Bolo to začiatkom februára roku — ťažko ho dľa čísla udať — ostatne rok ako rok; teda začiatkom februára to bolo, dobre v prvej polovici, keď žiaci nižších gymnaziálnych tried veľkorevúckej školy^[1] behali sem a tam po uliciach ako splašení, nesúc v ruke akýsi papier a živo medzi sebou rokujúc. Nuž nestalo sa nič ani zlého, ani epochálneho — darmo tajiť, že by to bolo zas dačo obyčajného: nie, bolo to i pre nich i pre celé mesto veľmi dôležité.

Páni profesori, ináč učbári, vydávali polročné vysvedčenia!

A deň ten stal sa mladším študentom sviatočným dňom, snáď tak trochu ako dňom súdnym: rozdelil ich na dve veľké skupiny — jedni zostali „na pravici“ a tí druhí „na levici“. Ale i tieto skupiny vykazovali odtiene, počnúc od eminens až po sekundu.^[2] Bol to deň dôležitý. Jedným priniesol radosť, iným žiaľ, jedným splnenie, iným sklamanie nádejí, jedných povýšil, druhých zahanbil, jedným duševné uspokojenie, iným otriasol svedomie až do základu.

Málo, veľmi málo tých, čo sú úplne spokojní, veselí, uveličení. Každý má svojho — moriaka, každému sa čosi nepáči: a všetci toto neuspokojenie pripisujú profesorom. Veď vieme, akí sú profesori v očiach žiakových nespravodliví! ,Veď, konečne, kto by prepadol, keby profesor nedal sekundu?‘ rozumuje šuhaj, ktorý nesie vo vysvedčení machuľu. ,Ale on dá, hoci ho nik nenúti — taký ukrutník!‘ Tí zas, čo nesú samé eminencie, sú nespokojní pre iné príčiny. ,Prečo má Ondro z histórie eminens? Vari ju tak vie ako ja! Alebo Jožo z matematiky — číra, čistá nespravodlivosť!‘ Boli by najradšej, keby celá trieda sprašťala, len oni aby boli na rumoch obstáli.

Ale čo s tým drobizgom, chamradinou! Hľa, tu ide Miško Jahoda a Ferko Putoris, oba už z vyššieho, a síce Miško Jahoda už oktaván a Ferko Putoris septimán. Miško Jahoda, keď mu pozrieme tak na šaty, oblečený je chudobne, ale čistota vľúdne usmieva sa z neho; v pohyboch javí sa istá elegancia, akoby hovoril: ,Hej, keby ja mal iné šaty, veď by sa ja vedel nosiť!‘ Ferko Putoris má šaty z dobrej, mocnej látky, preto snáď sú také krátke, že ich nezdolel ešte zodrať. Je vysoký a tenký, hlava naklonená dopredu, akoby ju slabý krk nevládal na väzoch držať dorovna. I pohybuje sa nešikovne, neobzerá sa na nikoho, akoby si myslel: ,Čo je na mne, nedbám; o ľudí sa nestarám. Čo je vo mne — to je moja vec.‘

Idú tiež od triedneho učbára, ale vysvedčenia nenesú v ruke; položili ich nedbalo do vrecák. Vydávanie vysvedčení nepovažovali už za nič sviatočného, ani neobyčajného: behom štúdií im i to zovšednelo. Celkom uspokojení kráčajú, vykonali svoju povinnosť. Rodičia nemajú sa prečo zarmútiť, skôr potešiť sa môžu. Ich tlačí iná starosť.

„Fero, prikrútil si starej? Vieš, bielizeň potrebujeme.“

„Povedal som jej…“

„Povedal!“ okríkol ho podráždený Jahoda. „Povedal! Čo je to? To sa jej malo dokonale prikrútnuť. Vieš, aká je!“

„Ale, prosím ťa, čo dojedáš do mňa, a sám jej nepovieš? Ale vždy len ja? Treba oleja — Fero, staraj sa; treba to — Fero, choď! Dakedy by si mohol i ty!“

Jahoda zastal a pozeral ostro na Ferka. Ferko tiež zastal, chcel ho tiež premerať zrakom, ale jeho oko nemohlo sa zabodnúť na jeden predmet; blúdilo po červenej Miškovej tvári.

„Vieš, mal by byť už raz tým rečiam koniec; čo sa samo sebou rozumie, to je faktum:^[3] škoda sa nad tým priečiť. Keď som ja bol septimánom, vtedy…“ a tu Miško zastal, akoby chcel premerať tú nesmiernu časodobu, ktorá odvtedy minula.

„Nuž čo, keď si bol? Veď to bolo len vlani, neminulo od tých čias sto rokov!“

„Nejednu krúpu zješ, kým budeš tam, kde som ja.“

„Jeden rok — nič viac. Dajsamibože!“

„Jeden rok — počúvaj, čo ti poviem! Jeden rok: to je tristo šesťdesiatpäť dní, rátam rok obyčajný, i v tom ti idem po srsti. Tristo šesťdesiatpäť násob dvadsiatimi štyrmi — dostaneš hodiny, násob to šesťdesiatimi, dostaneš minúty, a násob ešte raz šesťdesiatimi, dostaneš sekundy — uvidíš, koľko je to sekúnd! A v každej sekunde môžeš dostať sekundu, čert nespí… Vieš, aký je žiacky život! A posito,^[4] že rok prešumí ponad hlavu bez zlých prípadností — dožiješ do takto roka a budeš tam, kde som ja; ale kde som ja dnes, dnes, zachovaj si to: kde som ja dnes, a nie kde budem na takto rok! A to je pre teba hrozne smutné, ale nepodvratné faktum. To je ten kolosálny rozdiel! Koľko ubehneš ty, toľko ubehnem ja, a rozdiel bude vždy ten istý. Vysvetlím ti to ešte názornejšie. Predstav si matematickú progresiu, kde diferencia je len jedno — poviem ti taký rad členov: päť, šesť, sedem, osem, deväť, desať atď. Ty si sedem, ja som osem. Pridaním jedného dostaneme nasledujúceho člena. Ty budeš osem — ale myslíš, že ja tak ostanem? Nie, braček, mne tiež treba pridať jedno — ja budem deväť. Ty osem, ja deväť, a zas len rozdiel jedno! A tak to pôjde ad infinitum:^[5] tebe je súdenô mňa naháňať, večite naháňať, ale nikdy ma nedohoniť…“

Ferko už možno zabudol, o čom je reč: kráčal mlčky po boku priateľovom.

„No, čo na to povieš? Pochopil si už konečne?“

„Čo? Á — to! To je pýcha; nič iné ako pýcha. Ostatne, prišiel som k presvedčeniu, že nehodno s vyššími sa vodiť…“

„Vidíš, u teba je to tiež pýcha, že nechceš uznať moje prednosti ako vyššieho: ale povedomý si svojich oproti nižším. Vodil by si sa najradšej s kvintánmi. Prečo? Aby si im mohol tak vyvodiť ako ja tebe — a to je tiež pýcha!“

Ferko neodpovedal, kráčal zas mlčky po boku Miškovom. Miško si pomyslel: ,Šuhaj mlčí — porazil som ho.‘ A vykračoval si ozdobno, pozerajúc na svoje malé nohy. ,Bude sa mi hnevať,‘ a ukradomky pozrel na priateľa; ale nevidel na jeho tvári hnev, len obvyklú zadumanosť.

Miško uspokojil sa, ostatne nemal sa prečo báť — podobné šarvátky prichodili medzi nimi každý skoro deň a nemávali žiadnych následkov. Veď zo skúsenosti vieme, čo za rozdiel vidia študenti medzi klasou a klasou, a smejeme sa im, že aká to malichernosť! A ono i v živote je tak. I tam tie isté klasy, oddiely, kasty; lenže tvoríme ich dľa majetku, dľa postavenia, dľa vlivu nahor lebo nadol, dľa obratnosti jazyka a konečne — dľa veku, pričom i jeden rok často padne na váhu, práve ako u gymnazistov.

Miško a Ferko boli vzdor tomu dobrí priatelia. Bývali na jednej hospode, mali spoločný stôl i spoločnú poličku na knihy i atrament i papier; čo bolo Ferkovo, to bolo i Miškovo. Naopak by to sotva bolo možno obrátiť, lebo Miško bol veľmi chudobných rodičov. Že by to malo byť ináč, Ferkovi nikdy nenapadlo, ani jeho rodičom: boli takrečeno z jednej dediny. Ferkov otec bol v matkocirkvi^[6] učiteľom a spolu regenschorim, Miškov tiež učiteľom, ale len v susednej fílii^[7] — teda takzvaný praeceptor. Ich otcovia boli dobrí spolu, ani si neonikali, ako to býva medzi rechtormi a len praeceptonmi. Putoris-rechtor často pripustil za organ filiálneho Jahodu, ktorý tiež vedel zahrať, ba, ako cirkevníci tvrdili, dobre zahrať, lebo stačil hrať i na celom organe, že až múry triasli sa na kostole, kdežto Putoris rechtor nemal vraj toľkú teľvládu v prstoch, a preto hrával len potichučky. I Pán Boh ich rovnoprávne požehnával, keď nie v inom, teda v tých najdrahších pokladoch — v dietkach. Napríklad nepožehnal Putorisovi dľa proporcie^[8] v dôchodku dvojčatá, ale jediného syna, tak ako filiálnemu Jahodovi.

Keď chlapci podrástli, po nedeliach schádzavali sa u Putorisov, kde býval každú nedeľu obed i pre filiálnych zo školy. Pozdejšie Putorisov Ferko bol daný k Jahodovi trochu na edukáciu, lebo pán rechtor mal i gazdovstvo, mnoho pohrebov a valedikcií:^[9] nemohol syna tak privierať ako Jahoda. A Ferko rád býval vo fílii, hoci sa tam tak dobre nevarilo ako u nich, ale mu bolo predsa lepšie, lebo mu tam viac povoľovali. Zvlášte ho zanímal starý klavír, ktorý mu dovolili otvoriť a búchať po kostených klávesoch. Pán Jahoda bol široko-ďaleko známy pre tento klavír; to bolo najcennejšie dedičstvo po otcoch. Prechodil z otca na syna, až sa stal jeho majiteľom on sám. Jahodovci sú stará rodina učiteľská: čo Jahoda, to muzikant. Nie div, že Jahoda priateľovmu synovi žičil tej radosti búchať po klávesoch, ba naučil ho zahrať do c: „Kohútik jarabý…“

Ale tu milý Putoris dozvie sa, čo milý synátor u Jahodov stvára. Vzal ho hneď domov a nepustil viac do fílie.

Jahoda cítil sa trochu urazeným a v nedeľu inter pocula interpeloval^[10] priateľa.

„Nie, braček, nemáš si čo na nos brať. Ja chlapčiska ta nepustím, kým bude u vás klavír.“

„Klavír? A kdeže má byť?“ pýta sa udivený pán Jahoda.

„Vyhoď ho v čerty. Ta na pôjd, alebo do sypárne!“

Pán Jahoda nemohol dlhú chvíľu prehovoriť slova.

„Vyhodiť — takú pamiatku! Môj starý otec učil sa na ňom, môj otec — Pán Boh ich osláv! — ja… bude sa učiť môj syn, jeho syn…“

„A čo chceš mať zo syna?“

„Čo chceš mať — to je otázka!“ zhrozil sa Jahoda. „A čo by chcel mať? Viceišpánom nebude… musí byť rechtorom. Pravda, iným by ani nebol ako rechtorom. Nech mu núkajú stolicu Dávidovu,^[11] a on si len sadne do katedry školskej; my sme už taký rod, upriamený na tú školu. Jahoda ti inším nebude. Poodtínaj mu prsty, a prsty mu narastú, a on bude zas len organovať.“

Pán Putoris chodil izbou a púšťal celé oblaky dymu. Bol rozčúlený.

„A aká ho je škoda — toho tvojho zurvalca; tak ho zakopať! Lebo čo je náš stav? Morovisko! Kvílení a škrípání zubů! Máš pol druha sta detí — voňaj, tráp sa, rob s nimi, čo chceš! V zime sadni za organ a preberaj po studených klávesoch! A uznanlivosti nikde. Sedliak sebe neráta: koľko cez hriešny hrtan preženie, koľko na procesy vyhodí, koľko na márnosť všakovú ženám oferuje; ale keď príde rechtor po plácu: božeuchovaj o zrniečko viac! I menej ti dá, i planšô ti dá, i všetko ofrfle. Taký je sedliak. Choď sa požalovať, farár mrdne plecom a myslí si: ,Dobre, tak ti treba, rechtorisko! Keby ti popravili, bol by si rohatý!‘ Vidíš, pracuj potom… Nech, človek si odbaví povinnosť a má pokoj… Dáko len dotrpíme, my starí. Ale aby si i syna zahrdúsil — quod non!^[12] Ten by ma do smrti preklínal. Čo sa mi hneď na kolomaž rozleje, ale ho za rechtora nedám!“

Jahoda vstal zo svojho miesta a vytrčil prst proti kolegovi, akoby ho chcel preklať.

„Taký si ty rechtor! Máš ty krivdy! Prizri sa len v zrkadle: podhrdlie máš ani bravec — nehodno primeriavať — i okrúhly si, chvalabohu. A ty sa vydávaj za mučedlníka! V ktorom stave by ti tak žírilo? Ale to sa len zemianska krv v tebe ešte búri: ľahko žiť, voziť sa, nič nerobiť, pána hrať… Na vinici Pánovej ti to, pravda, nedajú… Ani si nie súci na ňu, pri svojej pýche a nadutosti a — lenivosti… Obzerať sa za druhými, koľko tí robia: len aby si ich pre pána boha o jeden côlik nepredbehol a o slamku viac nepreložil, ako treba. Keď ťa nik nevidí — postojíš na úvratiach… Z vlastného popudu, z horlivosti, zaujatosti nič nevykonať, čakať, kým ti rozkážu, prikrútia, pohrozia… A keď je pláca ako práca, ba hojnejšia ešte ako práca — hundrať na nevďak, robiť sa mučedlníkom: to je duch Kristov? To je duch satanášov!“

Putoris hundral pod fúzom, chodil po izbe a — obrátil taktiku.

„Dobre; pravda je, ja som rechtor planý — uznávam, planý. Ale pozrime iných — tak hneď ty! Veď ty by si mal byť, dľa svojich zásluh, v meste. Peniazmi by ťa mali obsýpať, a čo vidíme?“

„Ja? Nuž ono je všakove; ale čo som ja? Najnehodnejší zo všetkých, a predsa mám čo jesť, ľudia mi uznajú, a mám i úctu u každého. Keby som bol v meste, každý by len zazeral, alebo spoza pleca hľadel na mňa, a tu v dedine ma bečeľujú. A keď zomriem, zas mi syna vyvolia, a vidíš, budeme zas spokojní; a Boh ani nám nedá zahynúť, keď sa nám často i krivda stane.“

Tu sa zas pomerili, priateľstvo zostalo bez štrbiny, ale každá stránka zostala pri svojom. Chlapcov vystrojili do Revúcej, Miško zo štvrtej mal vstúpiť do semeniska učiteľského.^[13] Ale chlapec nabral sa kdesi inými náukami, o učiteľstve nechcel ani počuť. Jahodu prehovorili ľudia, aby syna nesilil. Chlapec mal samé eminencie — príliš nadaní ľudia sú vraj planí pedagógovia. Ešte s nadanými žiakmi si poradia, ale tupé hlavy sú im protivné. A pritom vždy ten istý predmet rozoberať, jednu učebnú látku podávať za roky a roky až do smrti — to je martýrstvo, to zdolie len duch usadlý, menej vnímavý. Nestáli a vrtkaví zunujú všetko, čo sa opakuje, a považujú stav svoj za neznesiteľný. Jahoda popustil, ale len zdanlive. ,Dobre,‘ pomyslel si. ,Nech si vyštuduje gymnázium, pošlem ho i na teológiu — veď sa v ňom prebudí iná túžba. Hľa, starý otec tiež rovno z kandidatika sadol do školskej katedry.^[14] I on vráti sa časom k povolaniu otcovmu, keď zmúdrie.‘

Miško a Ferko došli na takzvaný byt. Takzvaný preto, že to bola kedysi komora, v ktorej držiavali sa zemiaky, kapusta a podobné veci. Ešte vidno v kúte jamu, doskami zakrytú, kde zimovával ten dar boží. Časy sa, pravda, zmenili. Zemiaky presťahovali sa inde, na ich miesto prišli páni študenti. A pani Kuarková, domáca pani, veľmi si zakladala na tomto kútiku. Žiadala zaň päťadvadsať rýnskych, a to striebra, a len ako po známosti, i to na moc jednania, pustila ho za dvadsať. S bytom dávala okur a ohrev, prala šaty, riadila izbičku a každý týždeň varila svojim kvartieľnikom a ich kamarátom halušky s bryndzou, kde musela doložiť zemiakov i soli, koľko sa vyhľadávalo. A ona i splnila na čo sa raz podobrala. Cítila k nim náklonnosť materskú, a viem iste, že keď opustia túto izbičku a vychodia školy, že pani Kuarková nejednu slzu preleje za nimi. I teraz musí povzdychnúť, keď na to pomyslí, a položí svojim deťúrencom-nebožiatkam do izbičky na stôl, čo dobrého navarila alebo napiekla.

„Nénika, máme košele?“ zvolal Miško, ako vošli do pitvora.

Z prednej izby vystúpila mohutná postava ženská, dobre už v rokoch, ale červená a s podkasanými rukávmi.

„A akože — máte!“ odpovedala hrdo a vošla prvá do izby.

Na posteli ležali košele. Miško skúmal ich znaleckým okom. Domáca sa usmiala.

„Vidíte — krochmálené! Keď pôjdu na tot^[15] bál, myslela som si, vykrochmálim im košele, a vykrochmálila som.“

Oba páni študenti nevedeli sa nadívať na ne. Goliere i manžety stáli ani zamrznuté. Ferko bol uveličený — toto bude mať prvý raz škrobené košele. Miško tiež sa bol tešil, ale skutočnosť nezodpovedala ideálu, ktorý si bol utvoril o tvrdej košeli. Neboli ani tak biele, škrob sa popripekal pod rukou neskúsenej práčky a ponechával mnohé škvrny na golieri a manžetách.

„A kedyže pôjdete?“ pýtala sa pani Kuarková.

„O hodinu; voz už iste čaká…“

Oba priatelia preobliekli sa čo do najlepších šiat. Miško prevesil si novú mašľu, práve dnes kúpenú. Do kapsičky, ktorá s Miškom už päť stolíc presuplikovala,^[16] vložili čisté košele a šatky a vybrali sa. Miško niesol kapsuľu, Ferko pod pazuchou husle so sláčikom. Pani Kuarková vyprevadila ich až na ulicu a hľadela za nimi.

K dolnej maši ubiera sa voz ťahaný drobnými koníkmi. Na ňom plno sveta, viac by sa ich už nezmestilo. Mimo ľudí vezie sa mnoho iných predmetov. Na drabinách priviazané sú tyče a plachty — ani ako remeselníci, keď na jarmok idú. No to nevezie sa žiadna poctivá cecha, lebo tá by neviezla basy, husle a podobné nástroje…

Sú to revúcki páni študenti.

Mládež vyšších tried usporadovala každý rok niekoľko divadelných predstavení. Držiavali sa na mestskom dome alebo v hostinci v prospech budovy a iných gymnaziálnych cieľov. Tieto večery stávali sa sviatkom mestu a celému okoliu. Často i zďalša dochádzali hostia, spočiatku z národnej horlivosti, pozdejšie za duševným pôžitkom. Mládež pozdejšie vyškolila sa tak, že na javisku pohybovala sa bez trémy a prirodzene. Niektorí prejavili i veľký talent. So ženskými rolami bývala spočiatku bieda: nebolo žien a ich roly prevzali holobrádkovia a previedli s väčším-menším úspechom, ale vždy smiešne. Pozdejšie našli sa i dámy, a tu ochotnícke divadlo vystúpilo smele a zblížilo sa o hodný krok k umeleckej výške.

Tu i okolné mestá priali si podobného pôžitku. Volali študentov, a tí urobili výlet ta alebo ta a usporiadali predstavenia. Výlety tieto slúžili škole k veľkej cti; ukázali, že mládež vedená je skúsenými pedagógmi. Nevyskytol sa nikdy najmenší výstupok, uvoľnená kázeň nebola v ničom urazená. Najmenšia žaloba nedošla k direktorovi. A výhody boli veľké. Mládež učila sa znať život, mravy sa šľachtili; obcovanie s druhým pohlavím i tu ukázalo zázračný svoj vliv na držanie a vonkajšok mladých ľudí.

Tak i tohto roku hneď po sviatkoch umienila si mládež navštíviť vo fašiangy mesto Jatkovú.^[17] Starý direktor, ako obyčajne, i teraz prijal žiadosť mládeže nepriaznive.

„Bračekovci, ale vždy len tancovať, zabávať sa! Musíte vážnejšie pozerať na život!“

Ale pozdejšie starý pán dal zavolať žiakov a riekol:

„Cenzúry^[18] vypadli, chvalabohu, dobre; dovoľujem vám i zabaviť sa. Ale na srdce vám kladiem: držte sa, ako na slovenských mládencov treba, a zachovávajte i v zábavách miernosť!…“

Sľubovať nasľubovala mládež svojmu správcovi, a on, aby bol istejší, že sa nestane prechmat, poslal do Jatkovej mladého profesora X., ktorý tam mal dozerať nad mládežou. Profesor X. bol mladý človek, rezký, on riadieval divadlá. Vybral kus, pristrihol ho dľa potreby, rozdelil roly dľa talentu a temperamentu ochotníkov a zriadil javisko, ako sa len dá bez veľkých pomôcok.

Voz teda ide s mládežou do Jatkovej. Je piatok, v nedeľu večer bude divadlo. Títo sú vyslaní ako predvoj, aby do nedele skončili všetky predpráce. Ostatní dôjdu v nedeľu popoludní. Voz ubiera sa vrchmi, ktoré krížom-krážom podkopala ruka baníkova. Stadiaľto odváža sa železná ruda do troch revúckych maší. Odvážajú ju roľníci z Revúcej a okolia na drobných hronských koníkoch, uvláčení na žlto od rudy.

Cesta je dosť zdĺhavá, študenti ukracujú si ju, ako a čím môžu. K večeru ukázalo sa im mesto Jatková, cieľ ich dnešnej cesty.

Jatková je neveľké síce, ale v krajine rozhlásené mestečko. Netreba ho ani opisovať a spomínať rozličné historky, ktoré sa o ňom šepcú v okolí. Jatková je mesto starodávne, drží sa predsudkov a niektorých kocúrkovských poriadkov. Zlí ľudia preto obsypali ju klebetami a posmechom, z čoho si jatkovský občan nič nerobí.

Sotva voz vtiahol do mesta, už obstali ho mešťania a študentov rozobrali si, ako keď vojsko príde: uviedli do domov a posadili za plné stoly. Miško, oboznámený s mestom z predošlých výletov, uhospodil sa u istého garbiara; s ním šiel i Ferko. Prijali ich srdečne, pani majstrová pohostila ich klobásami — dozvuky to poslednej zabíjačky.

Na druhý deň bolo mnoho práce. Tesári zhlobili javište: na kobyliny^[19] poprekladali dosky a popriťahovali ich klincami. Bolo treba postaviť steny, povesiť oponu, prikrášliť miestnosť, aby sa to divadlu ako-tak podobalo. Nuž stalo sa to všetko do večera. Z nahotovenej čečiny a machu navili vencov a pribili ich v rozličných okľukách na steny a okolo dverí a oblokov. Trámovatú povalu zakryli chvojinou, drôty na lampách ovili ružovým tylom. Najprednejšie rodiny požičali svoje parádne pozlátené zrkadlá — steny hneď viac ukazovali. Konečne nanosili do siene lavíc, ušlo sa do prvých radov i stoličiek. Javište bolo tiež hotové. Samo mesto požičalo bubon; donesený i veľký kastról, na ktorom malo sa zvoniť; tu je i ťapša, na ktorej má sa znázorniť hrmot železničného vlaku. Vôbec všetko bolo naporúdzi.

V nedeľu po obede došlo celé vyššie gymnázium i s profesormi. Hosťov z kraja bolo tiež vídať dochádzať na krátkych vozíkoch o vysokých kolách. Hra počala o siedmej hodine večer, gymnaziálna banda zahrala národné piesne. Medzi hudci vidieť i Ferka Putorisa, on stojí primášovi vpravo a tiež hrá prím. Z návštev u Jahodov odniesol si toľko, že obľúbil si hudbu, a to husle, na ktorých bol náruživým hráčom. Otec to neodobroval, ale konečne uspokojil sa, že veď pre husle ešte nikoho nespravili rechtorom.

Ferko hrá s citom; vidieť to už na prstoch, ako nežne dotýkajú sa strún a ako trasú sa na nich, až husle zakvília, ani čo by dušu mali, dušu nie drevenú, ale ozajstnú. Jeho oko, hudbou obživené, žiari od oduševnenia. Neupiera sa do nôt, lebo i tu hralo sa bez nich, naspamäť, ako u cigánskej bandy. A ako mu je dobre, že nemusí do nôt pozerať! Môže sa voľno túlať po sieni, po tvárach ľudí, ktorých prichádza najviac teraz, v poslednú chvíľu. Ale netrvala dlho tá voľnosť. Do siene vstúpila Elena, dcéra bohatého učiteľa Petra Zvarinu z Motišoviec. Ako vstúpila so svojou matkou, čerstvou, mladistvou a peknou osobou, ako si po jej boku zasadla do štvrtého radu na stoličku: veľké, oživené oko Ferkovo nespúšťalo sa z nej. Slečna bola veľmi milý zjav. Tvár mala výraz akejsi dobroty. V ruke držala vejár a pohrávala si s ním, ináč by nevedela, čo počať s rukami v dlhých rukaviciach. V čiernych vlasoch skvela sa ohnivá ruža, červená, plná, polorozvitá. Ferkovi zdalo sa, že až k nemu vznáša sa jej opojná, rajská vôňa…

Elena prebehla očima bandu, ktorá ako vojsko stála radom pred javiskom. Jej čierne oko dotklo sa i Ferka, len dotklo, a hneď zaletelo inam. Ferko hral ani vo vytržení. Zdalo sa mu, že hudba zaniká, zapadúva pod zem — padá — znie spod zeme, neurčito, slabo, ako oslabená ozvena… Počul len hlas svojich štebotavých husieľ, ako plačú, túžia, vábia… Jej oči zaleteli zas k hudcom — rovno k nemu, hľadia do jeho oka, z nich žiari milota, ako starému známemu, priateľovi… Ferkovi uniklo všetko, stratilo sa všetko: on videl len tie oči, ktoré sa s jeho spojili a na ňom dlejú ako očarované… Husle vykríkli, opojené blahom — v disonancii. Primista drgol Ferka, Ferko sa spamätal; videl, že prvej chytil b miesto h. Ale Elena nehľadela už naň, čosi matke šepkala.

Opona odchýlila sa, spoza nej dvoje bystrých očí pozrelo do siene a prebehlo obecenstvom. Keď pohla sa opona, obecenstvo pozrelo tiež v tú stranu, k tým bystrým očiam, akoby sa spytovalo: ,Či nás budete dlho držať na reči?‘ Smelé oči neukryli sa pred týmto všeobecným útokom za oponu, ale hodili sa ako jastrab, keď za holubicou šibne, k Elene, a usmiali sa, divoko, posmešne — ale usmiali sa predsa. Elena sklonila tvár, zapálenú až po uši. Primista udrel tri razy bičíkom na chrbát husieľ, hudba rýchlo dovalila sa ku koncu a prestala razom, ani čo by ju bol preťal. Zvonček zaznel, opona sa vyhrnula — objavilo sa javište.

Hudci zastali si na stranu, aby nekazili výhľad na hercov. Hneď v prvom akte mal Miško dosť dlhú rolu, viac komickú než vážnu, a vložil do nej celú náladu rozveselenej duše. Strhol k smiechu obecenstvo, ktoré len ťažko dalo sa uchvátiť. Po chvíli všetkých divákov opanovala nálada kusu — len jediný vzdoroval vlivu, a to bol Ferko Putoris, ktorý cítil sa, akoby mu srdce žmýkal. Veď ona díva sa len na javište a jemu sa smeje, smeje. Premáha sa síce všelijako, ale nemôže sa zdržať… Hlavu skrýva za vejár a tam sa smeje potajomky, snáď aby ju ľudia neohovorili.

„Čo tu smiešneho?“ šepol Ferko primistovi do ucha. „Obecenstvo je predsa len veľký blázon!“

„Mišo znamenite hrá!“ odpovedal primista. „Ja neviem, kto mu diktuje — musíš sa rehotať!“

„Ja nenachodím nič…“

„Čušíš!“ bodol ho kontráš do boku. „Buď rád, že sa obecenstvo baví!“

Ferko mlčal, ale cítil sa nesmierne zle.

Keď v medziaktí spadla opona, zaznela gymnaziálna hudba. Jej úlohou bolo nielen baviť, ale i prehlušiť štabarc za oponou, povstalý prekladaním scény. Ale obecenstvo prijíma všetko dobrodušne, tak, ako mu je podávané. Baví sa zhovôrkami o každodenných veciach. Nebadať na ňom rozpustnosť, ale ani nie jarmo prísnej etikety. Všetko sa tu cíti, drží a pohybuje ako doma, v rodine.

Tak i k učiteľovcom v Motišoviec pridružil sa červený, mocný mäsiar. Pani učiteľka pilne počúva, čas po čase prikyvuje hlavou, akoby netrpezlive čakala, kedy sused skončí, aby ona mohla začať. Ale vidno, že mäsiar pevne drží sa slova. Elena chvíľku hľadela na muzikantov, ale keď stretla sa s výrečným pohľadom Ferkovým, zahanbila sa a hľadela pred seba.

,Čo toľko pozerá sem, či nemá kde dosť pozerať? Či som dáko zle oblečená, alebo… Na dačom uráža sa pri mne. Čo ma prenasleduje — ja som mu nič neurobila. A ako je to na obtiaž, ani sa nemôžeš pohnúť, aby sa nedívali na teba! Nevieš, kde máš podieť oči, ruky a všetko…‘ Zaoberala sa výlučne vejárom a nepozrela viac na Putorisa. Ale cítila, že on na ňu hľadí, tajomná sila ťahala jej pohľad k nemu, musela sa premáhať, aby jej odolala. ,Ešte hľadí — ešte… Ak iní spozorujú, čo si pomyslia! Všetci budú sem oči vytriešťať a mne príde zutekať…‘

Ferko, preberajúc prstami, lietal mysľou ktoviekde. Videl sa v Revúcej, u pani Kuarkovej, ale pred troma rokmi, keď chodil ešte do štvrtej. V poschodovom dome oproti Kuarkovej býval kupec Marenda, ktorý predával i školské potreby. V prízemí bol sklep, na poschodí byt, ktorého okná hľadeli rovno do otvoreného dvora pani Kuarkovej. V tomto dvore, keď sa jar otvorila, prechádzal sa Ferko s knihou v ruke. Raz, keď študoval fyziku, zazrel v kupcovom obloku peknú, mladú tvár, okrúženú čiernymi vlasmi. Tá tvár ho veľmi dojala. Ešte tak mladá, skoro detská, a na nej vyrazená zamyslenosť, skoro smútok. Ferko oprel sa o stenu a dlho, dlho pozeral na tú ustarostenú tváričku. ,Čo jej môže byť — taká malá, pekná a už jej je čosi!‘ hútal Ferko. Tvár pozdvihla sa, ťažkomyseľnosť z nej razom stratila sa — hodila čistým, jasným okom na ulicu, na dom pani Kuarkovej, pri ktorom stál jej tajný obdivovateľ, Ferko. Hľadela naň dlhú chvíľu, potom zobrala sa — Ferko videl, že je to dievča — a zdvihla z obloka knihu. ,Teda pre knihu sa tak trápi!‘ rozhodol Ferko a bolo mu tak akosi veselo. ,A kto je to?‘

Ferko dozvedel sa, že je to Elena, dcéra učiteľa z Motišoviec, ktorá navštevuje tu školu a býva u Marendov. Deň po dni míňal sa a každé ráno takto vídali sa. Ferkovi stalo sa to už potrebou každé ráno zadívať sa do protejšieho okna a pokochať sa v peknej tvári dievčatka. Cítil sa každý deň osvieženým a akosi obživeným. Miško badal na Ferkovi premenu, vyzvedal, vypytoval sa, ale Ferko mlčal.

Tak prišla i Veľká noc, študenti rozbehali sa na prázdniny, on s Miškom zostal v Revúcej a Elena tiež. Teraz, keď nemala školy, i stred dňa stala si k oknu a Ferko, sediac na lavičke pred domom, dívaval sa na ňu. To bola celá ich známosť. Iba raz, keď bol u Marendov v sklepe, našiel i ju za pultom, ale ako ju zazrel, zmiatol sa a nevedel po čo vlastne prišiel. Vrátil sa zo sklepu, vyprevádzaný všeobecným smiechom, v ktorom začul i jej zvonný hlások. ,Aká je pekná — ani čo by ju vymaľoval,‘ hučalo mu v hlave, keď utekal ako blázon zo sklepu.

Pred Veľkou nocou kúpil si v apatéke ružovej vôdky, že pôjde kúpať. Lebo v Revúcej mal študent otvorené dvere do každého meštianskeho domu, zvlášte na Veľkú noc a kde mali dievčatá. Ferko dosiaľ síce uťahoval sa od týchto zábav, ale teraz ho čosi vábilo. Jeho priateľ Miško rozrobil vodičku a vybrali sa spolu po meste a pochodili domy, kde mali priateľov na hospode. Po ôsmej vrátili sa k domu, nemajúc už ku komu ísť. Stali si pred dom a bavili sa na výjavoch, ktoré poskytovalo dnes ináč tiché mesto. Videli meštianskych synkov behať s vodičkou… Tu zas päť sluhov vedie nastrachovanú dievku Zdychavianku^[20] alebo Rusniačku zo Šumiaca^[21] k potoku. Museli ju vykutať kdesi na šope, snáď medzi senom, lebo vo vlasoch jej vidno steblá nazachytávané. Dievka mraučí, jačí, ani čo by sa jej blížila ostatná hodina, hádže sa im, ale nemôže odolať takej presile. Mládenci smejú sa a postavia k potoku. Jeden načrie bystrej vody a šust na hlavu biednej stvory! Tá skričí — razom sa zasekne. Studený element zarazil jej dych i hlas. Iba o chvíľu zhíkla a striasa vodu, ktorá cícerkom steká plátennými sukňami. Druhé vedro — a slúžka je ani myš. Tak by ju snáď oblievali do večera, ale ona zvrtla sa, oboch mládencov, čo ju držali, sotila do vody a uteká. Beží ulicou ani skúpaná ovca, skryť sa do súše. Zmoknuté šaty priľahli k stepilej postave a sukne pleskocú o zmočené lýtka.

Miško zachodil sa smiechom nad týmto výjavom revúckej romantiky. Ferko ani nebadal, čo sa robí. Pozeral oproti do okna. Tam bola Elena v bielych ranných šatách, bezpochyby v košieľke, ako z postele na ten hurhaj bola vyskočila. Dlhé a tenké ramená sú holé, i krk. Elena tešila sa, dívajúc sa do potoka, a nahýbala sa v obloku, zabudnúc, že ju niekto pozoruje. Tu pozrie k domu Kuarkovej, vidí Ferka — myk za bielu riedku záclonu! Ferko zasmial sa tak srdečne, ako keď dieťa rozosmeje sa vo sne.

Miško pozrel naň s údivom, lebo ulica je zas prázdna, pustá — niet sa tu na čom smiať. Čomu sa smeje? Veď Ferko sa málo smiaval.

„Čo sa smeješ?“

„Ako uskočila — haha!“

„Kto?“

Ferko pozrel na priateľa tak, ako hľadí človek, ktorý sa len teraz prebudil.

„Kto uskočil?“ vypytoval sa Miško.

„Že uskočil? Ja neviem…“

Keď sa zasmial, zabudol, že pri ňom dakto stojí. Celý stratil sa pozorovaním protejšieho okna. Jeho smiech bol nepovedomý, i odpoveď na Miškovu otázku bola nepovedomá. Až teraz zbadal sa, keď už Miško skoro všetko zvedel: preto chcel Miška podviesť, aby ho od stopy odvrátil. Ale Miško pozoroval bystro a nedal sa tak ľahko prekabátiť.

„Kto uskočil?“ vyzvedal ukrutne.

„A ja viem? Ja neviem…“ A jeho tvár zapálila sa nevôľou.

„Nepretvaruj sa. Tvár ti horí skoro plameňom… Povedz, ináč začnem hádať!“

„A ja dbám!“ usmial sa mu Ferko. „Len hádaj…“

„Tam si videl čosi!“ ukazoval Miško na Marendov dom.

„Netáraj, ja som nič nevidel.“

„Fero, klameš. Videl si čosi — povedz!“

„Nuž dobre — videl som…“ a Ferko blúdil očima po ulici, akoby hľadal slová. „V sklepe bola žena, šla von, už stála na schodku, ale keď videla mládencov a putňu — hodila sa nazad. A to bolo tak smiešne.“

„Neverím — na tom by si sa ty nesmial. Vidíš, zapálil si sa — klameš!“

Ferkovi išlo už do plaču, že ho Miško toľme podchytáva.

„Dobre, keď neveríš — ja nemám čo ukrývať.“

„Ty si hľadel do obloka… aha, tu si ho! Už ťa mám… No, pozri mi do očí!“

Ferko napäl všetky sily, aby vydržal Miškov inkvizítorský pohľad, ale nemohol. Cítil, ako Miškovo oko zabodlo sa mu hlboko a preniká všetky tajnosti. Sklopil zrak pred ním.

„Vidíš, nevydržíš! Čo tam bolo v obloku? Povedz, lebo ja sa nedám oklamať. Aha — to bolo ono!“

Ferko pozrel do obloka: videl v ňom dopoly pretiahnutú záclonu, spoza nej vystreté ramienko a v ruke akýsi čierny predmet. Ferko stál zničený, nevládal sa ani hnúť, akoby ho boli vkopali do zeme. Miško pozrel naň — prišlo mu ľúto tohto slabého, hanblivého chlapca.

„Čo to drží v ruke?“ opýtal sa ho.

„Ja nevidím nič,“ odpovedal Ferko, a tentoraz hovoril pravdu, lebo nevidel ozaj nič. Dom Marendov i s osudným oblôčkom tancoval mu pred očima.

„To je vajíčko — pozri len: čierne, v brezuľke^[22] farbené, pekné… Ty ju znáš? Videl si ju dakedy? Veď nás tá volá, aby sme ju šli kúpať — poďme!“

„Kam?“

„Do Marendov. Veď nás volá! Poď, okúpeme ju, dokonale ju okúpeme,“ a ťahal za rameno Ferka, ktorý i urobil niekoľko krokov k sklepu.

V obloku blysla vydesená tvár dievčaťa a zmizla hneď v tmavom úzadí. Ferko zastal.

„No, čo je?“

„Ja nejdem.“

„Ty si blázon — mrmaj! Dobre, nechoď; ani ťa nechcem!“

A Miško bystrým krokom vošiel do kupcovej brány. Ferko pobúrený vrátil sa domov. Čakal, ako sa Miško vráti zahanbený… Sadol za stôl a pozeral knihy, ale nerozoznával písmená.

Po dlhej chvíli vpadol Miško do izby.

„Bol si?“ zvolal Ferko.

„Vidíš, čo si nešiel? Bolo to tam, keď som vošiel… Aha, toto nám ukazovala z obloka.“ Položil na knihu Ferkovu vajíčko, ktoré ligotalo sa ako tvár murínova. „Dali mi ho, i koláčov bola veľká misa na stole. Vpálim do izby — nikoho v nej, ani duše. Prezrel som všetky kúty, pozrel i za veľkú kasňu — ani tam nič. Obrátil som sa k dverám, že už idem preč… V kasni čosi šuchne, poď ja ta… Otvorím ju, iba ženské šaty, podšívané bielym tylom… Podvihnem sukňu, čo tam visela: ukáže sa dno, biela, jedľová doska, a na tej doske nohy, bosé, bielučké nôžky. Tu v kasni spišťalo, ale tak, že som sa hneď odhodil naprostred izby, čo som sa naľakal. I fľaška s vôdkou mi vypadla…“

„A to bola ona?“

„Ja som ju nevidel, len som šípil. Ale som sa bál, nie že tam to spišťalo, ale že ma tu dolapia. Poď ja v nohy! Ale vo dverách zastaví ma pani kupcová: „Čo tu chcete — čo je?“ A tu vidí mňa, zabitú fľašku a tú kasňu otvorenú — poznala ma i uhádla, čo tu chcem. „Poďte so mnou,“ pošepla mi, „ja vás k nej dovediem.“ Viedla ma do druhej izby. Ja som vedel, že jej tam nebude; ale som len šiel, akoby jej veril. A doviedla mi ju.“

„A aká bola?“

„Pekná. V sukničke, ale už obutá, a dlane držala si na tvári. Pani mi podala pohár a smiala sa. A ja šust vodu: iba ruky som jej polial — voda jej lakťom stekala na zem. A zase spišťala — práve ako v kasni. Potom utiekla; počul som, ako sa smeje v pitvore a izbe. Vidíš, čo si nešiel? To je tak dobre, keď kúpeš a tak pekne sa ťa boja! Tak sa triasla, keď som sa vodou zahnal, že ju oblejem. Na koláča — vezmi si! Tam sú veľmi štedrí, ani som nemyslel… A ja som ju dlho strašil; tri razy som sa rozohnal a vše spišťala, čo sa vše zľakla a uhla sa… Potvora, hľadela pomedzi prsty na mňa — tak jej oči svietili ani mačaťu. A keď som vyšiel do pitvora, odchýlili sa dvere od jej izby a videl som jej tvár vo dverách… bola pekná, vysmiata. A čo ti je? Čo neješ? Ja som tam zjedol tri kusy, i cestou jeden — toto je tebe, jedz, dobrý je. Ale mal si ísť!“

Ferko mlčal, koláča sa nedotkol; hľadel zamyslený k dverám.

„Vari sa hneváš?“ zvolal urazený Miško. „Čo si nešiel? Sám si si vina.“

Ferko neodpovedal, ale celý deň bol smutný. Večer zvlhla mu poduška od horúcich sĺz.

Prešiel do piatej triedy, prišla gréčtina. Eleny v Revúcej nebolo: Ferko pozabudol na ňu, len tu i tu zišli mu na um milé časy, keď hľadieval do Marendovho okna. Vlani už bola v Revúcej s matkou na gymnaziálnom majálese, ale Ferko netancoval s ňou; nemal smelosti.

Predstavenie vypadlo k všeobecnej spokojnosti. Ak by sa zdar alebo nezdar mal vyvodiť dľa nálady obecenstva — tak vydarilo sa skvele. Keď obligátne dva páry po mnohých nedorozumeniach padli si konečne do náručia a obdržali od rodičov požehnanie, obecenstvo vypuklo v radostný jasot. Lebo darmo je, veľká je radosť ľudí, keď vidia, ako sa dva páry znôtia, čo hneď len na javišti. Obecenstvo tlieskalo, kým všetci ochotníci nevystúpili radom na javište. A ani potom neprestalo — chcelo kohosi zvlášť vyznačiť a odmeniť. Spoza kulís vystrčil ktosi Miška, obecenstvo privítalo ho potleskom. Miško ukláňal sa a v tom zmätku sa dostal príliš do popredia pódia. Opona za jeho chrbtom zhrnula sa nadol. Smiešno bolo vidieť jeho zmätenú tvár. Zdvihnúť oponu a popod ňu vojsť na javište — to zdalo sa mu neprimeraným. Stúpil teda na stoličku a z nej na hľadisko medzi hudcov. Obecenstvo zasmialo sa dobrému nápadu. Ale i režisér zbadal, že vyvrel ovcu z košiara, i vytiahol po nečase plachtu; čakal dlho, dlho, kým vráti sa stratený herec. Smiech obecenstva bol mu odpoveďou.

Obecenstvo prešlo do bočnej miestnosti. Študenti zotvárali okná, vynosili lavice, ponechajúc ich len toľko, koľko ich patrilo popri stenách pre gardedámy. Hudba zahrala — počal sa tanec.

Miško vrátil sa tiež do siene, zbavený hereckého obleku. Bol náruživým tanečníkom, hoci netancoval dľa pravidiel. Tancovať neučil sa v Paríži, ale ani v Revúcej — vedel toľko, čo ho naučila matka-príroda. Štvorylku, zvlášte v šiestej túre, tak zmiatol, že nebolo inej rady, ako začať iný, známší tanec. Hoci dnes bol hrdinom večera, bol predsa nespokojný. Koľko ráz pošiel po Elenu, vždy mu ju predchytili. Umienil si, že nasledujúci tanec musí s ňou tancovať. Stal si do prvého radu a hľadel v tú stranu, kde sedela. Ona videla jeho veselé oči, ako svietia — usmiala sa. Prišlo jej na um ktorési miesto z dnešnej veselohry. Smiech utlmila a obrátila sa k matke.

„Musíš ty so mnou tancovať. A čo budeš popod nebo lietať, neujdeš mi už,“ myslel Miško, keď hudci začali ladiť svoje nástroje. Vykročil pravou nohou, lebo videl tiež oktavána L., ako si muštruje tanečnice a po rozhodnutí nespúšťa očí z Eleny. Hudba zaznela, mládež rozsypala sa sieňou ako kŕdeľ vyplašených holubov. Oktaván mal dlhé nohy a istú zručnosť raziť si cestu bez toho, aby bol dakoho sotil alebo sa s dakým zrazil. Už bol pred Elenou, keď Miško dobehol a vysekol svoju poklonu.

„Len na minútu, slečna,“ prosil oktaván L. Elenu, ktorá nerozhodnutá sedela, čakajúc iste druhého, čo jej bol snáď milší. A skutočne, ako prišiel Miško, pozrela naň veselo; bola by rada s ním šla, ale nevedela, jak toho prvého odbaviť. Miško uhádol položenie — prehliadol všetko.

„Odpusť, braček, slečna so mnou ešte netancovala a sľúbila sa mi ešte — vlani.“

L. skúmavo pozrel na Elenu a videl, že jej je Miško milší. Urazený uklonil sa a odišiel. Elena vstala, položila svoje plné rameno na jeho plece, a už vznášala sa po boku Miškovom na perutiach hudby. Miško cítil, že táto tanečnica viac ho rozohrieva, že mu je milšia než iné. Pil plným dúškom pôžitok, ktorý poskytoval tanec. Elena na nič nemyslela, nič necítila — stratila sa úplne vo víre, do ktorého sa hodila.

„Ďakujem vám, slečna, že ste mne dali prednosť,“ šepol jej Miško pri ktoromsi ľahšom zvrate.

„Kedy?“ Elena už dávno zabudla, akým spôsobom sa dostala s Miškom do kola.

Miška to urazilo; on myslel, že naschvál robí sa zábudlivou, aby ho schladila a znížila.

„Už nepamätáte, ako som vás pýtal do tanca?“

A aby ju upamätoval, pritiahol ju tesnejšie k sebe.

Elenu zamrzelo, čo pred chvíľou nerozvážne vyviedla. Čo vyviedla, to bol vrtoch, samopaš, a jej tanečník si namýšľa… To ju pobúrilo. Pozrela naň chladno, s opovržením.

„A preto si vy namýšľate? S L. nerada tancujem, s kýmkoľvek iným, len s ním nie. Keby bol miesto vás prišiel iný…“ zasekla sa a pomlčala.

Miško videl v tom len dráždenie.

,Chce ma skúšať,‘ pomyslel a doložil: „Veď ste za mnou čakali, za mnou, darmo budete tajiť — videl som to!“

Elena musela uznať, že Miško pravdu hovorí. Vedela, že on po ňu príde, za ním čakala — ale to bolo všetko len z vrtochu, okamžitého nápadu, a on už z toho robí kapitál.

„Dosť zle, že ste to spozorovali, alebo si namýšľate, a ešte horšie, že mi to vravíte. Musím vám úprimne povedať, že vaša namyslenosť je veľká a zakladá sa na klame ešte väčšom.“

Miško nečakal takejto odpovede. Myslel, že ho najviac odbaví žartom — a ona sa hnevá! Razom sa mu otvorili oči — ona ho nenávidí, znevažuje, opovrhuje.

„Dovolil som si primoc — odpusťte. Viac sa nestane…“

Cítila, že rameno, ktoré ju predtým tak silne zvieralo, razom ochablo, akoby náhle nevláda bola doň prišla. A následok bol, že párik, ktorý pred chvíľou družne tancoval dľa taktu, pomýlil sa a stratil nôtu. Museli zastať, aby vypustenú niť znovu pochytili. Ale šlo to ťažko, lebo už púšťali sa na krídla, keď drgol sa do nich mimoletiaci párik a skazil ich úmysly. Prešli ešte raz sieňou a Miško zaviedol svoju tanečnicu k materi.

Pani rechtorka medzitým, čo dcéra tancovala s Miškom, tiež nezaháľala. Šiel mimo nej profesor B., triedny učbár jej syna, ktorý bol v prvej klase v Revúcej, a zhliadnuc známu paniu, pozdravil ju. A ako to u starostlivých matiek býva, zastavila ho a začala sa vypytovať na puk svojich nádejí.

„A ako — už je spokojnejší s alumniou?^[23]“ pýtala sa ho.

Profesor ani netušil, že malý Zvarina bol kedy nespokojný s alumniou.

„A čo sa mu nepáčilo?“

„Kašu nemôže vystáť — a tu ju dostáva dva razy do týždňa na večeru. Bôb tiež nejedával ani doma — a ja dávam naň tu klobásku, tu kúsok rebierka: a tu ho musí jesť bez všetkého, len hlúpy… I v piatok býva vraj bôbová polievka zapražená! My to nejedávame. Len čeliadke dávam bôb pod polievku, i to neľutujem masti.“

Profesor usmial sa. Nie že by mu pani bola bývala smiešna: veď ktorá mať nemá starosť o svoje dieťa — ale usmial sa, aké má pochopy o alumnii.

„A čože tak rád?“

„Z múky — bárčo, len nech je z múky! A tu sa z múky nič nedáva — to ho veľmi trápi. I s hospodou je nespokojný. Majú tam psa, a ten celé noci brecháva…“

Profesor obrátil reč na školu a tu zveril ustarostenej mamičke veľmi smutné veci o pokrokoch jej synáčka. Z latiny a matematiky dostal chlapec ex ultimis.^[24]

„Ale ozaj?“ zhíkla prestrašená mať. „A ako je to — pre pána boha! Veď náš Petrík bol v dobrej škole — sám otec ho učil, a ako piloval! Hneď druhý rok už sedával Petrík samý prvý medzi najstaršími. V štvrtom roku už otcovi pomáhaval. Prerectoval i starších… Ako by to bolo?“

Profesor vysvetľoval tak i tak; uvádzal príklady, ale mať len nedôverive pokrúcala hlavou. Všetko sa jej pozdávalo, že tento človek nenávidí jej syna, že mu je tajným nepriateľom a len číha, aby ho zahubil. Veď je to aj zvláštno: jej Petrík a prepadnúť!

„Chlapec je trochu rozmaznaný,“ riekol profesor s úsmevom.

„Môžem povedať — radi sme ho mali. Jediný syn, jediná nádej. Nedávali sme mu čo najťažšie lekcie a nechovali ako mendíka. Starali sme sa oň: a teraz ono sa trápi samo. Nebožiatko!“

Profesor prijal tieto výčitky matkine celkom chladno.

„On ho nemá rád — je bez citu človek, ako kameň,“ vzdychla si pani rechtorka.

Profesor riekol konečne:

„Moc toho trápenia tiež nebude. Chlapec je lenivý a samopašný. Dostal úlohu z počtov — nevyhotovil ju, ani len príkladov nevpísal do zošitu. Profesorovi oddal zošit prázdny.“

„Pomýlilo sa, chúďatko; možno myslelo, že úloha je vpísaná, a tak ju… Veď i starým ľuďom sa všeličo popridáva. Kôň má štyri nohy…“

Profesor, hoci človek ešte mladý, často mal príležitosť skúmať srdce materské. Neraz počul takto hovoriť matky, a to nie obyčajné, často veľmi vzdelané osoby. Prekvapovalo ho, keď o všetkom súdili rozumne, nepredpojate, správne, ale keď prišla reč na deti, na ich deti — to robili skoky tie najpodivnejšie. Svoje dieťa okrášliť, vidieť ho bez chýb, čisté ani to božie slniečko: v tom i vzdelané matky podobajú sa menej vzdelaným i nevzdelaným.

„Nebol to omyl,“ preťal razom nitku, ktorej sa materská láska ešte chytala. „Bol by možno omyl, keby sa to bolo stalo len ten raz: ale práve tak urobil i s úlohou nemeckou!“

Pani pozrela skaleným okom do tváre profesorovej. Neverila mu. Snáď mýli sa, snáď to vyviedol iný darebák. Jej Petrík! To dieťa podarené — a klamať!

„A kedy sa to stalo?“

„Po Vianociach. Do Vianoc nemali sme nič proti nemu. Sľuboval veľmi mnoho — ale po sviatkoch ani čo by bolo seklo. Upadol, že je to až div!“

Matke srdce zakrvácalo. Teda predsa! Ale zas vynašlo nitku, na ktorú sa zachytiť.

„Možno zlí kamaráti ho zviedli. Veď je to neslýchaná vec, aké sú daktoré detiská skazené! Padol medzi zlých — skazil sa mi!“

Profesor neodpovedal. Zadíval sa do kola. Pár za párom bral sa popri ňom, okúzlený tancom. Profesorovi zišla na um cesta, keď putoval na univerzitu do Nemecka. Ako prekročil hranicu, ako zdalo sa mu všetko novým, zvláštnym, sviatočným. Ako sa mu prsia šírili, naplnené túžbami a nádejami v budúcnosť… Ako ho cudzie mesto zanímalo, ako sa mu ľúbilo — a ako to všetko zovšednelo, stalo sa fádnym, sprostým — ako srdce zatúžilo po diaľnej vlasti, z ktorej plný nádejí letel k prameňom vedy pred rokmi: i ako sa vrátil na domácu pôdu premenený, ako mu tu bolo všetko milým, drahým, vzácnym… Ktosi dotkol sa mu ramena. Obzrie sa, vidí pri sebe sedieť vážnu matrónu, pani rechtorku z Motišoviec.

„Rozmýšľala som, ako by sme ho nakriatli…“

„Koho to?“

„Nuž Petríka!“ podívala sa udivená profesorovi do zamyslenej tváre.

„Á — Petríka! Jednoduchá vec — pohľadať mu inštruktora!“

Pani rechtorke popáčil sa návrh. Videla v duchu syna, ako jej prichádza na vakácie obťažkaný samými eminenciami.

„Len keby bol dáky súci,“ doložila utrápená. „Musí ho pekným slovom napomínať — dobrým príkladom predchádzať…“

Ako tak pani rechtorka kreslila ideál súceho inštruktora, vrátila sa Elena na Miškovom ramene. Miško bol smutný, poklonil sa a odišiel. Mal úmysel sadnúť niekam do kúta a tam vylievať si žlč nad vrtošivými dievčicami.

„Toto by bol súci,“ ukázal profesor na odchádzajúceho Miška. „Je výtečný žiak, pekných mravov — a chudobný.“

Pani chopila sa návrhu a poprosila profesora, aby mladého človeka oslovil k prevzatiu tej krásnej misie. Potom, keď profesor odišiel, obrátila sa k dcére.

„Petríkovi hľadám inštruktora… profesor sa mi naň žaluje — bohhovie, čo má proti nemu. Vezmeme mu toho, čo s tebou tancoval. Má byť dobrý žiak.“

„Jahoda? Hej, to je veľmi dobrý žiak.“

„No! A ty ho znáš?“

„Keď som bola v Revúcej… býva oproti sváčkovi u Kuarkov — vdova je to. V kostole na skúške ho profesori vyvolávali, a v kostole vyvolávajú sa len dobrí žiaci. Aj vždy dobre odpovedal. Tetka ho tiež veľmi chválievala.“

„Teda ho znáš! I profesor ho chváli — a je chudobný. Dáme mu aspoň dačo zarobiť, bitangovi,^[25] keď je taký chudobný a — hodný.“

„Ale je i namyslený,“ doložila dcéra.

„A ako — čo to máš proti nemu?“

„Viete, ja som odpravila jedného — taký vysoký a zle tancuje — a šla s ním… Ale to bolo len tak, a on už nazdáva sa, že pánbohviečo… Ale som mu povedala doprosta, aby si nemyslel — a teraz sa bude iste fúkať. Uvidíte, že už nebude tancovať. Dakde v kúte sedí a jeduje sa. Ale čo sa mal nazdávať, keď nie je to pravda! A ja budem práve zato tancovať, aby si nemyslel…“

„Vidíš, aká si ty sebevoľná, bez rozvahy! Načo balamutiť chlapcov bez poriadku… To ja veru nerada. Už máš mať rozum: prichodíš do rokov. Kto to kedy slýchal! A košíky rozdávať — vyberať si: to je mrzko! Uvidíš, tu ťa nechajú a nepríde žiaden po teba. Budeš tu petržlen predávať.“

Elena smiala sa a bavila s vejárom; pani rechtorka, nadurdená, ešte jej potichu duplikovala, keď zaznel nad nimi nesmelý hlas:

„Smiem prosiť…“

Tu stál oktaván L. Elena vstala, pozrúc materi šelmovsky do očí, akoby vravela: ,Hľa, takýto bude ten petržlen!‘ A stratila sa s usmiatym oktavánom v kole. Matku hnev prešiel okamžite.

Miško nevydržal dlho v kútiku. Stal si medzi mládencov a díval sa na tancujúcich. Popred neho prešla Elena a pozrela naň veselo. ,Koketa! Ako sa teší, že ju pojal druhý!‘ Nahneval sa, pristúpil k dáme, čo hneď na kraji sedela; bola to slečna Etela, štíhla, pyšná postava, dievčina už na vydaj. Tancovala znamenite. Tanečník ju ani necítil. Pohyby voľné, plné grácie a dôstoja. Miško zapriadol s ňou rozhovor, chcel ju rozosmiať. Vec zdarila sa mu tak, že dva razy usmiala sa. Elena už zas sedela; videl, ako ho pozoruje: tým väčšmi dvoril svojej tanečnici.

„Pozri, ten už tancuje. Nevidno na ňom, že by bol utrápený. Ako ju rozosmial.“

„Čo ma po ňom!“ riekla Elena zvlneným hlasom.

Mať videla, ako tvár devina obliala sa rumencom. ,To bude od tanca — primoc tancuje.‘

Miško vrtel sa akoby naschvál pred nimi. Pozrel na Elenu veselo, bezstarostne, len tak letmo. Čosi riekol svojej tanečnici, ktorá kývla s odobrením a úsmevom. ,Myslí si, že ja želiem!‘ hnevala sa Elena. ,A mne, akoby ho ani nebolo na svete.‘ Mať ju tajne pozorovala a videla, ako dcéru dva razy v tvári skublo a na hrdle jej žilka pod bielou kožou zaihrala. ,Pekné stvorenie,‘ kochala sa mať, ,žiadna tu jej nechytí.‘

Ako Etelu odviedol, Miško oddýchol trochu a šiel po nasledujúcu tanečnicu, čo hneď pri nej sedela. To bola slečna Marína, vlastne ešte len slečinka; dievčatko, ktoré len teraz začínalo sa púšťať na slabé krídelká. Mama nechcela ju pojať do divadla. Ešte mladica, plná sily, zdravia, sama ešte milovala život a rada tancovala v zábavách. Ale dcéra do tých čias domŕzala, kým matka nezvolila. A tak sedí tu mať smutne v čiernom čepci. Žiaden bál jej nebol taký zdĺhavý ako tento, kde ju dorastajúca dcéra zdegradovala z tanečnice, mladistvej ženy, nevesty, na omrzlú a prísnu gardedámu. Roky jej akosi zaťaželi na šiji a skláňali ju nadol… Marína zas nevie sa ani vynájsť. Zdá sa jej, že celý bál, celý svet otáča sa vôkol nej. Radosťou skoro zvýskla, keď sa jej uklonil Miško — ten, čo pred chvíľou tancoval a bavil sa s krásnou, odrastenou Etelou. I ona je už veľká, ako Etela! Stala na prsty, len aby dočiahla svojmu rytierovi po plece. V rozjarení urobila dva kroky miesto jedného a stúpila svojmu tanečníkovi na palce. Ten videl, že tu treba tuhá vláda: pritiahol ju a zvŕtal ako bábätko. Maríne sa žiadalo, aby ten tanec trval do polnoci — do rána…

„Ste ustatá?“ pýtal sa jej Miško súcitne, keď pozoroval, že dieťa sa zadychčalo.

„Ó, nie — božechráň, ja nie!“ Zdalo sa jej hanbou priznať sa, že je ustatá. „Ja som už i inokedy tancovala, a hodne.“

Miško usmial sa tej svätej nevinnosti. Nevedieť, prečo — ale nadišla ho veselosť. Prešiel mnoho ráz popri Elene, ale zabudol už pozrieť na ňu. Schýlil sa k svojej mladuškej tanečnici a riekol jej tíško:

„Veď ja viem, že mnoho… Veď ste vy už veľká!“

Marína pozrela naň — jej oko planulo nadšením, blahom.

Tak po prestávku povykrúcal, ktorá sa mu nadhodila, každú. Ešte najviac s Marínou tancoval. Na Elenu skoro zabudol: raz stretol sa s jej zrakom; z neho vyzerala výčitka a rozhorčenie. Nevedel prečo, ale cítil, že duša opojuje sa zvláštnou radosťou. Potom viac ráz pozrel na ňu, ale ona sa mu úmyselne vyhýbala.

V prestávke prechodila sa s priateľkami, a tu videla smutnú tvár Ferkovu. ,Čo mu je? Veď ten je vždy smutný! A vždy pozerá na mňa… divný človek! Pozerá, a nikdy sa neprihovorí — a díva sa tak čudne, ako čo by čosi prosil… Čo nepovie doprosta?‘

„Videla si toho muzikanta?“ pýtala sa jej ticho priateľka. „Oči ide na tebe nechať. Čo raz pozriem naň, vždy hľadí len na teba.“

„Ktorý to?“

„Ten vysoký, dlhý… Má veľké oči, a pekné… i teraz sem pozerá. Ten musí byť do teba…“

„Nehanbíš sa, prosím ťa!“ odsekla Elena.

„A čo by to bolo hanba, keď…“

„Ale načo sú také reči!“

A Elena pobúrená brala sa k materi.

Pani rechtorka, hoci na bále, predsa nezaháľala. Sediac sama opustená v túto nočnú hodinu, keď inokedy, ako každá príkladná gazdiná, vyspala sa už na dva boky: pocítila čosi, akoby ju nadchodili driemoty. Odísť nemožno, kým druhí nepôjdu, spať tu nemožno, sedieť takto tiež nemožno. Zachytila na šťastie učbára, ktorý dlhým krokom prechádzal popri nej, a opýtala sa ho, či už hovoril s nádejným inštruktorom. Profesor videl, že tu je osoba, čo nerada s prácou na zajtra odkladá, rozložil Miškovi vec, a vediac, ako bude pani rada, poslal ho rovno k nej. Miško sa uklonil, pani ho usadila k sebe.

„Profesor B. hovorí mi, že môj Petrík sa neučí. Zlá spoločnosť mu škodí. Ja som mu vždy hovorievala: ,Syn môj, ak teba nepokazia, ty budeš ešte chýrny človek.‘ A mohol by byť z neho chýrny človek.“

Miško oprel sa o koleno a prisviedčal hlavou.

„Šak je pravda — však?“ vpadla pani živo do reči, badajúc takú účasť na Miškovej tvári.

„Áno — ja tiež myslím…“

„Znáte ho?“

„Neznám veru.“

„Neznáte? Môjho Petríka! Územčistý, vlasy do červená trochu — na čele vráž. Padlo chúďa z voza, keď sme seno zvážali, a rozrazilo si čelo až po samé obrvy. A na tom nebolo dosť: teraz prepadlo z latiny a počtov. Nuž ako by sa to, reku, dalo napraviť…“

„A pán učbár?“

„Ten mi vás odporúčal. Ja som hotová, čo vám príde… O plácu nejde — tá bude. Čo myslíte, dá sa to napraviť?“

Miško sklonil hlavu a pozeral na zem, akoby tam hľadal roztratené myšlienky. Pani rechtorka pozorovala každý jeho pohyb s neobyčajnou vnímavosťou, skoro bázňou.

„Hovorím, nám o groš nejde, len aby to bolo na osoh,“ doložila obratne.

„A čo by neosožilo! Bude osožiť. Chlapca vziať do rezu a — bude!“

„Jaj, nieže tak!“ vykríkla pani rechtorka. „To je chlapec dobre vychovaný. My sme ho vychovali, môj muž a ja. Tomu len ukázať cestu.“

„No, áno,“ pokračoval Miško. „Prebrať s ním gramatiku od rosa až po esse.^[26] Pritom i z druhého semestra musíme doň všetko vbiť. Nie palicou — dobrotky.“

„A je to moc?“

„Prvá, druhá — všetky deklinácie a čo je s nimi v spojení. Pravidiel ohromné množstvo a tri razy toľko výnimiek spod tých pravidiel. Preklady, počnúc od: Alauda est laeta, slovíčok latinských koľkosi sto, skloňovať: vir, puer, mos, anser, animal, domus, quercus^[27] a ešte mnoho a mnoho iných vecí…“

Pani rechtorke zakrútila sa hlava, čo jej syna za súženie očakáva.

„A sa to naučí?“

„Ja — možno, ak bude mať vôľu.“

„Prosím vás,“ pani rechtorka vložila mu na ruku svoju tvrdú dlaň, ale teplú, „len ho láskave; on si dá, verte mi, povedať. Lebo je to dieťa vydarené. Ešte sa na tejto latine nedivím, že tak z nej prepadol, ale z počtov! Len prečo — začo? Kráť vie: muž môj koľko ráz sa naň spustil, keď deti mali kráť na lekciu. Ja neviem, čo by mal tam iného, čo by nevedel!“

„A vie regula de tri alebo aurea,^[28] quotient,^[29] coefficient^[30] a vlašskú praktiku?^[31]“

Pani zložila ruky na kolenách ako k modlitbe a sklonila hlavu. Veď ona sama o týchto latinských zázrakoch nechyrovala, ako ich môžu žiadať od Petríka tí krvožízniví profesori!

Miško, ako rozumel panej strachu nahnať, tak ju vedel hneď i uspokojiť. Sľuboval, že Petrík sa to všetko naučí. Pani mu hneď vyplatila štyri zlatky na prvý mesiac. Miško jej rozvinoval ďalší program, čomu pani veľmi málo síce rozumela, ale odobrila, lebo cítila, že to tak bude dobre. Celkom uspokojená vypytovala sa Miška na jeho rodičov, na dedinu, ako sa tam ľudia nosia, čo varia a podobné veci.

Tak ich našla v rozhovore zahrúžených Elena. Miško, popraviac si mašľu, vstal a opustil pani rechtorku. Elena prisadla k matke a upozornila ju na Ferka.

„Veď je to akýsi chorľavý, ledva hlavu nosí. A čo sa tak díva na nás?“

Ferko zbadal, že tam ide o ňom reč; keď sa naň obzreli, zapýril sa a utiahol za tlupu besedujúcej mládeže.

„To je už jeho taká obyčaj,“ vysvetľovala Elena.

„Čudná veru… Taký veľký mohol by sa už odučiť.“

Tak počal znovu tanec, veselšie, ohnivejšie než zvečera. Čím väčšmi blížila sa hodina rozchodu, tým vyššie stúpalo animo.^[32] Ale konečne prišiel i posledný tanec, ktorý nemal konca-kraja. Pani rechtorka bola už celá omrzená. Ako Elena vyšla z kola, riekla jej:

„Poďme!“

Elena nemala veľkej vôle opustiť zábavu, ale neprotivila sa. Prehodila ručník. A tu priskočí študent a volá ju do tanca, prosí, žobre… Pani rechtorka sa obmäkčila, usmiala, a Elena bola zas v kole. Tak sa to opakovalo s Elenou a ostatnými dámami viac ráz. Ale tu pukla primistovi struna, Ferko kdesi v kúte dumal zahrabaný v svojich vzbúrených citoch, nemal kto odmeniť primistu, muzika utíchla, a ženský svet zberal sa domov, ani čo by sa bol sprisahal. Nespomáhali už ani prosby, ani modlikanie.

Miško stál pri dverách a klaňal sa odchádzajúcim. Prešla popri ňom i Elena s Etelou. Počul ich rozhovor.

„Ako si sa bavila?“ pýtala sa Etela.

„Znamenite; zvlášte po polnoci,“ znela odpoveď, aby ju i Miško počul, dosť hlasitá.

„To že som ja s ňou netancoval,“ pomyslel si. „Koketa, ako sa pretvaruje — a ktože pozeral za mnou!“

Elena vo dvore zbadala, že zabudla kdesi v sieni vejár. Bežala k dverám, že si ho vezme. Ale tu vynorila sa vysoká, nahrbená postava s vejárom v ruke, s jasavou tvárou. Bol to Ferko. Ako sa videl s ňou zoči-voči, skoro pustil vejár na zem. Podal jej ho chvejúcou sa rukou. Bol smiešny tak, ako tu stál, strcaný ľuďmi sem i tam. Ale čosi jej hatilo smiech, takže zostala vážnou. Prijala vejár s milým, krotkým úsmevom.

„Ďakujem vám.“

„Ja tiež — vlastne ja by mal skôr ďakovať,“ ozval sa hlas jeho, príjemný, mäkký.

,Aha, ten vie i hovoriť! A čo to vraví?‘ Obzrela sa naň ešte raz: videla ho tam pod stenou nerozhodne stáť. Zdá sa, že chcel by pobehnúť za ňou, čosi jej povedať. Elenu nadišiel kýsi vrtoch — obrátila sa k nemu.

„Ďakovať, vravíte — a za čo?“

„Že som s vami hovoril.“

„To ste i ináč mohli. Bolo dosť príležitosti pri tanci — prepásli ste ju. Hnevám sa na vás! Starý známy, a nevykrútiť ma ani raz!“

Ferko hľadal odpoveď. ,Starý známy!‘ Divoká radosť zvírila mu dušou. ,Ona ešte nezabudla!‘ Chcel dačo povedať, ale už jej tu nebolo, už sedela na vozíku. Ferko stál dlho opretý o stenu, ako spitý.

Druhý semester je v plnom behu. Školská riadna práca, pretrhnutá polročnými skúškami a jatkovským divadlom, tečie riadnym korytom. Denné trampoty a starosti zatlačili zábavu a jej prívesky do úzadia.

Miško chytil Petríka, dľa sľubu, do rezu. Každý deň musel chudáčisko Petrík prísť k pani Kuarkovej, vlastne k prísnemu inštruktorovi. Tu sa preberali nielen bežné lekcie, ale i reštancie z minulého semestra.^[33] Petrík sprvu i hodiny piloval i pripravoval sa na ne svedomite, i počúval Miškove poučenia pozorne. Ale zrazu počala ho pobolievať hlava, a čo divné: vždy tento bôľ prišiel do nej okolo piatej hodiny a trval rovno do šiestej. Potešiteľné bolo, že tento bôľ nemal vlivu na apetít nemocného. Bolo ho vídať pri večeri statne bojovať lyžicou, dakedy i zdravých svojich spolustolovníkov v tom smere zahanboval. Miško upotrebil obvyklý prostriedok — hodinu preložil od šiestej do siedmej. Ale choroba musela zbadať inštruktorov úskok a dostavovala sa pravidelne o šiestej, takže vyučovanie nemohlo sa vydržiavať — a žiak ani na hodiny nedochádzal.

„Ty si darebák!“ karhal inštruktor raz po večeri. „Ja tebe chorobu z hlavy vyženiem! Aby si vedel, mám ťa právo i vyťať. Ak ešte raz neprídeš, vytnem ťa: nahľadíš sa!“

Táto hrozba pôsobila na divnú chorobu divným spôsobom. Nečakala choroba, kým ju budú z hlavy duriť: presťahovala sa do väčšieho a bezpečnejšieho kvartieľa — do brucha. Inštruktor na večeri pochytil Petríka za tvrdú, červenkastú šticu a potriasol mu hlavu tak, že veru všetky fígle mohli z nej vypršať. A skutočne, nasledujúci deň Petrík dostavil sa zdravý na hodinu, i lekciu znal výtečne. Inštruktor dal mu za odmenu — duplovanú lekciu. Petrík i druhý deň prišiel, ale vedel toľko ako nemluvniatko, čo dnes uzrelo svetlo sveta.

„Načo si tu, keď sa nechceš učiť?“ naskočil naň inštruktor. „Odpíšem rodičom, aby ťa pojali domov a dali ťa dakde na remeslo.“

Chlapec rozplakal sa žalostive, že ho idú dať na remeslo. On cítil, ako i my všetci sme kedysi cítili, že on je čosi viac: že nezaslúžil, aby celý život pracoval, že je stvorený nie za remeselníka, ale za pána. On narodil sa, buď aby bol rechtorom alebo, ak bude viac filipa a peňazí — farárom. Ale remeselníkom on — Zvarina!

Na druhý-tretí deň horšie a horšie. Miško tratil trpezlivosť. Jeho pedagogický talent bol vyčerpaný. Keď blížila sa osudná hodina, čakal ju, ani čo by mal ísť na škripec. Petrík prišiel nepripravený.

„Lekciu vieš?“ pýtal sa Miško už vopred rozsrdený.

„Neviem — nerozumel som!“ riekol chlapec, zúfale hľadiac na inštruktora.

Inštruktor vnoril všetkých päť prstov do štice žiakovej, že ho zas vydrme.

„Prišli nám koláče a klobásy,“ hlásil v tom kritickom momente Petrík, ktorý, nevedieť prečo, práve k tomuto aktu rezervoval preradostnú novinu. A bol spasený. Nevedieť prečo — inštruktorova tvár stala sa o poznanie láskavejšou.

„Kedy?“ pýtal sa cele zmeneným hlasom, vypustiac žiakovu šticu z babylonského zajatia.^[34]

„Dnes bol trh. Baločania doviezli kôš, čo so slaninou kupčia.“

„Vidíš, Petrík, vidíš — čo sa neučíš? Veď ja ťa rád, ale keď si ty… A kde sú tie koláče?“

„Mamika píšu, aby ste i vy…“

„Vidíš, akú ty máš mamiku! Ale sľúb, že sa zajtra naučíš.“

Žiak bol by sľúbil, že i slnce zajtra zastaví. Inštruktor uspokojený pobral sa s chlapcom a našiel uňho plný kôš takých vecí o akých ani najsmelšia fantázia študentská nesníva. V druhý deň chlapec nevedel mnoho, ale inštruktorovi zdalo sa, že predsa len vie viac než inokedy — ocenil aspoň dobrú snahu uňho. Tak panovala niekoľko dní až tklivá harmónia medzi oboma stránkami. Trochu sa vzchopil žiak, trochu popustil inštruktor, a našla sa „aurea mediocritas“, zlatá stredná cesta. Ale, bohužiaľ, merinda sa minula, inštruktor bol nástojčivejší, žiak popustil — harmónia v čerty! Tu sa nad Petríkovou červenou hlavou stiahli nové chmáry, mali už hromy biť, ale zadržala ich neočakávaná ruka — Ferko.

„Nebi ho, Miško, on sa naučí,“ orodoval zaň.

„Nenaučí; už ma toľko ráz oklamal!“

„Choď sa prejsť — uvidíš, že zajtra bude vedieť.“

Petrík hodil sa svojmu ochrancovi do náručia a hľadel naň pohnutým okom. Miško bol pobúrený, vzal klobúk a vyšiel na čerstvý vzduch.

„A je ti to ťažké?“ pýtal sa Ferko. Chlapec vzdychol si, utrel si dlaňou oči, v ktorých stáli slzy. Dlaň bola zafúľaná, lebo Petrík, keď raz písal, písal celou rukou. „Vidíš, tvoja sestra by sa učila, keby chodila do školy.“

„Ó, nie — tá sa tiež nechcela učiť.“

„A prečo?“

Petrík mrdol plecom.

„Ja neviem.“

„A ty ju rád?“

„Ó, nie.“

„Nie?“ zhrozil sa Ferko. „A prečo ju nerád?“

„Tak. Otec by ma nebol dal ešte do škôl, aby nie ona.“

„Doma bolo lepšie?“

„Pravdaže. Tam sa chlapci sánkujú.“

Takto sa zhovárali; hodina minula chytro. Ferko poslal žiaka domov a naložil mu, aby sa na zajtra naučil. Petrík sľúbil, ako vždy. Keď z večere poberal sa domov s krajcom chleba pod pazuchou, pripojil sa mu Ferko. Šiel s ním až do bytu.

„Petrík, vieš ty čo: budeme sa spolu učiť.“

„A čo?“ pýtal sa zadivený chlapec, ktorý len vtedy brával knihu do ruky, keď profesor sadol za stolík a pri všeobecnej tichosti hľadel do notesa — vlastne ukradomky po žiakoch, aby vyvolal toho, ktorý sa najviac trasie.

„Čo máš na zajtra?“

Petrík slúchol, ale s takou tvárou, akoby sa bol napil octu. Doniesol knihy, z ktorých každá mala nápis Petríkovým krivým písmom: „Kto túto knihu ukradne, tomu hneď ruka odpadne, Peter Zvarina z Motišoviec.“

„A vy sa tiež budete učiť?“ pýtal sa udivený septimána.

„Vidíš, ja tiež neviem, ktoré sú rieky Európy. Naučím sa ich s tebou.“

Petrík musel nahlas čítať rieky Európy i v mape ich ukazovať. Ale ten veľký študent mal veľmi tvrdú hlavu! Koľko ráz sa pomýlil, keď Petríkovi odpovedal, koľko ráz ho musel i opraviť a aký pozor dať, aby sa nezmýlil. Kým sa Ferko naučil, chudák Petrík veľmi mnoho vystál. A tak to bolo nielen so zemepisom, ale i s počtami a s nemčinou. Už bola tma, keď Ferko opúšťal byt svojho trpezlivého učiteľa.

„Mohol by si ma vyprevadiť,“ riekol mu Ferko.

Ale Petrík, keď vyšli na dvor, zobzeral sa na všetky strany a riekol:

„Keď sa ja bojím!“

Ferko ho pohladil po líci a privinul k sebe.

„Vidíš, Petrík, ako ťa ja rád, keď si ma naučil. Aby nie ty, nevedel by, že má Európa rieky. Len či ma budeš chcieť i druhý raz učiť, keď mi dnes šlo tak ťažko. Ale druhý raz budem dávať lepší pozor.“

Noví priatelia rozišli sa. Petrík si ľahol v blahom povedomí, že na zajtra lekcie už vie. Ťažká duchna, ktorú mu mamika dala do škôl, aby jej dajak nezamrzol, zdala sa mu ľahšou.

Na druhý deň poslal Petrík domov nasledujúci list:

*

Drahý apóka a mamika moja radostná! Ja vás všetkých doma pozdravujem i Miša báťu i Žofu nénu i Helenu. Ja sa tu ešte ta mám, iba kost je veľmi planý a Dolesa furt breše, keď dačo vo dvore šuchne. Klobásy boli dobré, ibaže trochu prikrátke, každej svini by mohli narostnúť také klobásy, čo by boli z Motišoviec po Revúcu, tak aby si potom ukrojil bičakom^[35] každé ráno kus, a to čo ja tu ukrojím, aby to v Motišovciach priroslo. Mamika moja drahá, inštruktor bol veľmi naradovaný, keď klobásy prišli a ja som sa ho spýtal, či rád pagáče so škvarkami a on povedá, že by si dal za každý pagáč oko vyklať, tak vás pekne prosím, aby ste nám i pagáčov poslali a hodne lebo inštruktor ich veľmi rád a ten klobúk, čo z neho tá stužka visela, sa už vonkoncom podral tak potrebujem klobúk, ale keby ste ho mamika moja už nekupovali s takou vysokou particou, lebo to tu len bošíci^[36] a bíreši také klobúky nosievajú ale taký mäkký ako má inštruktor. A dnes som z nemčiny odpovedal a dostal eminenc ako krpec, lebo som dobre vedel, keby ste len tie pagáče poslali, lebo ja tu nevydržím nijakovsky, ako je tu zle, čo chráň pane bože. A keby ste poslali i tej klobásy ako palec a ríteš lebo s makom alebo s orechami lebo ja rád s orechami a inštruktor s makom. A keby ste vedeli, ja musím takého velikého študenta učiť zo siedmeho klasu ale nie inštruktora, ale jeho kamaráta čo s ním býva. Včera som ho učil i nemčinu i zemepis a bitang ledva sa naučil lebo má tvrdú hlavu čo nikdy nuž budem mať s ním moc trápenia tak sa ja v pondelok od pána profesora vypýtam a pôjdem po tie pagáče na trh ku Baločanom, len aby darme nechodil. A ten kalap mi už len potom kúpte, keď pôjdete do Soboty^[37] alebo sem po mňa, musím na velikú noc mať nové šaty, ale už nie také so striebornými gombíkami, lebo inštruktor má také gombíky čo sú z kosti alebo zo súkna. Ach keby už len bola skorej tá veľká noc, akože ťa ako dočkám veľká noc moja, lebo tu je veru nie dobre a teraz vám ruky nohy bozkávam a na Helenu ten čo ho učím, sa vždy vypytuje a len či ju mám rád nuž pozdravujem ešte raz všetkých a zostávam váš verný syn až do smrti Petrík Zvarina žiak I. gymn. triedy vo Veľkej Revúcej. A tých pagáčov čo by bolo viac, lebo i toho čo ho učím mi nadbä^[38] potraktovať.

*

Miško sa len začudoval, keď v Petríkovom chovaní, vlastne pilnosti, nastal taký priaznivý obrat. Ferko mu svoje večerné výlety všelijak zakrýval.

A chlapec zanímal Ferka celým svojím bytom. Kedykoľvek Ferko vynechal večernú návštevu u Petríka, tu nasledujúca hodina skončila sa tým, že Petrík uchýlal sa pod krídla svojho veľkého, vďačného žiaka, a Miško len naprázdno vesloval linonárom v povetrí…

Dni sa predĺžili, Ferko nemusel chodiť do bytu Petríkovho, ale schádzaval sa s ním tajne za mestom. Tu učieval Petrík svojho nechápavého žiaka, a to s veľkou ochotou. Keď mu dakedy neprišiel, cítil sa zle, že nezodpovedal svojej úlohe. Ferka vyhrešil pre nedbalosť, ako jeho kedysi Miško hrešieval. Ferko za veľké námahy kúpil svojmu malému učiteľovi nový-novučičký príbor ku kresleniu. Keď Petrík roztvoril puzdro, aksamietom futrované, a zazrel v ňom lesklé kružidlo a perá, padol svojmu žiakovi na prsia a objal jeho sklonenú šiju. Pomer stával sa každým dňom intímnejším. Petrík rozprával o dome, o rodičoch, a zvlášte so záľubou dlhé hodiny venoval mamikiným výtečným produktom kuchynským, pričom nejedna bezúčelná slinka prehltnutá. Pozdejšie rozprával viac o sestre, lebo badal, že táto téma starému žiakovi akosi najlepšie chutí. Ferko za dosť krátky čas znal celé Motišovce tak dôkladne ako svoju rodnú dedinu.

Tento život, ktorý sa obom tak zapáčil, hrozili pretrhnúť veľkonočné prázdniny. Pán rechtor poslal list inštruktorovi, v ktorom ho povolal na sviatky a celé veľkonočné prázdniny do Motišoviec. Bol od ženy o ňom len samé chvály počul, i od profesorov dostal uspokojivé listy o Petríkovi. Tieto listy mali ten účinok, že pani rechtorka kúpila dva razy toľký kôš, v ktorom Baločania každý druhý trh mali merindu vozievať. Pán rechtor zas posielal tajne listy inštruktorovi a z nich nejedna zlatovôčka usmiala sa Miškovi.

Miškove pomery vzali netušený obrat. Býval pri groši ako ktorýkoľvek z bohatších synkov. Ale grošíky nepremárnil, ani neštrngal nimi v kešeni, aby sa nimi pred priateľmi neprezradil. Vystrúhal si doštičky, kúpil si klinčekov: doštičky zhlobil klinčekmi, takže povstala malá truhlička, ktorej vrchnák neotváral sa na závesoch, ale zašupoval ako na truhliciach, čo handrári majú na svoj drobný tovar. Do tejto truhličky ukladal groš ku grošu, a jeho najmilšia zábava bola, že každý deň po škole prezrel ako sa množí jeho malý poklad. Kúpil si i notes s ceruzkou, na konci ktorej bola kôstočka, a do toho notesa zapisoval čo prijal a čo vydal.

Príjem znel: „Za priváta^[39] 4 zl. Dar od privát 80 gr. Dtto 50 gr. Z domu 2 zl. 50 gr. Priváta 3 zl. Doplatok a dar 2 zl.,“ a tak to šlo rad po rad. Výdavky: „Tento notes s ceruzkou 34 gr. Klinčeky 2 gr. Na olej 9 gr. Nožík 90 gr. Mašľa 70 gr. Príštepok na čižmu 7 gr. Golieriky dva 40 gr. Podbitie 80 gr. Palička 50 gr. Mašľa 40 gr.“

Najviac ho stáli mašle a golieriky, ba pomýšľal kúpiť si farbistú košeľu a odhodiť mocné plátenné, čo mama sama priadla, tkala i šila. Kúpil si na sviatok tvrdý klobúk a teraz by nedbal zobrať sa na nové šaty: len odpísal domov, aby ho tiež dačím napomohli.

List učiteľov našiel ho nepripraveného. ,Akože ta pôjdem v takýchto šatách! Musím mať nové, a to čím skôr!‘ Sadol a napísal domov list, že tých osem zlatých veľmi súrne potrebuje a každým dňom túžobne očakáva. Prezrel truhličku, našiel v nej desať zlatých bez koľkosi grajciarov. Šaty kupovať — veľká udalosť! Treba sa poradiť. Vyšiel k pani Kuarkovej.

„Nénika, ja potrebujem šaty.“

Nénika ho obzrela dôkladne zo všetkých strán.

„Vy sa i pri týchto obídete.“

„Veď by sa obišiel, ale idem do Motišoviec na sviatky!“

„Do Motišoviec!“ divila sa pani Kuarková. „Ta do Motišoviec. Tuž ale to je len dedina; načo sú vám tam nové šaty? A váš apóka nemajú.“

„Ja mám desať zlatých…“

„Ah — a kdeže ste ich vzali? Desiatka! To od toho parobka… Ale škoda peňazí. Šaty vykefujeme, vyčistíme, budú ako nové. Nebude treba kupovať.“

Miško stál pred ňou smutný. Mohol i bez jej zvolenia šaty kúpiť, ale nechcel; už bol tak naučený.

„Majú tam dievča,“ doložil konečne.

„Veď ja viem — bývalo u kupcov. Veď ja viem, čo vás trápi, viem — viem. Ale desiatka je málo, ani na štof nebude dost. Vy chcete parádne… Ta počkajte, pôjdem i ja s vami.“

Prehodila si páskovanú vlnenú šatku, zapäla v drieku svoj kabát a šla s ním do sklepu. Miško vybral látku, pani Kuarková sa tvrdo jednala o každý grajciar a zjednala z každého rífa celých šesť grajciarov. Ale tu sa Miško zľakol, keď sa dozvedel, koľko na šaty treba rífov! Vyrátal — chybovali mu dve zlatky do sumy. Dve zlatky doplatila pani Kuarková a kúpila i futrá i gombičky zo svojho.

„Nénika moja dobrá,“ obrátil sa k nej Miško, keď vyšli na ulicu, pani Kuarková s balíkom pod pazuchou, „aká ste vy dobrá, ani vlastná matka!“

„Ta ve’ ste muaj!“ vetila pani Kuarková.

U krajčíra sa dlho pribavili, kým nastrihal z akýchsi novín pások a pozošíval ich, kým vzal mieru a kým mu Miško ako svedčí vysvetlil, že šaty potrebuje na Kvetnú sobotu a aby neboli nič väčšie, len toľké, ako ukazuje miera. Pán majster mal na všetko jednu a tú istú odpoveď:

„Tak-tak!“

V sobotu o jedenástej predpoludním vyhrnulo sa žiactvo zo svojich tried v slávnostnej nálade na ulicu. Začali sa veľkonočné prázdniny.

Petrík rovno bežal na svoj byt. Na dvore videl vozík, pri ňom uviazané vypriahnuté kone hostili sa pri korýtku. Okolo nich obchádzal statný muž v bielych širokých gatiach, krátkom kabátku a drobnom ani rýdzik klobúku na podstriženej hlave.

„Báťa!“ zvolal naňho Petrík.

„Petríček môj, radosť moja!“ A báťa Mišo pristúpil k nemu a vzal ho na ruky ako dieťa a bozkal ho na líce, pričom ho popichal tvrdými fúzmi. „Mamika sú v izbe,“ riekol, postaviac chlapca na zem.

Mamika stála v izbe nad truhlicou, už zamknutou. Už všetko zariadila, spakovala. Ako sa vítali, to si môže predstaviť len matka, ktorá už toľké časy po synovi túžila.

„Zobkaj, synček môj! Viem, že si už dávno nič poriadneho nejedlo. V pondelok som nič neposlala. Baločania sa ohlásili, ale ja som pochorievala. Bude vám tým lepšie chutiť teraz. A inštruktor, už je hotový?“

Petrík neodpovedal, len jedol. Mať rástla radosťou nad zdravím a apetítom svojho syna. Iba jedno sa jej nepozdávalo: nie je už taký úprimný, netúli sa k nej; nesadol jej na lono a nevtíska jej bozky zamastenými ústami. Hľadí ani nie na ňu, ale kamsi von oknom. I drobné čielko, z ktorého vlasy ako vylízané čnejú dohora, nie je veselé, bezstarostné, ale pokryté vráskami.

„Čo ti je, sirôtočka moja? Tak sa ty ani neraduješ, že som ja prišla po teba a že budeš skoro dva týždne doma! Čo sa ti stalo, v škole dačo?“

„Ach, mamika moja, ja vám sťato nepôjdem, kým vy nepojmete i Ferka.“

„A kto je to ten Ferko?“

„Ten, čo ho učím.“

„A čo je to za, v ktorej je už klase?“

„V siedmej — a ja ho učím! Bolo by mi smutno bez neho.“

„A ho rád?“

„Ja ho veľmi rád; i on každý večer alebo sem príde, alebo chodievame na Skalku. Taký je milý, i na dedinu sa vypytuje a vždy povie: ,Vidíš, Petrík, ako je vám dobre!‘ A preto ho veľmi rád.“

Pani rechtorka vyčítala z jeho tváre, že ho ozaj musí mať veľmi rád. Keby to bol nie Ferko, ale žobrák z ulice, zavolala by ho, keby ju syn tak prosil. Hoci ho ešte neznala, ale držala Ferka za zvláštneho, znamenitého človeka, keď tak zaujal jej synáčka.

„Ale ktovie, môj pyštek zlatý, či bude chcieť ísť. Možno, u nás mu bude horšie, ako by mu bolo u jeho mamiky…“

„Veď on k mamike nepôjde, tá mu je ďaleko, ďaleko… Musel by tu ostať sám, a on by plakal, a mne by ho bolo veľmi ľúto…“

„Keď je tak, ta ho vezmeme. Na vozíku miesta dosť, a doma…“

Petrík objal jej hrdlo a tisol svoju tvár k jej tvári. Mlčali, ale hovorili srdcia. Syn ešte nikdy tak nepochopil materinu dobrotu a lásku.

„No, tak azda pôjdeme,“ riekla konečne mať, vzdychnúc. Srdce jej bolo obťažené blahom a radosťou. Zobrali sa, rozlúčili sa s domácimi a pešo kráčali k bytu inštruktorovmu. Báťa Mišo šíroval pokŕmené pejky, aby sa nepremeškal s vozíkom.

Ferko smutne díval sa na radostné prípravy Miškove k ceste. Miško stál už hotový, obnovený od hlavy do päty. Mal už nové šaty na sebe, ktoré veľmi dobre stáli, lebo Miško dva posledné dni bol čo chvíľa u krajčíra presvedčovať sa, či drží sa miery a na švíky nepripúšťa. Hľadel do zrkadla a naprával, kde čo sa mu nepozdávalo. Ostatne bol so sebou úplne spokojný, cítil sa blaženým. Pani Kuarková mu tri razy dokázala, že väčšieho gavaliera v Revúcej niet, ani ešte nikdy nebolo. Najviac zakladal si na mašlici, ktorá i v tomto trochu tmavom priestore hrala ohnivými farbami, ako krídla tropického motýľa. S priateľom nehovoril; zaujalo ho rozpoloženie, ako vždy pred lúčením, keď neznámy kraj i svet stojí pred nami. Dlhý rozhovor je nemožný, a o pletkách tárať komu by sa teraz chcelo. Najlepšie rozísť sa, čím skôr rozísť, keď to už má byť. Ferko to všetko cítil a ponímal šťastie priateľovo a v jeho prsiach ozývala sa výčitka na neprajný osud, ktorý mu odriekol podobné šťastie.

V pitvore čuť tiché kroky, šuchot ženských šiat.

„To sú oni!“ šeptal rozčúlený Miško, zložiac klobúk a poprávajúc si mašľu.

„Áno, oni,“ ozval sa tichý, smutný hlas Ferkov.

„Dobre sa maj, Ferko — zbohom!“ A podal mu v rýchlosti ruku. „Nemusia sem chodiť.“

Na posteli ležal uzlík, v ktorom mal bielizeň, límce, dve mašle a v striebornom závine voňavú pomádu. Balík vzal pod pazuchu, paličku do ruky a do druhej rukavičky, ktoré práve dnes bol kúpil.

„Zbohom!“ šepol Ferko, v očiach slzy.

„Keby už len odišli, ta!“ pomyslel si. Žiadalo sa mu hodiť sa na posteľ a dolu tvárou preležať v tichosti do večera a nikoho nevpustiť k sebe.

„Sem, mamika, sem!“ ozval sa Petríkov hlas za dverami.

Dvere sa rozleteli, do izby vpadol Petrík, buchnúc sa do Miška a šliapnuc mu na prsty. Za ním objemná postava motišovskej pani rechtorky vo voľnej bundici a v šatke na hlave, oblečená už do cesty.

„Veď ma, Petríček — ja som chcela do prednej… Tak vy tu bývate; my už ideme, ste hotoví?“

Miško kročil k nej a pobozkal jej ruku, vlastne pletenú polorukavicu, z ktorej prsty voľne vyčnievali. Ferko stál pri svojej posteli, nemohúc sa ani hnúť, lebo Petrík zastal si k nemu. Ferko mu hladil hranatú hlavu. Pani rechtorka obzrela sa zbežne izbou a usmiala sa tým dvom pri posteli. ,Nie je taký nepríjemný, ako som si myslela. Dobrá, prívetivá tvár!‘

Pani Kuarková vbehla, utrela stoličku a podala ju vzácnej návšteve. Bola nemálo pyšná, že pred rokom navštívil ju jej vychovanec, skončený teológ a teraz už kaplán kdesi ďaleko. Chválila sa susedám a študentom, akých ona pánov odchovala. Odo dneška bude sa zas vynášať, že ona len drží takých, ktorí majú priváta a sú vo vážnosti v meste i celom okolí.

„Nechže sa páči, aby neodniesli spanie!“

„Už nedbám,“ a sadla si na stoličku, ktorá zavržďala pod neobvyklým bremenom. „Ale čo by i nesadla, nemala by komu odnášať spanie…“

„A tuto — mám dvoch!“ ukázala na Ferka.

„My vám ich oboch zoberieme,“ usmiala sa pani rechtorka, „oboch, jestli tuto pán… pán…“ ukazovala na Ferka, pozerajúc na Miška, aby jej meno jeho napomenul.

„I Ferka!“ vykríkla pani Kuarková. „Ale oni nie sú pripravený!“

Ferko stál ako prikovaný pri posteli. Spustil dlaň na Petríkovo pehavé líce. Petrík cítil, ako trasú sa Ferkove prsty.

„Ďakujem…“

Hodil sa k jej ruke a pobozkal ju. Pani rechtorka i cez rukavičku cítila, aký to bol vrelý bozk.

Ferko chytro zobral sa. Prehodil si akýsi plášť, vzal do ruky klobúk, a bol hotový. Miško sa usmial, ale tak, ako vyvýšený smeje sa nad nižším. Hanbil sa za neogabaného druha. Nemá ani mašle, ani golierikov, ani nových šiat: ide, ako ho škola vyvrhla. A kto to nasnoval, aby i Ferko šiel? Čo ten má tam za prácu? To vskutku nemohol pochopiť.

„A bielizeň a druhé šaty a topánky!“ ozvala sa Ferkova domáca pani. Otvorila kasňu, kufor, povykladala, čo bolo treba, a ženúc pred sebou Ferka, zaviedla ho do prednej. „Oblečte sa chytro, ja vám spakujem, čo bude treba na cestu. Ach, budem mať smutné sviatky! A takto by ste šli! Pozrite si na Miška, ako sa ten vyriadil. Preoblečte sa, ja idem pakovať.“

„Ach, nénika moja drahá!“ zvolal Ferko, vezmúc do dlaní jej ustaranú tvár. „Ako vás ja rád!“

„Čože sa mu robí? Raduje sa,“ myslela pani Kuarková, zierajúc spomedzi jeho dlaní. „Ste radi, že ma nebudete dva týždne vidieť!“ riekla s výčitkou.

„Nie preto — ale som rád… keby ste vedeli!“

A bozkal ju na líce.

„No — no,“ bránila sa stará. „Len choďte a zabávajte sa dobre a nezabudnite na… na mňa…“

Utrela si oči a odišla do zadnej izby. Ferko obliekal sa chvatom, ani čo by Turci boli za mestom. Jeho rozihrané prsty neboli spôsobné k ničomu, skomolili všetko, narobili dvojnásobnej práce. Keď vošiel do zadnej, našiel všetkých okolo stola, ako sa hostili nad rozviazanou servítkou.

„Zajedzte si. Cesta dlhá — nebudeme obedovať,“ ponúkala ho pani rechtorka.

Ferko cítil v sebe prázdnotu, ale nemohol nič užiť. Bol príliš rozčúlený.

Voz na priedomí zahrkotal, všetci sa pobrali. Za nimi Kuarková s ovesenou hlavou. Niesla oba balíky a vyhliadla im príhodné miesto. Miško jej podal chladne ruku, riekol suché „zbohom“, dal jej úpravu, čo má urobiť, ak by sa to, lebo to stalo, a sadol do vozíka. Ferko neriekol nič, vrele stisol jej ruku, a už sedel oproti pani rechtorke na prednom sedisku, opierajúc sa o široký chrbát báťu Miša.

Kone sa pohli a leteli vrchmi, dolami, vozík hrkotal po prašnatej ceste, že nepočuť vlastného slova. Cestovatelia ponechaní sú vlastným citom a myšlienkam.

Už dobre mrkalo, keď báťa Mišo riekol:

„Už sme doma!“

Ferko čakal každú chvíľu, kedy zastane vozík, ale ten čím diaľ, tým horšie sa metal. Brali sa akýmsi úvozom. Z jednej strany strmá stráň, zarastená stromovím, z druhej úboč, pokrytá čímsi zeleným. Snáď lúka alebo ozimina. Petrík, ktorý už aspoň desať ráz premenil dnes svoje miesto a konečne našiel najpohodlnejšie na kolenách matere, zvolal: „Veža!“ Ferko obrátil sa a videl v doline čosi vyčnievať z tmavého chaosu, čo sa trochu belelo a mohlo byť skutočne vežou. Kone šli krokom. Vozík neviezol sa, ale tancoval po zvariakoch, ktorými cesta bola vyložená. Kone dvíhali pysky dohora, akoby plávali vo vode. Keby sa nemali na pozore, podskakujúce oje by im ich spopretínalo. Vošli do dediny; cesta je o poznanie lepšia. Popri ceste tečie potok, vlastne len jarok, a z oboch strán vystupujú brehy, obohatené nizučkými ploty, pokryté stromovím, spomedzi ktorého zakmitne svetielko z bielych domov, v stromoví ukrytých. Z cesty rozvetvujú sa na obe strany cestičky, idú hore brehom a končia iste vo dvoroch.

Vozík odrazil sa na takú cestičku a popri záhrade prešiel bránou a zastal vo dvore pred hodným staviskom. Dom bol veľký, ústrešie široké, spočívajúce na stĺpoch, medzi ktorými bol zavedený dosť vysoký múrik. Hore stĺpmi driapali sa kmene viniča, tvoriac pod strechou skomolenú sieť.

Mládež skočila na zem, pomáhajúc pani rechtorke. Zrazu rozliala sa po cestujúcich a časti dvora červená žiara. Predo dvermi stál vysoký, telnatý muž, držiac nad hlavou lampu, ako obor pri Rhode.^[40] Svetlo lampy ostro odrážalo sa od bielej steny domu.

„Koľkože ich to vezieš, mixtúra^[41] moja?“ ozval sa muž spopod steny. „Čítam vás, čítam — a tu o jedného viac. Veď si ty celé gymnázium spľundrovala!“

„Čo bolo na dačo, všetko som zobrala,“ riekla pani, idúc na podstenu.

Pán, čo držal lampu, odložil ju na múrik a objal svoju polovičku a vybozkával ju. Za jeho chrbtom zjavila sa Elena v bielej zásterke. Prižmúrila oči, lebo ich lampa urážala, a hľadela na príchodzích. Ferko sa chytil zábradlia, nohy sa mu v kolenách zatriasli. Petrík skočil k sestre, ona schýlila sa k nemu a vybozkávala ho. Ferko čítal bozky a prehltúval sliny. Miško hľadel kosom k vozíku; jedoval sa, že tak dlho trvá tá ceremónia. A tu sa zmenila scéna. Petrík stratil sa v otcovom, Elena v matkinom náručí. Úzadie bolo to isté — temné postavy nášho Oresta a Pylada.^[42]

„A teraz je rad na tých tamto,“ riekol starý pán.

Miško pristúpil k nemu na dva kroky a riekol:

„Ja som Michal…“

„Kto si už koľvek: keď ťa moja stará doviezla, musíš byť čosi.“ A pobozkal ho tri razy, celkom úradne. „No, tak! A teraz — “ Ferko už stál za chrbtom Miškovým, hotový podrobiť sa nezbytnému obradu. Starý pán ho tiež tri razy bozkal, ale Ferko cmukol vždy naprázdno — v nečas.

Starý pán po tejto dlhej práci podoprel si boky a díval sa šelmovsky na dcéru, čo tá. Bohužiaľ, bozkávanie prestalo práve tam, kde bolo malo práve začať. Elena podala Miškovi ruku a ukľakla trochu, ako dievčatká na exámene, keď majú začať rečňovanku. Bolo v tom mnoho smiešneho, šelmovského; sám Miško nevedel, či sa má smiať, či hnevať. Len si pomyslel: ,Koketa!‘

Ferko pristúpil k nej ako obžalovaný k sudcovi, ani sa nedíval na ňu, ale kosom do pitvora. Elena mu stisla ruku a riekla:

„Vitajte!“

„No, tohto víta, a tamtoho nie,“ zastaral sa starý pán. „Akože je to zas — há?“

„Pána Putorisa sme neočakávali — tým nám je milší…“

„A ty ho i znáš? Hľaďže, hľaď!“

„Keď som bola ešte v Revúcej…“ odpovedala Elena.

„Tak — nože, no! Ale nestojme. Poďme dnu, keď sme sa, chvalabohu, zvídali.“

V izbe, do ktorej vstúpili, prekvapila ich nielen čistota, ale známky blahobytu, v školách neobvyklého, a vkusu. Tu stál stôl, prikrytý bielym obrusom, ktorý odrážal svetlo ani kovové zrkadlo. Na ňom päť tanierov so strieborným náčiním. Na stole chlieb ani sito veľký, z neho odkrojený len krajček, i to naň položený.

„Zložte sa, chlapci; pravda, vy ste už páni!“ obrátil sa k obom hosťom. „No, ale starý rechtor myslí si, že všetko, čo školou páchne, sú len chlapci.“

„Veď sme aj,“ vpadol mu Ferko. „Váš vek a náš vek…“ Miško sa trpko usmial.

„A ty, dievča, prilej vody do polievky, či čo si to prihotovila, dolož ešte tanier, keď nás je, chvalabohu, viac. A nepresáľaj, keď sú mládenci v dome. Budeš pred nimi robiť exámen z kuchárskeho umenia. Uvidia, čo si za gazdiná.“

„Veď ja sama idem, len sa…“ riekla stará pani, skladajúc šaty.

„Nič — nech si sama ide,“ ozval sa starý pán. „Čo začala, nech dokončí. To by bola robota! Dakto by učil celý rok, a pred exámenom dal by školu druhému: Na, urob ty exámen za mňa! Nech si len sama. Ak málo navarila, bude mať!“

„Ale, prosím ťa, starý, nehovor… Ešte si budú myslieť…“

„Ja sa nebojím, mamika. Otcovi ukážem, že sa nebojím exámenu.“

A Elena debutovala skvele. Čo nastolila, chutilo všetkým. Bol to obed i večera, stiahnuté dovedna. Starý pán, hoci mal chuť veľkú hnať dcéru do rozpakov, nemohol v ničom objaviť zvláštneho nedostatku, ani chyby. Pani rechtorka, ktorá znala všetky spády kuchárskeho umenia a techniku jedál dokonale, zbadala to i to, ale čušala. Bola jej to radosť, že v tomto ohľade prevyšuje ďaleko svojho vysokoučeného manžela. A hostia, tí čo by boli i odhliadli od toho, kto to všetko pripravil — boli by nielen uspokojení, ale uveličení.

Po večeri chytil ešte syna a začal otázkou: „Quid est syllogismus?“^[43] Nielen syn, ale i jeho inštruktor pozreli udivene na starého pána. Tu, keď videl, že zaťal privysoko, púšťal sa do nižších sfér, do sfér syntaxe,^[44] a keď syn i tam len oči vyvaľoval — do gramatiky. Zastal na laudo, laudas, ba vrátil sa až k lupus, lupi,^[45] kde už Petrík nedal sa nikomu prekabátiť, hoci dakoľko ráz i zazíval.

„No, deti, spať!“

Hosťov zaviedli do izby čistučkej, milej, kde im kynuli biele postele s nakopenými perinami. Hodili sa do nich a usnuli spánkom spravodlivých.

Miško prebudil sa, keď slnko, dlhým pásom padajúc na posteľ, pošteklilo mu oči. Podvihol hlavu, oprel sa lakťom o podušky a obzeral sa po neznámom priestore. ,Ah — v škole! Koľko ozaj hodín?‘ Pozrel na oblohu, slnce bolo už dosť vysoko nad horou. Natiahol nohavice, topánok pri posteli nebolo. ,Ah — veľmi pekne!‘ Videl ich stáť pri dverách v rade ani vojsko. ,Čisté, pekné — príjemná vec!‘

Napolo oblečený chodil po izbe. Pozrel do zrkadla: na tvári pod pravým okom pupenec. ,Včera ho ešte nebolo,‘ pomyslel. Viečka od tuhého spania opuchli. Zazíval. Na stene obrazy Šafárika a Jozeffyho,^[46] na treťom obraze alpská krajina s vodopádom, mlynom, salašom, kravami, mostom, kozami, chlapmi, ženami, s modrým nebom, zeleným potokom a bielymi oblakmi. Tieto krásy, zohnané na tak malý priestor, pôsobili tak, ako keď sa človek obje samými tortami. Stáli v izbe dve kasne, orechovým drevom vykladané, politírované, na nich nič iného, len zaváraniny vo fľašiach. Za kasňami ani smetí, ani papierov. Čistota až stiesňujúca. Na zemi masívny koberec, ktorý utlmuje kroky. Medzi oblokmi toaletný stolík, prikrytý riedkou tkaninou, na ňom zrkadlo. Vytiahol šuplík, v ňom nič iného len hrebeň a kefa na vlasy.

Miško pustil sa do umývania, ktorý obrad vykonával, ako obyčajne, veľmi hlučne.

Ferkova posteľ zvržďala, podvihol i on hlavu a obdivoval divné okolie.

„Á — to sme v Motišovciach!“ zvolal, spamätajúc sa.

„Vari nie na Kamčatke,“ odpovedal Miško spoza uteráka, ktorým sa drhol, prskajúc a odfukujúc.

„Ja som znamenite spal.“

„Chvála Pánu Bohu!“

„A čo je tebe, Mišo?“

„Nič.“

Miško, vezmúc košeľu, objavil, že límec je už zafúľaný.

„Kde sú naše balíky?“ pýtal sa Ferka, ktorý práve naťahoval topánky.

„Čo za balíky?“

„Ty vôbec nemáš o nič starosť. Potrebujem límec, mašľu, a balíka nič.“

„To ti je dobrá.“

„Eh — netáraj!“

Miško klesal do zlej nálady. Oblečený, nevedel čo počať. Na šťastie mal penálik, roztvoril ho, orezával a čistil si nechty. Ferko si zas proti obyčaji pohvizdoval, čo Miška iba hnevalo. Ferko chcel sa umyť, nebolo čistej vody. Čo robiť? Ani to ho nevyrušilo z dobrej vôle. Hvízdal ešte hlasnejšie, úfajúc, že ako Orfeus,^[47] i on priláka hvízdaním dakoho. Nehlásil sa nik. Začal pokašliavať — vždy silnejšie, nič.

„Miško, ty si už oblečený: choď mi pýtať vody.“

„Veru ja! To je znamenitý nápad!“ a smial sa mu jedovato.

„No, počkaj, veď i ja…“

„Čakám.“

Ferko odchýlil dvere, vytrčil hlavu do pitvora, nevidí ani tam nikoho. Iba dvere čo sa na kuchyni otvorili, a v nich Elena. Tázavo pozrela naň, potom cúvla, vidiac, že gavalier je v nočnej košeli.

„Prosím šuviks!“ zvolal za ňou a vtiahol sa do izby. „Eh, som ja mamľas; nepovedal som jej ani dobré ráno, a takýto som sa tam ukázal!“

Báťa Mišo vošiel so šuviksom a kefami.

„Veď som ich čistil, kdeže ešte treba?“

A prikľakol k nohám Ferkovým.

„A čo chcete, báťa?“

„Keď pýtali šuviks!“

„Vodu — vodu. Kdeže šuviks — umývať!“

Báťa vyniesol vodu a doniesol čistú. Bolo mu do smiechu; i z kuchyne počuť smiech.

„Si si tiež vykázal!“ karhal ho Miško. „Miesto dobrého rána pýta od domácej slečny šuviks!“

Pri raňajkách zišla sa celá rodina. Dľa obyčaje zaspievali rannú pieseň a domáci pán sám modlil sa z knižky hlasite. Hostia iba z modlitby vyrozumeli, že dnes je vlastne nedeľa. A k tomu Kvetná! Miška to ešte väčšmi mrzelo, lebo balíka dosiaľ nenašiel, pravda, ani sa nevypytoval oň. Ale že má včerajšiu mašľu, to ho veľmi trápilo. Tiež nebolo pri ruke kefy, aby šaty očistil zo včerajšieho prachu. Tiež pomády nebolo, a tu mu chlp vlasov na vrchhlave čnel dorovna a bez pomády nechcel sa poddať. I na pravom veľkom prste zabehol nožík do nechta a nadrapil ho; ktovie kedy sa necht zaokrúhli.

Ferko, vzdor nemilej prípadnosti so slečnou a šuviksom cítil sa celkom dobre. Povedal jej dobré ráno teraz; ona ho nielen prijala, ale sa mu i usmiala. Spozoroval tiež, že pod spevom dva razy pozrela naňho a čosi mu vravelo, že to nebol pohľad ako pohľad. Petrík už bol vyhriaty. Navštívil už horných i dolných susedov. Líce sa mu ešte ligoce od medu, čo ho u susedov častovali. Starý pán dnes málo hovoril; bol vážny, ani hosťom nevenoval zvláštnu pozornosť. Ferko to už znal po otcovi. Jeho otec v nedeľu tiež býval zamĺklejší.

Po raňajkách sa všetko rozišlo. Petrík pojal Ferka ukázať mu dedinu. V izbe zostali iba starý pán a Miško. Starý pán pochytil Tranoscius, z ktorého sa bol už modlil, prehrebal v ňom a nad čímsi rozmýšľal.

Pán Peter Zvarina bol človek viac starý ako mladý, blížil sa k šesťdesiatim, hoci by mu človek hádal sotva päťdesiat, keby nevidel hlavu celkom šedivú. Bol vysoký; za mladi musel byť driečny. Jeho šaty boli voľné, z dobrej látky, i pekne šité. Vôkol hrdla mal obviazanú batistovú šatôčku, ktorej belosť mohla so snehom závodiť. Fúzy boli pristrihnuté nakrátko. Lalok mal pod bradou mohutný, zakrývajúci čiastočne bielu šatôčku. Na ňom rástla brada, ktorá ako veniec obtáčala oholenú tvár.

Pán rechtor je pekná postava učiteľa starého. Keby ho bol osud hodil do širokého sveta, bol by musel urobiť kariéru. Takto zahrabal sa, čiastočne svojou vinou, v odľahlej dedine, Motišovciach, strávil v nej mladé časy i ostarel, pôsobiac v tichosti, bez hluku a bez nárokov. O veľký svet sa mnoho nestaral; neznal ho z vlastného názoru, ani nikdy nezatúžil po ňom. Obmedzený kruh, na ktorý jeho činnosť rozprestierala sa, dostačil mu úplne. Nie preto, že by bol človek obmedzený alebo nevzdelaný, ale že nemal času nad iným rozmýšľať a iným sa zapodievať. Ako väčšina starých evanjelických učiteľov, vyštudoval i on tri fakulty. Pekná tvár, vysoká, plná postava, mocný, hlboký hlas — mal všetko, čo potreboval, aby bol dobrým rečníkom, kazateľom. Ale že fary nebolo, prijal školu v Motišovciach. Mal to byť len gradus ad Parnassum,^[48] dočasné zaopatrenie, kým sa fara trafí, ale teológ vžil sa do učiteľského povolania a oddal sa mu telom-dušou. Nemálo k tomu prispela pozostalá dcéra jeho predchodcu, starého učiteľa motišovského, do ktorej sa zaľúbil. I oženil sa onedlho a vzal si ju, vzdor tomu, že nedostal s ňou mnoho. Zdedil s ňou starý nábytok v škole, lásku a vážnosť občanov i staré kompendie,^[49] v ktorých dľa paragrafov uložené boli začiatky vied pre dedinských školákov. Pán Zvarina bol šťastný i úplne spokojný s behom sveta v tichej domácnosti, ktorá sa o jedného člena — o syna bola rozmnožila. No osud dotkol sa i jeho: a síce zomrel mu syn a onedlho, asi o pol roka na to, žena, ktorá bola vždy slabá a chorľavá. Pán Zvarina viac rokov žil osamotený, odlúčený od sveta, a vzdor všelijakým nástrahám umienil si zostať vdovcom až do smrti. Ale tu vrátila sa z Dolnej zeme, kde bola viac rokov na čare a v akejsi dievčenskej škole, dcéra prvšieho gazdu, Pavla Kremeňa, Eva. Pán Peter videl ju v kostole; krem toho chodievala do ich domu, a dievča sa mu zo dňa na deň viac ľúbilo. Dievča nebolo zlé, i dosť vzdelané i cítilo k nemu náklonnosť. Starý Kremeň mal síce s ňou iné plány, chcel ju dať sedliackemu synovi, ale neprotivil sa, lebo znal učiteľa ako hodného a statočného učiteľa. Tak pán rechtor uviedol do školy svoju terajšiu ženu. Ona bola ešte mladá, on v plnom mužskom veku. I tu zažil mnoho radostných a šťastných chvíľ, len smrť tesťova a testinej hodila tieň do tichého blaha rodinného. Tu potom nastali mu iné starosti; musel prevziať ženino hospodárstvo pod svoju ruku. Ale jeho dobrá, rozumná žena pozdejšie sama chopila sa hospodárstva, ponechajúc mužovi starosť o úrad a jeho povinnosti.

I v úrade vodilo sa mu dobre. Vychoval a vyučil skoro celú dedinu; len starí ľudia sú ešte žiakmi jeho predchodcu. Podarilo sa mu zaviesť mnoho rozumných novôt v hospodárstve. On premenil dedinu a jej chotár v ovocnú záhradu, takže išiel chýr dediny naďaleko. Včely tiež uviedol do obce, a to so skvelým výsledkom. Ostatne mal prácu obľahčenú tým, že v dedine nenašiel krčiem a ľud, bývajúc v úrodnom kraji, tešil sa veľkému blahobytu. K jeho chvále môže slúžiť, že pod jeho vedením ľud nepoklesol, ale povzniesol sa duševne. Založil knižnicu, ktorá pekne prekvitala a neležala zapadnutá prachom, lebo ľud, keď ho netlačí telesná bieda, má veľmi vyvinutý zmysel pre duševný pôžitok a poučenie. To bol výsledok jeho dlhej, neúnavnej činnosti, výlučne jeho činnosti, lebo v dedine nebolo farára. Motišovce a susedné dve obce, Z. a P., vydržovali jedného farára, vzdor tomu, že každá z nich mala svoj kostol a školu. Farár každú nedeľu v inej obci odbavoval služby božie, na ktorých sa zúčastňovali všetci učitelia i so svojimi obcami.

Motišovská škola pričinením pána Zvarinu stála v dobrom chýre i v okolí. Pán Zvarina vedel svoju školu vždy udržať na výške doby. Keď stal sa učiteľom, slovenčina vstúpila do svojho práva v školách namiesto češtiny, a on bol prvý v celom okolí, ktorý písal dľa príkladu nebohého tesťa školský materiál, ale v slovenčine. Po revolúcii nastúpila iná éra, do škôl tisli češtinu.^[50] Pán Zvarina nezľakol sa novej doby, spísal: „Rukověť, čili sbírka všech vědomostí pro školu ev. dle A. nezměněného vyzn. v Motišovcach, ve verších, čili rythmech složená“ — kde bolo všetko vo veršoch spísané. V svojej praxi prišiel na tú skúsenosť, že dieťa rado učí sa v rýmoch, a čomu sa raz v rýmoch naučí, to tak ľahko nezabudne. A skutočne, deti s radosťou učili sa, a keď bol exámen, z okolitých obcí nahrnulo sa mnoho ľudu počúvať pekné verše. Niektoré ukážky: „V gemerské stolici tyto jsau vesnice: Záhorie i Rybník, Sása, Motišovce, Budikoväny, pak Drienčany, Ratková, Štitník, Jelšava, kde stojí škola nová,“ atď. Alebo z prírodopisu: „Lev jest dravé zvíře, také králem sluje zvířat, že nad nimi moc svau provozuje. Bydlí u potoků, ve křoví na paušti, ponejvíce v noci svoji skrýš opauští. Co mu v cestu přijde: vůl, kráva neb ovce, v jeho drápech dočká se života konce: A svého v pustine když pozdvihne hlasu, všecka se zvířata před ním strachy třasou: a všecko utíká před ním se ukrýti, jen lidem nezkrátí jejich živobytí. Člověka se bojí, jeden pohled smělý zažene ho rázem, jako jasné střely. Jen když ho poraní, aneb s ním bojuje, tu si člověk jistau, strašnau smrt hotuje.“ Z histórie: „Když panoval v Uhrách Bela štvrtý zvaný, nechtěli ho slauchat uherští zemani. Prali se s Kumány a Mahomedány, zbíjali, laupili, v noci, na svitaní. Ale tuto bujnost draze zaplatili: Tataři z Azie na nich se pozdvihli. Pálili, rúcali dědiny a města, zústala za nimi zkrvavená cesta. Jich přehrozný vůdce, ukrutný Batu-kán, v naši krásné vlasti chtěl svůj rozložit stan: jako hvězd na nebi, jako písku v moři — tak se valili k nám psohlavské potvory. Lidské maso jedli, krev lidskou chlaptali, neušel jim nikdo, mladý ani starý. Když to slyšel Bela, zbožný král uherský, že na něho táhne Batu-kán ten zverský: pánů i zemanů, křesťanů i židů volal, ať s ním proti psohlavcům těm idau. Ale mezi pány byla velká pýcha, neslyšeli, jak lid před Tatary vzdychá. Neposlechli rozkaz svého panovníka, každý jen do svého se hradu utíká. Tu přišel Batu-kán se svými hordami, při Šajavě zastal; hroznými šípami slunce se zatmilo, neb jich tolik bylo: co si ty proti nim, ó královská sílo! Boj se počal tuhý, krev tekla potokem, všudy mrtvé těla, kam jen hodíš okem. Král bojuje směle, i ti, co mu slauží; nejednu proťali tatarskau již kůži. Ale když mnoho vran sa někam naslétá, i koně sežere — sberba bohokletá! Tak co jsau u krále věrně bojovali, od tatarských šípů všickni popadali. Král s holým životem sotva utéct stačí a za ním se valí to potomstvo dračí. Celá krajina je krev a popel. Bída, jaké již tu nikdo nikdy neuhlída. Hrady, města hoří, páni pozdě plačí, nečisté svědomí duši jejich tlačí. Také všickni mečem sišli z tohto světa, Batu když je pobil, truhly jim vymetá. Z jich zámků a hradů kámen na kameni nezůstal v ukrutném mongolském plenění. Avšak Bůh netrpěl více tyto hříchy! Vyhnal ven Mongoly — nastal pokoj tichý. Král se vrátil domů, všecko uspořádal, jako vypravuje nám historie dál.“

Ale ako všetko i Rukověť prežila sa. Nastala éra modernej školy,^[51] skok smelý zo stredoveku rovno do nášho stoletia. Opravdivé salto mortale.^[52] Revolúcia, ktorá dotkla sa školy starej v samých osnovách a preložila ju na nový základ. Práca taká, akoby starý, uľahnutý dom chcel razom preniesť na iný intravilán.^[53] Stará škola cvičila pamäť, nová mala cvičiť um, rozvinovať ho, odchovávať moderných občanov. Starí učitelia, vyskúsení, otužilí pedagógovia zastali, nevediac, čo počať. Čo bolo staré, malo všetko prestať: nevedelo sa, čo postaviť miesto starého. Vláda zriadila náukobehy, kde šedivých učiteľov obznamovali s modernými metódami ľudia mladí, ktorí len nedávno vrátili sa z Nemecka, kde ich vyslala vláda študovať modernú školu. Ale ani náukobehy nerozliali mnoho svetla do chaosu. Stroj, ktorý riadne pracoval, po oprave nechcel sa hýbať. Povstali zmätky, polovičaté, prechodné pomery, kde škola mnoho utrpela.

Keď v štátnom zriadení stane sa náhle zmena, keď príde nový, neočakávaný prúd, tu starí ministri zmiznú so starým zriadením. Ustúpia, alebo sa mu dajú zmiesť a popustia svoje miesto silám iným, novým. Tak je u ministrov: učiteľ nesmie odstúpiť, on musí mať viac húževnatosti i schopnosti, i sily než minister. On i pod novým prúdom musí vytrvať a prispôsobiť sa mu…

Pána Zvarinu prekvapil nový smer tiež nepripraveného. Mal už istú rutinu, ustálené, vykryštalizované náhľady a zásady, ku ktorým sa dlhou skúsenosťou prepracoval s mnohým namáhaním. A tu príde nový smer s požiadavkou: Odhoď to všetko a nasleduj mňa! Pán Zvarina neodhodil všetko, ale zdúmal, uvažoval, študoval. Celou energiou ducha hodil sa na nový smer, stal sa pilným navštevovateľom náukobehov. Pozrel neznámemu smelo do očí, zoznámil sa s ním a vybral si z neho, čo pozdalo sa mu dobrým. Tak sa on preporodil pomaly, časom, a motišovská škola bez otrasení a búr pustila sa novým smerom a drží sa i dnes na površí.

Na veži ozval sa hlas zvonu, pán rechtor odložil knihu a zavolal na svoju paniu:

„Evička, zvonia — Evička!“

Pani už musela vedieť, čo to znamená. Vošla sviatočne oblečená a hotovila svojmu mužovi kabát. Ona ho sama vykefovala, prehliadla, či niet na ňom čo zošívať, a obliekla muža, ktorý pritom pohyboval sa ako automat. Dala mu do ruky tvrdý, nevysoký klobúk, i palicu s kosteným držadlom a striebornou obručou.

Pán Zvarina vyšiel na podstenu, oprel sa o múrik a hľadel k maštaliam, kde šiplal sa pri vozíku báťa Mišo, ktorý, zazrúc pána už oblečeného, sňal šíre, čo viseli pri maštali, a vošiel ku koňom.

„Skoro, Mišo — skoro!“ volal naň pán, a obrátiac sa k pitvoru, zaklopal palicou na pitvorné dvere. „Zberajte sa, deti, i vy, zberajte, aby sme sa neopozdili.“

Z izieb, kuchyne vychádzali sviatočne oblečené postavy. Pani rechtorka v čiernych šatách, Elena v slamenom bielom klobúku s vkusnými okrasami na ňom a kyticou čerstvých fialiek na klenutých ňadrách. Za ňou stál Petrík s Ferkom a v úzadí Miško, pod pazuchou palička — tak naťahoval rukavičky. Báťa Mišo zatiahol pred schodíky, do vozíka vyšli starý pán, pani, Elena a Miško. Jemu dostalo sa tej cti, že mohol s ňou sedieť na prednom sedisku. Petrík stál medzi otcom a mamikou. Ferko vyštveral sa k báťovi a dostal hrozne plané miesto: za chrbtom Eleny. Musel sedieť tak, aby sa jej nedotkol a šaty jej nepokrčil, čo bola ťažká úloha na chýrečnej motišovskej ceste.

„Sedíte dobre, deti? Držteže sa!“ napomenula ich pani rechtorka, keď voz spúšťal sa dolu dvorom na cestu.

„A kde to ideme, báťa?“ pýtal sa Ferko.

„Do kostola, mladý pán: len sem, do Z.“

Už v dedine ich doháňali i predbehúvali podobné vozíky. Na nich sedliaci i s rodinami. Ako vyšli za dedinu, otvorila sa im čarovná dolina, rovná ani dlaň. Jarok delil ju na dve polovice, popri ňom ide cesta, hladká, bez koľají: poznať, že nederú ju ťažké fúry.

Na školskom vozíku nesedelo ich toľko ako na iných. Tie boli preplnené ľudom, hlava pri hlave. Planých koní nevidno; všetko vysoké, dobre zachovalé. Boli vozíky, v ktorých bola zapriahnutá štvorka. Vidno, že si gazdovia, zvlášte ich synovia, mnoho zakladajú na týchto nedeľných výletoch. Cesta rovná, vozík sa takrečeno kotúľal po nej. Čuť len dupot konských kopýt.

Ferka toto veľmi dojímalo. Niečo tak milého, sviatočného a radostného nikdy nevidel, ani nezažil. V duši usídlila sa mu tichá radosť a pokoj. Okrem toho nevidel takej doliny ako táto, ktorou ich viedla cesta. Po medziach, úbočiach a stranách, po strmých brehoch a v brázdach všade samé stromy. Tamto celý kopec premenený je v ovocný sad. Je dnes krásne. Slnce svieti a je teplo, príroda dýcha vôňou. Niekde stromovie už rozkvitlo, obsypané je kvetom, akoby ho mliekom polial. Vzduch je presýtený vôňou kvetu, obživený bzukotom hmyzu, zvlášte včiel, ktoré roja sa na rozkvitnutých stromoch. V stráni nad potokom šteboce poľné vtáctvo, vývodí mu slávik svojím čistým hlasom. ,Raj, raj!‘ zvučalo Ferkovi v duši, a toto pohnutie vyčarovalo mu slzu do oka.

Vozík zastal v Z. pred kostolom. Zišli z neho všetci, báťa Mišo odviezol ho kdesi do dediny. Pán rechtor pristúpil k chlapom, ktorí tam stáli v bielych širiciach, mušelínových gatiach. Všetci ho pozdravili vážne a s úctou. On sa s mnohými zvlášť vítal, podajúc im ruku. Ferko veľmi podivil sa, keď počul, ako niektorých volá koma, kmotre, a tí zas jeho. Pani rechtorka šla s Elenou medzi ženy, a nebolo badať na nej ani nechuť, ani výraz blahosklonnosti, ktorý dámy prijímajú, keď už vonkoncom musia uponížiť sa k sedliačke. Ostatne nemá sa čo ostýchať medzi týmito ženami. Na mnohej šuští hodváb ako na pani rechtorke, lenže je ináč pristrihnutý.

Ferko držal sa svojho hostiteľa, Miško vošiel sám do kostola a sadol si, kde videl chlapov sedieť. Po službách božích vyšiel pred kostol a zastal, že dočká učiteľa, ktorý i s Ferkom sedel na chóre, neďaleko organa. Ženy už z kostola boli vyšli prvé a tiahnu vo väčších-menších skupinách k dedine, zabraté v rozhovore. Ako tu Miško stojí, chytí ho ktosi za lakeť. On myslel, že to Ferko — a ono to je akási neznáma žena. Obzrel sa na ňu nemilostivo a oprašoval rukáv.

„Čo chcete?“

„Keby išli k nám na obed!“ odpovedala žena.

„Ja? A akým právom? To ste sa pomýlili, dobrá žena.“

„Myslela som si hneď v kostole, že daktorého z nich zavolám; toho druhého, alebo ich. Ale som sa bála, že mi ich daktorá predchytí.“

„Ďakujem vám, dobrá žena, ale ja musím ísť do Motišoviec.“

„Pán rechtor nepôjdu tiež domov. Budú v Z. obedovať. To je už tu obyčaj. Kde sme v kostole, tam ideme na obed.“

„Ale ja som cudzí — dočkám pána rechtora, kde ten pôjde.“

„Mladý pán, nech nebudú taký horemyseľný! Tých je do jedného domu moc, a ja som čakala z P. hostí a neprišli. Čo som nahotovila, skazí sa, keď nemá kto užiť.“

„A ako sa dostanem do Motišoviec? Musím ísť pešo, a pešo ani netrafím.“

„To by sa ľahko zariadilo — o to malá starosť. Prosím ich — nech ma nezohrdia!“

Miško, hoci jedoval sa sám na seba, nemohol sa vykrútiť. Ženine prosby ho až dojali. A keď pomyslel na Elenu, na Ferka — tu sa mu krv až búrila. Ale šiel so ženou.

Vstúpil do domu, vystavaného na spôsob motišovskej školy so stĺporadím. V izbe našiel plno hostí; vyrozumel, že sú to všetko z P. Žena ho teda previedla. Všetko samí sedliaci s dlhými vlasmi, do tyla začesanými, v nich hrebeň, aby sa nerozchádzali. Sadli za stôl. Miškovi na pravej strane sedela driečna dievčina, iste dáka dedinská ruža z P. Z vlasov mala za uchom spravenú čudnú guľku, že Miško zďaleka nemohol dovtípiť sa, čo to má byť. Dievčina bola pekná, počerná, ale pleti jemnej. Oči jej žiarili sťa karbunkuly,^[54] obočie klenulo sa jemne ani u fajnových dám. Ale Miška táto susedka nerozohriala; sedela tak nepredpojate pri ňom, akoby to nebol švárny Miško, ale starec s ôsmimi krížikmi. I hovorila s ním smelo, ako s človekom, z ktorého si ona nič nerobí. A čo bolo najhoršie: zbadal, ako mládenec podstrižený, čo sedel oproti, vysielal dôverné pohľady, ktoré ona nielen ochotne prijímala, ale i vracala…

Tabuľa bola na sedliacky dom až skvelá. Jedál bol výber ako pri panskom obede. Sedliaci i ženy vládli vidličkami a nožom s takou zručnosťou ako ľudia vyšších stavov. Na stole bolo dobré víno, ale nehodili sa naň hostia, ako Miško očakával. Pilo sa dosť, ale nie bez poriadku. Keď Miško vstal, nevedel, či to bolo naozaj a či len žart. Ale necítil sa tu dobre. Jeho myseľ bola celkom inde. A tí sa tiež oň veľmi netrápili — urobil svoju povinnosť: najedol sa, nechali ho tak a rozprávali o svojich záležitostiach.

Miško poďakoval sa domácim, rozlúčil sa s nimi a ich hosťami dosť chladno a zobral sa pešo do Motišoviec. Na dvore pridružil sa mu paholok, ktorý mal hosťa zaviesť na cestu, aby nepoblúdil. Ale i to bolo zbytočné. Dohonil ich vozík, ktorý mal ísť do Motišoviec; v ňom ich sedelo len málo, lebo Motišovčanov práve tak potrhali z-skí hostitelia ako rechtorovu rodinu. Vozík bez všetkého zastal — Miško vysadol na zadné sedisko.

„Tí bavili sa dobre medzi sebou, len ja som celý deň zabil medzi neznámymi,“ jedoval sa Miško cestou. Krásnu dnešnú nedeľu mal skazenú. Krásy prírody sa ho netkli; prešiel popri nich, akoby sa potĺkal Saharou alebo Karstom.^[55]

Učiteľovcov ešte nebolo doma. Privítala ho len néna Žofa, Mišova žena, ktorá ostala dom strážiť. Vošiel do svojej izby a rozhnevaný hodil sa na diván. Sedel tak dlho, aspoň jemu zdalo sa, že sedí dlho — pretrpel za ten čas mnoho. Rozbúrená fantázia mučila ho najhoršími predstavami. Všetky točili sa vôkol Eleny.

„Čo tu hľadá ten blázon, kto ho volal, čí je to plán, kto ho zosnoval, načo? Môj nepriateľ — zo zlých úmyslov, ináč by sa neboli s ním tajili až do poslednej chvíle. Veď je to vlastne urážka pre mňa! Zavolali si Ferka pre kontrolu inštruktora… Alebo aby ma vyhodil zo sedla u Eleny?“

Počul hrkot vozíka vo dvore. Vybehol na podstenok. Vozík zastal. Sedeli v ňom: učiteľ s paňou, im oproti Ferko a Elena. Miška zarazila Ferkova rozjarená tvár. Kde sa podela uňho zamyslenosť? Kde nemotornosť? Zoskočil na zem s takou ľahkosťou ani cvičený švihák. Podchytil Elenu, keď schodila. Ona radostne prijímala jeho úsluhy, i usmievala sa… Teda s ňou trávil tú rozkošnú cestu zo Z. do Motišoviec, a zvlášte tú drgotavú cez Motišovce, sediac tesno pri nej, každú chvíľu hádzaný k nej, alebo ona k nemu.

„A vás nám skonfiškovala ktorási žena!“ zvolal pán rechtor, zas plný humoru. „Moja stará samá starosť, kde ste!“

„A ono pánu Jahodovi bolo dobre,“ ohlásila sa Elena.

„Ešte sa vysmieva — koketa!“

„Alebo ste azda ostali bez obeda!“ zhrozil sa domáci pán.

„Bol som u jedného gazdu… Dobrý obed…“

„No, tak je dobre.“

Miško bol rozčúlený. Musel sa ísť dáko utíšiť. Vošiel do svojej izby. Za ním prišiel vysmiaty Ferko. Miško umienil si, že vyskúsi, jak ďaleko pokročilo medzi Ferkom a Elenou.

„A ty si sem prišiel?“ podivil sa naoko.

„Vyzliekajú sa, musel som.“

„Ostatne, už si sa možno presýtil ich fádnou spoločnosťou.“

„Fádnou! Ako to môžeš povedať! To sa ti, bratku, hrozne divím.“

„Nuž mňa tá spoločnosť nesmierne nudí.“

„Mňa nie. Starý je dobrý chlap. Prostý, úprimný a milý. Akú požíva vážnosť u ľudu, u farára, u každého! Rozprával mi Mišo, že viceišpán, keď tadiaľto ide, nikdy neobíde školu. Iný by spyšnel, zakladal by si na tom, a on…“

„No, on ešte len ujde — ale ona!“

„Ona! Dobrota, samá dobrota! Mala by len iná tie tisíce: videl by si! Ona je znamenitá… Ako nás prijali — len si rozváž!“

„Ja mám nároky na pohostinstvo — učím im syna.“

„To je reč. Miško, hanbi sa! Iný by ti zaplatil — viac by sa neozrel.“

„A Elena čo?“ spýtal sa, pozrúc mu ostro do očí.

Ferko zapálil sa, hľadel von oblokom do rozkvitnutého sadu. Teraz nebol by za svet pozrel na Miška.

„Tebe sa páči — vidím.“

„Mne?“

„Áno. Tvoja tvár je ani čítanka pre dedinské školy: ľahko je z nej čítať. Veď si ty po uši zaľúbený do nej.“

„Ja?“

„Áno, a ešte sa tajíš. To je to najsmiešnejšie. Prečo sa tajíš: preto, že sa hanbíš za ten cit, vlastne za tú slabosť. Ona ťa už má; pekne ťa ovila, ako pavúk mušku, keď mu sadne do siete. Darmo sa trepotáš — už ťa má!“

„A čo hovoríš tak o nej? Čo ti urobila? Elena nechytá nikoho. Jej to netreba: za ňou idú sami… Kto sa jej zblíži, musí byť okúzlený. Lebo u nej je tak milo, tak dobre… Vzbudila i vo mne city, ale sa nehanbím za ne. Len urážať si ich nedám. Keby si ty tak cítil, vedel by si, ako taká urážka páli, bolí…“

„Vidím, že si preč. Nedivím sa. Sedel si pri nej pol hodiny, skalky a hrudky na ceste vyvolali medzi vami styky. Mňa tá cesta tiež rozčúlila, príjemne rozčúlila: krv prúdila rýchlejšie v žilách, srdce bilo ani na poplach. Pocítil som pružnosť jej ramena, mäkkosť jej boku — ak to nebola vata. Z nej dýcha sviežosť, mladosť, a to opojuje… Ale len na čas. Chladný vzduch, iné starosti — a rozčúlenie rozplynie sa v nič, nič.“

„Ja som nerozumel všetko, čo si hovoril. Ale cítim, že u mňa je inak — nie tak, ako ty vravíš. Na ceste som to nebadal, nič ma tam nerozčúlilo. Cítil som sa dobre — neviem to ani opísať. Bol v duši taký zvláštny pokoj… ťažko to vypovedať. Ale ty to nepochopíš — u mňa je celkom ináč, celkom…“

Miško usmial sa a napravil si manžetu, aby bolo vidno veľkú kostenú gombičku s monogramom „J“.

„To je pravda, že nepochopujem. Hovoríš nejasne, v akýchsi tušeniach, hmlistých obrazoch… Nevidno z toho nič, len neurčité obrysy rodiacej sa lásky. Ty sám ešte netušíš, čo sa v tebe deje: ale precitneš, precitneš — a zaplačeš!“

„A ty ako to vieš?“

„Začínaš hovoriť nejasne… To robí každý hrdina v dobrom románe, keď sa ide dotuha zaľúbiť. Ja tých hrdinov nemohol som nikdy pochopiť, ani teba nemôžem teraz: ako je to možné pri zdravom rozume tak blúdiť, robiť sa tak smiešnym… Ale radím ti — vráť sa z kratšej cesty. Škoda času, zabíjať ho daromným snením. Lebo to je len sen — fúkneš, a všetko sa rozplynie… Ostatne, neschvaľujem ani to, že si tak ochotne sem išiel. Oni ťa zvali zo zdvorilosti — a ty si to bral za hotovú mincu. Čo tu máš za prácu? Učiť nemáš koho — si tu zbytočný, možno na obtiaž…“

Ferko vyskočil zo svojho miesta a chodil po izbe. Nebol schopný prehovoriť slova. Obrátil sa k Miškovi, oči mu iskrili jedom.

„A prečo mi to dnes hovoríš? Čo som ti urobil? Znám už teraz tvoje ciele — Elena! Dobre, ustúpim ti!“

Vzal klobúk a rozbúrený vyšiel do dvora.

Miško zostal sám, rozčúlený, otrasený do základov duše. Prechádzal dlho izbou. Naprával mašľu, i vlasy prihládzal. Ozval sa v ňom kýsi hlas: ,Čo si mu to urobil? On ťa rád videl, ako brata. Koľko ráz doložil, keď ti chybovalo, so všetkým sa delil… I teraz ti ustupuje… Neprijmi tú obeť, to je hanebnosť od teba!‘ Vzal klobúk, že ide za ním, napraví urážku. ,Ah — čo! Nech sa nepoddáva svojim citom bez rozvahy! Ochránim ho tak od mnohého poblúdenia… Nedám mu zahrávať sa s ohňom.‘

A zostal v izbe.

Večera už bola hotová; dlho musela čakať, kým sa hostia zišli. Ferka nikde nebolo, v celom dome. Len keď zotmievalo sa, došiel domov.

„A kdeže ste boli?“ pýtal sa domáci pán.

„A čo vám je?“ zhíkla pani.

Ferko bol bledý, oči červené, vyplakané. Starý pán usmial sa a pomyslel: ,Šuhaj si pri obede vypil, udrgalo ho — to hotová cholera!‘

„No, veď to prejde, prejde… Pri večeri vás absentujeme od vína.“ A vzal spred neho pohár a postavil ho pred Miška. „Teraz musíte i vy zaňho,“ doložil.

Ferko zahanbil sa, že jeho nemoc vzťahujú na nešľachetný človeka úd — na žalúdok. Ale mlčal. Miško tiež nešiel vysvetľovať. Len domáci pán v dobrej vôli.

„Ozaj, už viem, čo nášho Ferka trápi — viem!“

Ferko splašene pozrel na starého pána, ostatní, okrem Miška s úsmevom, lebo čakali od neho žart. „Vŕta mu tá kázeň v hlave! Ozaj, viete,“ obrátil sa k Miškovi, „že v nedeľu budete oba kázať? Ferko v Motišovciach a vy v P. — pravda, len poobede. Text je epištolický: Vyčisťte starý kvas, aby ste byli nové zadělání…^[56] dobre sa dá spracovať. Ja mám asi desať dispozícií^[57] k nemu, rozvedených. Tréma bude, ale sa jej veľmi neľakajte. To len spočiatku, potom prejde; najtiaž pripraviť sa a vžiť do kázne…“

„I ja mám kázať?“ pýtal sa Miško.

„I vy. Bol som po službách božích tuto s Ferkom vo fare. Pán farár vypytoval sa na vás oboch. No, to vás, povedá, odmenia — to ako nás rechtorov, lebo my by sme mali po obede kázať. A prečo, reku, nie? Nech cvičia sa za mladi v pobožnosti. Nebo pobožnosť jest užitečná, hovorí Písmo. A tak ste prišli ku kázni. No, kde bude treba, poradím, i popravím; ak chcete, i vyskúšam vás… Najlepšie bude, keď nám daktorý večer zakážete. Moja pani tiež rozumie trochu, ako sa na kazateľni držať. Dispozíciu — to by jej už nezveril.“

„Ani nechcem. Čo by si s ňou počala?“

„No, no — len sa neodhrýzaj! Šlo by sa ono s habarkou i do veľkonočného textu miešať — ale my, my!“

„Oj, ty starý — ty!“ A pani ho tľapla po tučnom pleci.

Ferko s rozháranou mysľou bral sa na odpočinok. Metal sa v posteli dlho do noci. Miško si sladko odpočíval. „Ako chce — kázeň musí vystať… bezo mňa sa oni zariadia. Ja by tu nevydržal!“ Vstal, zapálil sviecu, vzal papier a čosi písal. Dve slzy padli mu na papier… Zhasil lampu, ľahol, a predošlé muky trvali ďalej…

Keď prebudil sa, bolo vidno. Zdalo sa mu, že len pred chvíľou usnul. Čo v noci precítil, predchodilo mu ako nepríjemný, ťažký sen. Šiel k obloku. Obloha zas čistá, bez mráčka. Rozkvitnutá hora, vlastne záhrady na vrchu, osvietené sú prvými lúčmi slnka. Idúc k posteli, zazrel na stole papier, na ňom poznal svoje písmo a čítal: „Veľactený Pane! Boli mi otvorené oči nad mojím nesprávnym pokračovaním. Ďakujem Vám za pohostinnosť. Odpusťte, že v nedeľu nemožno mi kázať. Čo toto čítate, som na ceste do Revúcej! Váš úprimne oddaný Fraňo Putoris.“

Zamyslel sa nad listom. ,Nemožno ináč — musím odísť. Že mi to prv nerozložil, tento,‘ pozrel na Miška, ktorý spal s rozloženými rukami. ,Mohol som byť ušetrený aspoň tejto hanby, potupy. A tu — utiecť ako zlodej!‘

Bolo ešte včas, to znať i bez hodín. Topánky neboli ešte čistené. Ležia, ako ich včera vyzul. Pohádzal šaty na seba, umyl sa ticho, aby dom nevzbúril. Napísaný lístok vložil do vrecka, že ho nechá vonku na dákom vidnom mieste. Na prstoch kradol sa pitvorom na podstenu a obzeral sa, ako zlodej, či ho dakto nestrežie. Všade ticho. Vyšiel na dvor, že humnom vojde do záhrad, záhradami do poľa a tak do Revúcej. Odchýlil dvere na humne; tam stojí vozík, v ktorom včera zažil toľko šťastia. Ale zdúpnel. Na vozíku sedel báťa Mišo, držiac v ruke veľký nôž. Mišo, keď začul, že sa ktosi blíži, hodil nôž i čosi, čo v rukách držal, do truhličky pod sedisko.

„Hí! Oni vstali s kurami! Ale ma prehnali — jaj!“

„Idem sa prejsť do poľa,“ vynašiel sa Ferko.

„Nech nejdú. Zarosia sa. Nech len počkajú — veď sa dosť naprechodia. Máme ísť i tak do záhrad stromy čistiť.“

„Dobre, pôjdeme — ale sa prejdem.“

„No, oni mi preliali olovo. Ja že to financ! Pozrú, čo by bol tu našiel.“

Ferko nechcel ukázať nič nápadného na sebe, držal sa celkom chladno, robil sa veselým. V truhličke pod sediskom bolo asi desať čomóvov^[58] listového tabaku.

„Tu je najlepšie skrytý. Pod forštami,^[59] za futrom^[60] na dverách, pod kozubom, v kukurici — to už financi znajú. Do vozíka by sotva šiel hľadať.“

Ferko mu roztržite prisvedčil a bral sa k zadným vrátam. Ale báťa Mišo udrel sa do čela. Skočil a zadržal Ferka.

„Božechráň, mladý pán! V takých štíbľach by šli! Pán by ma vyhrešili! Už by boli čisté, ale ten tabak. Vyčistím ich takto na nohách.“

„A načo, i tak sa urosia a zaprášia.“

„Čo musí byť, to musí byť. Pán mi povedali zavčerom večer: Mišo, aby naši mladí páni mali obuv ako zrkadlo. Dajže pozor! A tu by videli, že ich topánočky…“

„Veď im ja nepoviem.“

„A pána klamať! Včera som bol pri svätej spovedi, a dnes na lačný žalúdok pána klamať!“

Ferko pristal. Vzpierať sa, znamenalo by drahý čas tratiť. Mišo ho zaviedol do pitvora, našiel kefy, mazadlo. Na šuviks nalial vody, rozriedil ho na kašičku. Ferko bol ako na ihlách. Pitvor bol miestom nebezpečným. Vylákal Miša do humna. Tu Mišo po mnohých prípravách chytil sa svedomite do práce. Šuchal mu obuv tak, že Ferkovi bolo, ani čo by mal nohy v pahrebe. Obuv bola, že sa mohol v nej vidieť. Ferko chcel už ísť, keď Mišo namazal ju poznove kašičkou.

„A načo — veď sa už ligotali!“

„Vedia, ja som slúžil u infantérie. Dva roky som bol pedinterom^[61] u majora — akože sa on volal? To, čo je na sviečke… vedia, čo horí… ko… Knotek, major Knotek, dobrý takto chlap, ale náramný, a tomu som, poslušne hlásim, čistieval štíble.^[62] Ale mne raz dal! Ligotali sa ony, ale neboli čierne. ,Kurcšlísn, kurcšlísn!‘^[63] kričal, i dal ma na želiezka. Od tých čias veru viem, ako treba štíble pucovať.“

Ferko by sa bol hneval, ale ten chlap, prikrčený, celý v plátne, nútil ho k smiechu svojimi posunkami. Ako bola druhá čižma vo výrobku, zrazu zastavil sa v práci a pozrel na Ferka.

„Mladý pán, keby vedeli! Ja by ich čosi unúval…“

„No?“

„Mám syna, a tiež na vojne… Písať veru neviem — iba tak — a to nestojí nič. Keby mne oni ten list napísali. Sú učený — im je ľahko.“

Ferko by mu bol vystavil i obligáciu, len aby sa čím skôr vymotal.

„Ale vari hneď nie?“

„Hneď nie — ani dnes nie. Lebo, vedia, nedbal by synovi poslať v liste dačo — dve zlatky. Budú ho cez sviatky komandovať k svätému hrobu, groš sa mu zíde. A keď my tu máme veselosť, len on by nemal? Či nie je tak?“

„Veru tak,“ prisvedčil Ferko. „Len keby ste skôr…“

„Hneď, mladý pán, hneď. Ale vedia, Pán Boh mi požehnal dievku… Nuž mať len tej žičí; syn sa, vraj, pretlčie. Veď pretĺcť sa on len pretlčie — ale bez groša! Nuž keby to nevyzradili — tie dve zlatky si požičiam. Stará nebude nič vedieť, a tá by sa potrhala od jedu. Vedia, tá, čo obsluhuje, to je moja žena. Ani pánom nech nevravia. Nazdávali by sa, že môj syn je dáky potáraný, a on nie je…“

Čižmu nechal tak a pozeral do Ferkovej tváre, či vyčíta v nej súhlas, či nie. Ferko bol roztržitý, rozčúlený. Mišo si to vysvetlil svojím spôsobom.

„Darme im nechcem. Mám tu, ľaľa, bičak, nech si ho vezmú.“

„Ale, ale — báťa! Prečo by vám to darmo neurobil!“

„Hodný človek — hodný človek!“ odvrával si Mišo dľa taktu, ako kefou šúchal. „Nie nadarmo ich všetci majú tak radi!“

Ferko vzdychol si; predchodilo mu, že sa mu tento chlap posmieva.

„Neveria? To je svätá pravda!“

„Keď ma ani neznajú — a mali by ma radi!“

Mišo zastal v práci, narovnal sa a rozkladal rukou.

„Dobrého človeka hneď poznáš, akosi po očiach, či po čom — to je už tak od Boha vnuknutie. Ten druhý je pekný mladý pán, ale ako som videl ich, hneď som si pomyslel: tento ti ten list napíšu. A tiež som ich neznal, a napíšu mi! I náš pán včera večer mi povedali: ,No, Mišo, ktorý sa ti lepšie páči z tých mladých pánov?‘ A ja hneď ako na nich… Pán nepovedal nič, len ma potľapkali po pleciach — trafil som pánovi po chuti. Keby im len Pán Boh pomáhal! Ej, keby bolo po mojej vôli, ja by ich už tu z dediny nepustil; raz by Helenku…“

„Netárajte, báťa!“

„Čo — vari nie? Helenka sú mladá, hodná… Veď oni vedia, oj, vedia! A možno, Pán Boh dá… Keď sa stanú dákym pánom, raz prídu — ej, bude čo odvážať!“

Mišova tvár žiarila hlbokým presvedčením. Ferko mu podal ruku.

„Báťa, ja už idem — na tú prechádzku. Majte sa dobre. Pozrite, tento list oddajte pánovi, keď vstane.“

„A oni tu nebudú do tých čias?“

„Možno sa len na obed vrátim.“

„A nič nepovedať?“

„Nič — zbohom!“

Mišo stisol mu ruku, zadíval sa na Ferka a podivil, že je taký smutný. Nechcelo sa mu vypustiť tú slabú ruku zo svojej, ale Ferko ju vytrhol a zobral sa do záhrady a do poľa. Mišo vložil lístok za košeľu a pobral sa do izieb zberať obuv.

Len toľko, že vyčistil Miškovu topánku, prišiel k nemu Petrík. Vstal, ako inokedy, i dnes včas. Dnes umienil si zobudiť Ferka a pozvať ho na prechádzku. Ale rozmyslel si. Vyšiel na podstenok a sadol k Mišovi.

„To je málo čižiem — kde sú Ferkove?“

„Oj, ten je už ktoviekde! Šiel na prechádzku. Vráti sa iba okolo obeda.“

„A kde šiel?“

„Na záhumnie.“

„A mňa nezavolal! Ja tiež budem taký!“

A Petrík začal frnkať. Mišo tešil ho, ale Petrík jedoval sa tým väčšmi. A čo horšie — začal hrešiť Miša, čo ho nezobudil. Mišo, aby sa ho sprostil, vyňal lístok spoza košele a oddal mu ho. List mal oddať pánovi — jemu boli oba páni: oddal ho teda pánovi, ale mladému. Petrík prečítal lístok a vyrozumel len toľko, že Ferko odišiel do Revúcej. Odbehol k otcovi a vyburcoval ho z najkrajšieho sna.

„Ferko utiekol do Revúcej!“

„Netáraj — vari sa nezblaznel! A daj mi pokoj — hlúposti!“

Starý pán sa obrátil k stene. Ale Petrík, rozmaznané dieťa, hodil sa na zem a začal nariekať, pričom zaťahoval ako mladý kohút, keď sa chystá spievať. Spať sa absolútne nedalo. Starý pán pretrel oči, vzal lístok a prečítal ho.

„Čo to za hlúposti — prečo? Píše, ani čo by ho šli už pochovávať. Kto mu ublížil… také komédie. Načo…“

Medzitým obul pantofle, peknú prácu Eleninu, natiahol župan a vyšiel do pitvora.

„Čo sa to robí — prepánaboha!“ vybehla z druhých dverí pani. „Čo plačeš, Petríček? Vari sa dačo stalo?“

„Utiekol ti hosť — tuto máš list od neho.“

Pani číta, krúti hlavou.

„Čo sa mu znevidelo, veru neviem. Na kost mohol veru privyknúť. A iné — nik mu nedal krivého slova.“

„Už musí byť čosi, Mišo, nechaj všetko tak a bež za ním. Ale ho doveď — nepusť ho. Čo by ti čo hovoril, ty nič — len ho drž!“

Báťa Mišo letel do poľa, za ním Petrík.

„To sa musí vysvietiť,“ riekol starý pán panej. „Musím zvedieť, čo mu sadlo na nos. Nebol by sa nazdal, že je taký — taký — ťarbák!“

Po tejto udalosti ešte si ľahol, ale nemohol už oka zažmúriť. Včaššie než inokedy obliekol sa a čakal Ferka vo dvore. Pani rechtorka s Elenou v kuchyni rokovali, čo mohlo hosťa odohnať, ale nemohli prísť na nič rozumného.

Starého pána prešla zatým omrzlosť. Keď sa rozhľadel v tej božej prírode a videl tú nádheru a počul odvšadiaľ spev vtáctva: hnev pominul a vrátila sa dobrá vôľa. Pohvizdoval si rannú pieseň: „Aj, již vychází slunéčko…“^[64]

Mišo i Petrík vrátili sa a priviedli sebou Ferka. Hanbil sa starému pánovi do očú pozrieť. Ten ho chytil za ruku a vyviedol za humno pod stromy.

„No, povedzte, čo ste to vykázali! A prečo?“

„Tam v liste stálo, prečo.“

„Z toho som nevyrozumel nič. Čo tam stálo — nestálo tam nič. Čo ste mali za príčinu môj dom tak uraziť? Museli ste mať akúsi príčinu — a to vážnu príčinu. A či ste len tak, zo samopaše?“

„Vina som len ja, nik iný,“ odpovedal Ferko.

„Vy? Ako? Nerozumiem. To nie je odpoveď na moju otázku.“

„Áno, ja: šiel som, kde ma nevolali.“

„Báf! To je odpoveď! Veď vás volala moja, môj syn vás volal. Kto vás mal ešte volať? Ja? Odpusťte, ja som vás nemohol — nebol som v Revúcej. Ale keby tam bol býval, bol by vás zavolal: to ste mohli vidieť z toho, ako som vás prijal. Teda to nie je žiadna príčina: vy ste mali dáku inú. A už i viem, akú — vám sa u nás neľúbi.“

„Ó, to nie je pravda! Mne sa ľúbi!“

„Preto ste i utiekli!“

„Verte, srdce mi krvácalo, a musel som. To žiadala česť, povinnosť.“

„Čože!“ zastavil sa starý pán zarazený. „Pod mojou strechou byť je proti cti, proti…“

„Nie to, ale…“ Ferko bol v takom klepci, že nevedel, ako sa vymotať.

„Ale a ale!“ vpadol mu starý pán nahnevaný do reči. „Samé ale, samá pretvárka, nedôvera! Ja sa vás pýtam dôverne, ako otec — odhoďte to ale a ale! Vravte doprosta. Povedzte, čo vás u mňa pobúrilo, že ste utiekli. Snáď dáko nedorozumenie, dáky krivý pohľad… neúcta od sluhov — čo?“

„Nič z toho všetkého. Nemôžem sa na to žalovať.“

„A nepoviete otvorene?“

„Nemôžem — nesmiem.“

Starému razom napadla divná myšlienka. Pritlmil hlas a riekol:

„Snáď moja dcéra?“

„Nie, nie! Ani zďaleka!“ protestoval živo, s rumencom na tvári.

„Vy sa červenáte — uhádol som. Ak myslíte, že sa mýlim, odôvodnite a povedzte pravú príčinu.“

Ferko prosil starého pána, aby mlčal o tom, čo mu povie. Starý pán s komickou vážnosťou mu to sľúbil. A Ferko vyrozprával mu včerajší svoj výstup s Miškom; ale mlčal o príčine výstupu — o Elene.

„Oj, vy ste blázon! Také pletôčky, a preto ubehúvať! Či máte dáku biedu u mňa, že ste dvaja? No, vy ste blázon, blázon, syn môj.“ A pohladil ho otcovsky po tvári. „Vy ste mi povedali príčinu — holú príčinu. Ja sa i s ňou uspokojujem. Že ten výstup medzi vami nebol bez prelúdia, bez úvodu, že predtým muselo byť čosi medzi vami: to som istý. A že nevyhnal vás ten výstup, ale ten úvod, tá pravá príčina — to som tiež istý. Čo je — neviem iste, len tak tuším. Miško na vás žiarli pre…“ Ferko zbledol, srdce mu strepotalo ako chytené v sieti vtáča, „pre Petríka“. Ferko si vydýchol, ale nebol si istý, či starý pán nezakryl pravé tušenie touto nadstrčenou z milosrdia kresťanského domnienkou. „Áno,“ pokračoval starý pán, „som veľmi prekvapený, že môj syn driape sa tak za vami. I dnes urobil mi takú lármu pre vás, že celý dom bol prestrašený. Za Miškom by sotva tak nariekal. Nuž nech je akokoľvek, budeme mlčať a vás dvoch rozvadených oddelíme…“

Pri raňajkách panovala spočiatku stiesnenosť, ale starý pán sa hneď vynašiel.

„No, starká, ja som ho vzal na otázku: prečo nám chcel uniknúť. Len si predstav: pre tú kázeň utiekol!“

„Ale — ktože to kedy slýchal!“

Elena sa tiež zasmiala. I Miško dýchal si voľnejšie.

„Tak vidíš, čo kázeň nenarobí. Taká je dnešná mládež! My sme sa to nebáli — síce ani Miško by preto neutekal.“

Miško usmial sa a oprašoval si kabát, na ktorý sa mu natrúsilo omrvín z koláča.

„Ale keď je tak — odrec kázeň vo fare. Škoda mu kaziť sviatky pre ňu,“ radila pani.

„Ah, už nie — už netreba. Rozložil som mu dispozíciu… Práve v záhrade som mu ju rozkladal. Nahliadol, že je kázeň vlastne ľahšia, ako si ju predstavoval, a už je veselší. Hľa, už sa i smeje! No, tak, už je dobre!“

Ferko, Petrík a báťa Mišo odišli do záhrady, ktorá bola pod horou. Vysadená bola stromami najlepších druhov. Pán Zvarina ako pasionátny pomológ,^[65] zvlášte v mladších rokoch i deň cesty nelenil si za vrúbľami. Ženinu zapustenú záhradu za niekoľko rokov premenil na vzornú, z ktorej susedia brali si príklad, a učiteľove sorty rozšírili sa v dedine i v okolí, kraji to, kde ovocie darilo sa výtečne. Bola to už obyčaj, že týždeň pred Veľkou nocou venovaný bol záhradám. Dnes, keď Veľká noc padla veľmi pozde, i tá obyčaj mala svoju neprístojnosť. Ale radšej neprístojnosť, ako záhradu úplne zanechať naverímboha.

Pán učiteľ zostal doma a dopoludnie venoval žiakom. Elena bola v záhrade pred domom. Miško ju videl, ako tam plela na hriadkach. Pani učiteľka bola v kuchyni.

Miško sedel osirotený v svojej izbičke. Keď videl, ako celá spoločnosť rozprášila sa na atómy, umienil si, že bude rozmýšľať nad nedeľnou kázňou. Vzal Nový zákon, vynašiel text: Vyčisťte starý kvas, aby ste byli nové zadělání… Prechádzal po izbe. Z kuchyne ozýval sa hovor pani rechtorky s nénou Žofou, v školskej sieni hučali deti ako včely v kláte. ,Vyčisťte starý kvas…‘ rozliehalo sa mu v duši. ,A protož hodujmež ne v kvasu starém, ani v kvasu zlosti a nešlechetnosti, ale v přesnicích^[66] úpřimnosti a pravdy…‘^[67] Znelo mu to, akoby sa bol apoštol k nemu, rovno k nemu obrátil. ,V kvasu zlosti…‘ ,Áno, krivdu som mu urobil… Odmenil som sa mu podlo, nešľachetne. A ak to starý vie! Neprezradil síce, že vie — ale ak sa pretvaroval!‘

Miško chodil rozčúlený izbou. Na kázeň zabudol, i na text, a zaoberal sa výlučne sebou. ,A ako hlúpo som to vyviedol! Chcel som jeho vyhnať, ale tak hlúpe… Zbraň obrátila sa proti mne. Jemu neuškodila, a mňa ranila. Ak to starý vie, som zničený. Nezbýva mi, než odísť — s hanbou a potupou. Ale možno nevie — snáď! Uprosím Ferka, aby mlčal, on dá sa uprosiť… Nie, nie prosiť; najprv ho preskúmam a potom urobím ďalšie kroky.‘

Vyšiel na dvor hľadať ho, ale dvor bol prázdny. Chcel sa vrátiť, ale videl Elenu v záhrade. V ruke mala motyčku, prekopávala ňou hriadky a vyberala plevel. Tento obraz zaujímal ho svojou novotou. Predstavoval si, že dievča ako Elena má žiť z rannej rosy a vône kvetov, a ona zatým prekopáva šalát! Prozaická myšlienka. Elena a šalát! Ostatne, možno to nebude šalát, ale kaška, skalná kaška, ktorú snáď presadila do svojej záhrady.

Vyšiel k nej. Skutočne šalát a nie primula! Snáď sa i ona zahanbila pre svoju prácu, a preto sklonila tvár. ,Červená sa predo mnou — okúňa sa, možno sa hanbí, alebo bojí… Akiste sa bojí — nie zlý znak!‘

Vpravde Elena ani nehanbila sa, ale ani nebála. Skôr mrzela sa, že ju vyrušujú v práci. Nebude sa môcť pohybovať tak voľne; musí dávať pozor na pohyby, na rozhovor — slovom, na vedľajšie veci, a prácu konať len mechanicky.

„Tak slečna v práci!“ oslovil ju s úsmevom a podivením.

Umienila si, že ho odpráši. Preto odpovedala:

„Lichotiť neviete — to je tiež pravda!“

„Naopak — teší ma, že vás vidím v práci. Vyslovujem svoj obdiv.“

„Práve tým nelichotíte. Čo vídame každý deň, čo nám zovšednelo — to nik nejde obdivovať, lebo to nikomu nepadne do očú. Ale čo deje sa raz do roka, raz za života — a čo by to bola i maličkosť — to obdivujeme.“

„Tak je: celkom správne, celkom správne! Ja vás vidím po prvý raz v záhrade — prirodzene, mne je to neobyčajný zjav, obdivujem ho.“

„To vám závidím: vy musíte z obdivu ani nevychádzať. Vy musíte sa nad všetkým diviť. Vidíte môjho otca po prvý raz u detí: obdivujete ho, po prvý raz za organom — zas obdiv! Žofu nénu po prvý raz s vodou zo studne — zas len obdiv. To vám závidím!“

„Ja vidím vás, vás — a to je ten rozdiel! Z toho nenasleduje, že keď vidím toho alebo toho, obdivujem… Ja hovorím, čo sa vo mne deje, keď vás, vás vidím, a nie keď vidím iných…“ Miško cítil, ako sa mu duša kochá vo víťazstve, že porazil Elenu. Nemohol zatajiť radosť — rozliala sa mu na tvári a dusila mu hlas. Elene to neušlo, a to ju urážalo. Hnev svoj vyjavovala tým, že mlčala. Miško prehliadol hriadky, poprechodil sa a vrátil sa k nej. „Keby vám mohol pomôcť!“

„A vaše nové šaty, škoda by ich bolo.“

Miškovi to znelo ako ukrytý výsmech. Ale keď pozrel na svoje čisté, neošúchané, neukrčené šaty, nahliadol, že slečna nevysmieva sa, a hovorí pravdu. On ostatne nebral to vážne, tou prácou chcel len nadpriasť rozhovor. Slečna znala jeho úmysly a vzala mu príležitosť k rozhovoru. Mlčala a pracovala. Miško nečakal, že tu bude hrať takú smutnú rolu. Po chvíli ohlásil sa:

„Slečna, vy sa hneváte!“

„Ja hnevám?“ pokrútila hlavou. Miško videl jej tvár veselú; pohrávalo v nej šelmovstvo. „Dovoľte sa pýtať — prečo? Ja neviem…“

„Pamätáte sa na bál v Jatkovej?“

„Pamätám — veľmi milo sa rozpomínam. Bavila som sa znamenite.“

„Nič vás tam nezarazilo? Nič podivného… Mne sa zdá, že čosi vás…“

„Mňa? Nič takého — iba ak som zabudla… Stalo sa niečo? Rozprávajte!“

Miško stratil trpezlivosť. Elena ho odzbrojila.

„Znamenite sa viete pretvarovať! Od bálu ste sa i tomu priučili, lebo tam vám to nešlo ešte tak od ruky… Pretvárka už sa ukázala z toho, že ste doložili: bavila som sa znamenite. Že ste to doložili, to je znamením, že ste nezabudli, čo sa tam stalo… Ale musíte vedieť,“ doložil hlasom tichším, „že ten, ktorý to vykonal, to hneď i oľutoval. Dosiaľ mučí sa a nevie si odpustiť, že dal sa uchvátiť okamihu.“

„A kto je to ten nešťastník?“

„Slečna, nevysmievajte sa. Urazil som vás, ale takýto trest som nezaslúžil. To príliš ponižujete!“

„Tak odpusťte, ak som vás… No, neviem dosiaľ, čím ste ma mali uraziť. Vidíte moje dobré srdce! Tak chytro zabudlo urážku.“ Vzpriamila sa a pozerala naň úprimne a nevinne. Nevedel, či jej má veriť, či nie. „Tak, ja čakám na vašu odpoveď.“

„Že som so všetkými tancoval, len…“

„To!“ zvolala veselo. „Keď len to — odpúšťam vám zo srdca. Ostatne, nebrala som to za urážku, ani nemohla brať. Ale ak ste ma chceli tým uraziť — odpúšťam vám ten zlý úmysel. Vidíte, nedošiel svojho cieľa — nestalo sa nešťastie. No, veríte už, že sa nehnevám?“

„Verím,“ odpovedal Miško zlomeným hlasom. Jej chovanie bolo mu záhadou. Nevedel, či je úprimná, či sa pretvaruje. Ak hovorí úprimne, tak je stratený. Lebo nemôcť v žene vzbudiť žiadne city, už či je to láska, či hnev — to znamená nezvíťaziť. Ak sa ona skutočne ani nehnevala, ani netrápila pre jatkovský prípad, tak je Miško u nej toľko ako nula.

Stratený v takýchto úvahách vrátil sa do svojej izby. Ovzdušie tohto malého, ale milého útulku akosi ho priviedlo k radostnejším výsledkom. ,Áno, ja ju milujem, vrele milujem. V jej blízkosti cítim najlepšie, že ju ľúbim. Akási tajomná sila ma láka k nej, udržuje ma v rozčúlení, trápi, mučí ma. Čo to môže byť iného ako láska? Keď rozmýšľam nad ďalekou budúcnosťou — tu vždy vynoruje sa jej jasná postava… Ona druží sa k mojim plánom, ba ony točia sa vôkol nej. Bez nej neviem si predstaviť svoju budúcnosť. Nech ju vynechám z výpočtov, celý obraz je nejasný, pomútený. Áno — ja ju ľúbim!‘ Opakoval si to v radostnom rozochvení, prechádzajúc po izbe a mnúc si ruky. ,Načo by to tajil pred sebou — ani pred ňou to nebudem tajiť. Ona musí dozvedieť sa, čo sa vo mne deje. Ona musí mňa milovať — musí! A prečo by ma nemohla? Jej srdce je ešte slobodné. Rozložím jej svoj života plán. Som oktaván — to je rok; teológia tri roky… Sedem rokov — a už ju budem môcť uviesť do svojho domu. Sedem rokov — toľko môže čakať, ak sa zaľúbi do mňa. Každé vakácie prídem a osviežim starý pomer. Je dosť príkladov, že dievčatá čakali sedem rokov za čepcom — i viac. Ona je mladá, prečo by sa náhlila poviazať si svet? Áno, všetko je tak jasné, tak jednoduché, tak logické, že to ani ináč nemôže byť.‘

Čím diaľ rozmýšľal, tým väčšmi páčil sa mu projekt. ,A ona? Ona pristane, musí pristať. Sila mojich dôvodov musí ju presvedčiť. Ona im neodolá…‘ A snoval si ďalej a ďalej svoje ružové siete.

V záhrade pod horou panovala veselosť. Báťa Mišo a jeho spoločníci škriabali sa po stromoch, opiľovali suché konáre, oškrabovali mach a odstatú, vyžitú kôru; rozbúrali útulky a skrýše parazitov. Báťa Mišo vzdor práci a dôkladnosti, s ktorou prácu vykonával, keď sa dalo, žmurkol tajne na Ferka. Raz Petrík niekam odskočil, a tu mu sub rosa^[68] zdelil, že objavil prameň, z ktorého dostane dve zlatky pre syna.

„Len ten list kde by sme písali?“ lámal si ustaranú hlavu.

„Dakde v dome,“ odpovedal Ferko.

„Božechráň — v dome nie! Stará by vyňuchala — a to je veľká striga!“

„A kedy ho budeme písať?“

„Pozajtre — ak nám dá Boh zdravia. Ozaj, musíme zavčasu vstať! Zavčas rána ho napíšeme.“

Pracovali zas, hovoriac o bežných veciach. Ale tu báťa zas žmurkol Ferkovi. Ferko nevedel, čo to zas znamená, ale na tvári Mišovej bolo mnoho potuteľnosti a falše.

„V záhrade, mladý pán — tam je búdka, nik nás nenájde. Just pred oblokmi im ho napíšeme… a im sa ani nebude snívať, čo sa v búde robí — pst!“

Tak pracovali skoro do samého poludnia. Ferko zišiel zo stromu a obdivoval včelín a ten živý, čulý ruch, ktorý v ňom panoval. Ako včely priletúvali a odletúvali dlhou čiarou, ako hmýrili na letáku, a predsa nezavadzali jedna druhej. ,Aké sú krotké — mňa, trúda, darebáka, ani nepozorujú, ani sa neohliadajú o mňa v tej čulej práci. Čo by vykonať mohli ľudia, keby tak celou dušou, všetkými silami chytili sa práce!‘ Dlho a dlho stál tam pred včelínom a podobné myšlienky rojili mu v hlave. Akási pilná delnica búšila sa mu do klobúka, on sa obohnal. Delnica mu spievala okolo uší, odháňal ju klobúkom a utekal na druhý koniec záhrady. Včely rozpajedili sa týmito pohybmi nevoľného diváka, letelo ich za ním viac, ale pozdejšie odrazili sa po práci. Zostala uňho len tá jedna a húdla mu ostrú, jedovatú melódiu. On ju odháňal rukami a klobúkom.

„Nech len stoja ticho, ani upečený. Nech nepohnú ani palcom, ona uletí,“ poučoval ho skúsený báťa. „To je ako žena. Čím väčšmi sa jej brániš — tým väčšmi dojedá. Ale keď jej človek ustúpi, ona tiež zmúdrie. Tak, nech len stoja!“ A Ferko stál ticho — iba vykríkol, keď pod okom cítil žihadlo. „Hľa, povedám, nech stoja, ona uletí — teraz majú! Ale ja im ho vyberiem, to žihadlo. Len, Pane večný Bože, z čoho je ono. I malé je, i uštipne toľme. No, ono nič preto. Mňa koľko ráz uštipli, a nič mi nebolo. Len soľ keby bola!“

Ferkovi tvár zabehla dosť chytro; keď vrátil sa do školy, pani rechtorka vlastnoručne nakrájala mu cibule a priložila koliesko na zapuchnutú tvár a chladila octom. A potom i Elena pozrela naň s takým súcitom, že ďakoval v duchu včele, ktorá ho tak oblažila svojím žihadlom. Poobede vypýtal si od starého pána nejaké vodítko ku kázni a dostal starú nemeckú knihu. Dispozíciu prejal z nej i celú zásobu myšlienkovú, ale spracoval to sám, ako za dobré uznal. Pri večeri podal starému pánovi makulatum^[69] na posúdenie.

„Ale už? Hľa, ako vám spomohla dispozícia!“ Založil okuliare a čítal pozorne. Ferko, ako každý autor, pretrpel dlhé múky, čo za úsudok vynesú nad jeho prácou. Starý pán zložil papiere, podal ich Ferkovi, zastrčil okuliare do futrála a riekol: „Korigovať vety nebudem. Koncept čítajte si hlasne sám: čo ste povedali nejasne alebo neúplne — to sa vám samo ukáže, a dľa toho si opravíte, ako sa vám bude najlepšie zdať.“

Po večeri na Ferkovi bolo vidno, že by už spal. Ale on sa premáhal a už tri razy prehltol zívnutie. Starý pán sa neokúňal. Zazíval si úprimne pred všetkými.

„A ty by si už spal!“ zvolala pani.

„Vieš, že som sa ráno včas prebudil. A tiež v noci zle sa mi spalo. Petríček chrápe, a ja to nemôžem vydržať. To ma hneď prebudí. Mal by dakde inde spať, nie so mnou.“

Ferko sa len zadíval, keď starý pán dal tejto nepatrnej udalosti veľmi nečakaný obrat. Miško pochválil sa, že spí tuho a nič ho neprebudí, ani delo. Svoje tvrdenie podopieral tým, že ho nezobudí ani Ferkovo chrápanie. Ferko nechcel pripustiť, že by on chrápal (veď Elena bola pri stole!); ale starý pán mu podťal nohy axiómou:^[70]

„Ako Cigáň neprizná sa, že kradol, tak chrapúň nedá sa presvedčiť, že chrápal. Najlepšie by bolo, aby Petrík šiel medzi vás spať. Či chrápe jeden a či dvaja — vám to bude jedno a ja budem mať pokoj.“

Ale do toho vmiešala sa pani rechtorka, že v tej izbičke nemôžu traja spať. Zostalo konečne na tom, že Petrík s inštruktorom mali spať v hosťovskej, Ferko mal sa presťahovať do učebnej izby, ktorá cez Veľkú noc môže poslúžiť cieľom privátnym, keď deti už i tak neprídu do školy.

Ferko obdivoval zručnosť domáceho pána, ktorý takým ľahkým spôsobom rozdelil nevraživých priateľov bez pohoršenia a narušenia pohostinnosti.

Ferko ľahol si do postele a ustatý oddal sa spánku. Skutočnosť miešala sa s obrazmi fantázie, upadol do polosna. Tu pocítil, ako objali ho čiesi ramená vôkol šije a na zdravom líci pocítil horúci bozk. Nevedel, či to sen, či skutočnosť. Makal rukou a zachytil rameno. Teda nie sen! Srdce mu strepotalo radosťou a akousi sladkou úzkosťou.

„Kto je to?“ zašepkal rozvlneným hlasom.

„Ja,“ odpovedal mu dobre známy hlas. Bol to Petrík. „Ja nebudem u inštruktora — ľahnem si radšej k vám. Tam mi bolo veľmi clivo. Neprehovoril ani slova a ja som nemohol zaspať. A teraz som sa mu vykradol, keď som počul, ako spí.“

A hneď ľahol si k Ferkovi a o chvíľu bolo čuť jeho pravidelný dych. Chrápať ho Ferko nepočul. „Starý pán teda vie i zohýňať,“ zasmial sa v duchu, keď pomyslel, pod akou zámienkou vyobcoval Petríka zo svojej ložnice.

Druhý deň ráno priniesol Ferkovi neočakávané prekvapenie. Po raňajkách pripojil sa k nemu Miško a vyvolal ho na záhumnie.

„Povedz mi, čo to zamýšľaš s tým faganom! Utiekol mi včera večer, a dnes dozviem sa, že spal u teba. Čo to má byť?“

Ferko nevedel, čo odpovedať. Ale si umienil v jednom-druhom priateľovi objasniť svoj pomer k chlapcovi.

„Ja som už spal, keď chlapec prišiel, a bol som tiež prekvapený. Žaloval sa mi, že mu bolo pri tebe otupno. Myslím, že i mimo hodín mal by si sa ním zaoberať. On potrebuje priateľa, nie tak učiteľa: jeho výchova je už taká. Musíš sa mu skloniť, pripútať ho k sebe priateľstvom.“

„A som ho nie? Dôkazov priateľstva podal som mu mnoho. Veď mám s ním trpezlivosť anjelskú. Znášam s trpezlivosťou jeho kaprice. Práca je s ním veľká — odmena mravná i hmotná nestojí s ňou v žiadnom pomere. A tu takéto zjavné urážky! Nemyslíš, že ma to i pred domácimi ponižuje? A ty ešte ho podporuješ v odboji! Sklamal som sa v tvojich priateľských citoch…“

„Ja podporujem? Kde?“

„I včera večer. Mal si ho vyprášiť. Mal si uvážiť moje postavenie! A ty nie! Pomáhaš rodičom, ba prevyšuješ ich v maznaní. Ty ho sústavne kazíš: pestuješ s ním akýsi divný druh kamarátstva. Chlapčiskovi v prvej latinskej lichotí, keď má kamaráta v siedmej — to sa rozumie! Ja by som proti tomu nič nemal, keby som nemusel.“

„A čo si žiadaš vlastne odo mňa?“

„Aby si s ním nemal nič. Ponechaj ty to len mne. Ja si už s ním poradím.“

„To ti sľubujem: ja ho k sebe nebudem volať. Ale ak príde, ako včera večer, sám, bez volania? Tu ho nebudem môcť odprášiť, lebo ak ho odprášim ja, z toho ešte nenasleduje, že pôjde k tebe. Chlapec by sa odcudzil mne, k tebe by nepriľnul — čo by si získal? Áno, ty si mu celkom cudzí; ty nemáš podmienok, aby si ho k sebe pripútal.“

„To som nie hoden byť ani jeho vychovávateľom…“

„To nevravím — rozsúď si to ty sám… Ak je tvoj cieľ chlapca popraviť v školských predmetoch — cieľ si dosiahol, môžeš byť úplne spokojný. Ty mu zdeľuješ známosti, on ich prijíma. Srdce tvoje mu je cudzím, uzaviera sa pred ním — jeho srdce tiež neľne k tebe.“

Miška prekvapovali Ferkove reči. Dosiaľ neveľmi zhovárali sa o takýchto veciach. Neznal Ferka až dodnes, len dľa jeho povoľnosti, poddajnosti a dobroty. A on využil mnoho ráz povahu priateľovu. Panoval nad ním až do včerajška. Ale včera po prvý raz vymkol sa Ferko spod jeho vlivu. A dnes už postavil sa nad neho a udeľuje mu prekvapujúce rady. Kde sa to berie vo Ferkovi? Či sa dosiaľ pretvaroval a či za deň a za noc tak razom dospel? Nevedel sa vynájsť pred touto záhadou.

„Ty teda hovoríš: srdce za srdce…“

„Áno — áno!“ prisviedčal ochotne Ferko, že ho Miško tak pochopil.

„To sa ľahko povie vo všeobecnosti. Srdce za srdce… Teraz mi povedz, ako to previesť. Čo by si mi ty radil, aby som urobil.“

„Ťažko tu radiť — ja neviem tu rady. To ti už cit ukáže…“

„Teda sme zas tam, kde sme boli. Ja som ťa nepresvedčil — ty si mňa nepoučil. Poďme každý svojou cestou. Ja budem sa s chlapcom ďalej trápiť, jeho vrtochy znášať, zbližovať k ideálu, ktorý mám z neho vykresať. Ty si vyberieš cestu hladšiu: budeš sa s ním oblizovať, maznať, kaziť ho, moju autoritu podkopávať…“

„Nie je pravda! Tvoja autorita je celá, ani o mak menšia, ako si ju u chlapca vyzískal… Lákať ho nebudem, ale ani odstrkávať kvôli — ničomu, lebo ty mu ukazuješ a dávaš nič. Daj ty koňovi ovsa, a odíde odo mňa, ak ho ja kŕmim len hlúpou sečkou. Duša ľudská podobá sa v tom ohľade tomu koňovi…“

„Ja ovos nechávam pre arabské žrebce. Hronskej mitrhe dobrá je i žitná slama.“

„Teda nežiadaj, aby mitrha neškúlila za ďatelinou alebo ovsom.“

„Znamenite vyznáš sa v tom podlom remesle — podliezaní! I včera si to dokázal. Viem, čo je tvojou snahou: osihotiť ma tuná…“

„Ukáž skutok! Osihoťujem ťa, že neutekám preč — pre teba! Včera som to urobil, dnes by už nie. Už viem, že si ty tak hosť ako ja — bez predností. Ani sa pre teba nejdem rozvadiť s ľuďmi, ani len s báťom Mišom. Servus!“

Mladí ľudia rozišli sa s trpkosťou v srdci. Miško cítil svoju nepravdu, ale nasilu chcel ponížiť, zničiť priateľa. A Ferka to pobúrilo. ,Ja mám milovať, koho mi on dovolí! Iného nikoho!‘ S touto myšlienkou odišiel od Miška, s tuhým protestom proti nemu. Konečne sa trochu utíšil a vytiahol koncept kázne, a keďže ho nik nepočúval, čítal ju nahlas. Zbadal, že mnohé vety boli neúplné, nesúmerné, kusé, strapaté. Doplňoval, zaokrúhľoval, premieňal a spojoval. Predpoludním vrátil sa veselo naladený do školy.

Za humnom čakal ho Petrík s vyplakanými očima.

„Čo ti je?“

„Vyhrešili ma. Skúšali ma z latiny, a to nepravidelné časoslová vyrátať! A to sme sa ani neučili.“

„Popoludní budeme sa ich učiť.“

„Ale čo sa ma opytoval, keď vedel, že sme to ešte nemali? Chcel sa vyvŕšiť, že som mu včera utiekol. Ja ho nechcem; nech si učí koho chce!“

„A čo povie otec a mama?“

„Aj im poviem, že ho nepotrebujem. Iba čo sa jeduje; ani ma neučí, len sa jeduje. A ja som mu nič neurobil, čo ma bude trápiť? A nič ma nenaučí… ja im poviem, všetko.“

„Dobre, povedz si im: ale potom odíde od vás i on i ja…“

Petrík ovesil hlavu a pokorne sa vrátil domov.

Ferko stojí pri čiernej tabuli, na nej úloha z matematiky: 3?3. Namáha sa, ako ju rozlúštiť. Profesor stojí pri ňom, okuliare sa mu ligocú — ten ligot je Ferkovi taký príšerný ako zelené oko baziliška. Ferka obchádza mráz — profesor sa len usmieva a usmieva.

„Ach, už viem,“ jasá Ferko a píše na tabuľu:

3?3 = (log3)/3

„Dobre, dobre,“ kýva profesor hlavou a usmieva sa. „To ste dobre napísali. Ale čo by ste si počali, keby tu nebolo logaritmických tabiel?“

„Ťahal by som tretí koreň z troch.“

„Tak začnite, ako vám to pôjde!“

Veď začať — ale ako! Sedmoklasník, a tretí koreň, to je taký rozdiel ako Kamčatka a palma! Učil sa ho ťahať vlani, ale od tých čias zabudol. Profesor to vie, preto i pozerá naň tak posmešne. Lebo dobrého žiaka prichytiť mu je taká radosť, ako keď chytí obecný hájnik richtárove kone v cudzej ďateline. Keď sa dobrému žiakovi stane taká nehoda, to na celú triedu pôsobí ani hrmavica. I tu spolužiaci Ferkovi sú zdesení, iní prekvapení, niektorým poletuje úsmev okolo úst. Skoro všetci chytajú sa potajomky zošitov, hľadajú v nich vlaňajšie, zabudnuté hriechy. Len Ferko stojí nepohnute ani socha, a rozum mu tiež stojí ani prikovaný.

„Tak, Putoris, akosi vám to nejde,“ riekol profesor, vyťahujúc a otvárajúc notes, kde sa vpisuje utriedenie. „Toto je u vás prvá…“

„Sekunda!“ zhrozil sa utýraný žiak.

Profesor zaznačil čosi do notesa — teda kačicu! Položil Ferkovi dlaň na plece a riekol sladkým hlasom:

„Amice,^[71] choďte si sadnúť!“

Ferko zastenal hanbou i strachom. Prvý raz pocítil, čo to znamená zorať sekundu.

„Mama moja, mama!“ zvolal trasľavým hlasom, nepochopujúc ani, čo mu prišlo na um volať v takomto položení mamu: jemu — sedmoklasníkovi!

„Čo im je, mladý pán?“

Čo to za premena? Pri ňom nestojí profesor, ale báťa Mišo. On nestojí pri tabuli, leží v posteli: spolužiakov tiež niet. Stolice sú prázdne.

„Čo sa im prisnilo, keď tak stonali?“

Ferko pretrel oči, zahnal útrapy ťažkého sna a usmial sa šťastne peknej skutočnosti.

„Snívalo sa mi — také pletky!“

A zbytky tieňov prchali pred krásnou skutočnosťou.

„Nech sa nehnevajú, že som ich vybúril zo sna. Ešte všetko spí… Mohli by sme ten list napísať.“

„Ach — list! To je dobre. Hneď, len sa oblečiem.“

Ferko vyšiel veselý do dvora. Bolo pekne a teplo. Zašiel záhradou do besiedky, ukrytej krovím liesok, egrešom a ríbezľami. V besiedke sa usadili; báťa Mišo si podoprel hlavu a pozeral na stôl, na ktorom ležal hárok čistého papieru a všetko, čo k písaniu treba.

„Tak začnime, báťa! Navrch napíšeme: Môj drahý syn, a či: Náš drahý syn?“

„Nech len napíšu: Náš drahý syn. Stará o ničom nevie, no ale ona je stvora takto dobrá. Syna rada vidí, len je naň priskúpa…“

„No, už je: Náš drahý syn!“

„Ej, ale im ide od ruky! Aká je ľahká! Behá s tým perom ani — ani… Pozdravujeme ťa na stotisíckrát, ja, tvoj otec…“

„Tvoj otec…“

„Ale už? Tvoj otec Michael Chovan…“

„…van.“

„Chovan… Napísali? I s manželkou, tvojou drahou mamikou, Žofiou Chovan…“

„Chovan…“

„I s dcérou Katarínou Chovan. Všetci ti zdravia… a hojného božského požehnania… vinšujeme… a od… Boha žiadame… rozumu dobrého… dar Ducha svätého… a pokoja stáleho… a všetko, čo si… vinšuješ… od samého Pána Boha. My sme, chvalabohu… zdraví… ja, tvoj otec… i ja, tvoja mamika… i ja, tvoja sestra… Katarína… len o tvojom zdraví nevieme. Z tvojho listu… sme vyrozumeli… že si zdravý… a že si už frajter… len nech ti… Pán Boh… pomáha a v dobrom zdraví… a čerstvosti zdržuje… Tu sme už… posiali… i ovocia bude… moc i oziminy… sa vydarili… ak na ne… hrdza nepadne… I tu v škole… sú všetci… chvalabohu… zdraví… onedlho bude… exament…“

Na cestičke zašušťali drobné kroky, do besiedky nazrela pekná tvár Elenina, osvietená slncom. Báťa Mišo, ktorého duch tuho pracoval, mal upreté oči na rastúce, rovné riadky, vykúzlené umelou rukou Ferkovou. Pre vonkajší svet nemal vôbec zmyslu. Ferkovi zneli prosté, otcovské slová Mišove ako čarovná hudba. Vhĺbil sa celou dušou do tých jednoduchých, ale precítených viet, ktoré nevymyslel Mišo, ani sa ich v škole nenaučil, ktoré sa zrodili v zbožnej duši ľudu a prechádzali z otca na syna. Predchodilo mu, akoby mu tento báťa, oblečený v hrubom plátne, bol celkom blízkou osobou. Elena nemohla pochopiť, čo kujú títo neznámi sebe ľudia medzi sebou v tento neobyčajný čas. Uhla sa za ker a načúvala.

„A my čistíme… stromy… aby sa len… húsenice nezjavili. Zuzka Poliakech… chúďatko, umrela… mala veľmi… pekný pohreb… náš pán… jej čítali karment…^[72] všetko plakalo… lebo na zapálenia… umrela… ale proti Pánu Bohu… darmo budeš… bojovať, keď ťa… smrť napopácka… A tu sú dvaja… mladí páni… veľmi poriadni…“

„A načo to písať?“ prerušil ho Ferko.

„A potom by nevedel, že mu oni písali. On bude, bitang, veľmi rád!“

„Napíšem mu, ale to nie, že poriadni.“

„Nuž dobre. Veľmi hodní…“

„Ani to nie.“

„A akíže?“

„Nijakí.“

„A akíže?“

„Nijakí — nijakí! Len nech píšu: veľmi poriadni… Jeden budú… na nedeľu popoludní… kázať u nás…“

„A ako to viete?“

„Ako! Už celá dedina vie. U nás… a ten druhý v P. Bude… moc sveta… v kostole… A si ty… bol pri… svätej spovedi? Nespúšťaj… že sa… Pána Boha… lebo ak sa… ho spustíš… i on ťa… opustí. Ani kostola… ne-za-meš-ká-vaj… lebo ja… viem… ako je to… na vojne. Hábočky… si šanuj… aby si nám… neprišiel… v dákom zlom… poriadku ako žobrák. Pánov si… slúchaj… budú i oni… mať ohľad… na teba… keď budeš verný… a statočný. Pred jarou… som ti dom… zreparoval… dach bol… deravý… tak som ho… pošifroval… a cez pazuchu… kvapkalo na… povalu… ta som ju… novú vkladal. Keby si… sa len… v dobrom zdraví… a poriadku… navrátil… teľa, čo som… dal z kráv… do F. na… príchovok… už sa otelilo… just sa vyslúži… keď ty prídeš. Janko Malinin… čo prišiel… z vojny… sa oženil… ešte pred… adventom… keby ja… teba mohol… tiež do človečenstva… priviesť… ale ako… Pán Boh… dá, tak… bude… Judka sa… nevydala… a pozdravuje ťa… azda… ťa dočká… lebo tá by… sa i nám… najlepšie… páčila… má tú zemičku a lúku… tak by… ti to dobre… šikovalo… pri božej pomoci a… tvojej usilovnosti. Vzal si… z druhej dediny… nič nepočuť… azda sa… len riadia. Zárobkov… nemáš… iba čo… z toho brdárčenia… vše dačo… odkvapne… ale i dánky k richtárovi… sú veľké… čo nedaj večný… Bože. A tie… hurky… nepotuchli… alebo nepoplesneli… keď nič… nepíšeš. Mamika… ich chcela… poslať… neupečené… ale ja… že by dakde… prekysli… lebo to… bude na… pošte ležať… kým toľké… svety dôjde. Klobásky… sa veru… minuli, i toť… mačka jednu… napočala… a vyvliekla… na policu… iba keď… sa tam… s ňou naťahovala… nuž pani… aby jej chvost… odťal… a teraz sa… po dedine… kdesi roztúlala. Posielam ti… dva papierky… len si šanuj… lebo tu… je o groš… ťažko… iba čo… som si ich… vypožičal… a šnapsu… daj pokoj… lebo v opilosti… sa nič… dobre nerobí. Radšej si… kúp… cigár, ten… dlhý, poslal… by ti čomov… ale aby ho… financi… vyňuchali… aby ich…, zlá zimnica… metala. A zlého… kamarátstva… sa vystríhaj… a varuj… lebo spolky… sú čertove… volky. Kúpili… sme koňa… lebo ten… fako okrivel… iste ho… kováč zakoval… alebo… úrek… lebo ľudia… sú planí… na svete… a toto je… pejo do… roboty… ani besný. Keď budeš… písať… ta že… nepíš… že sme ti… poslali… dva zlaté… lebo toto… mamika… nevie… ani že ti… píšem, tak… by sa veľmi… najedovala… že som si… ich požičal… ale ja viem… ako je to… v cudzom svete… keď nemáš… groša. A teraz… už nemám… čo písať… len ťa… ešte raz… všetci pekne… pozdravujeme… a Pánu Bohu… porúčame… šťastlivé sviatky… vinšujeme… a keď budeš… písať… ta nezabudni… pozdraviť i… néniku… Dúbravech… lebo tá si… veľmi ťažkalovala… keď si ju… vynechal… a tak ostávam… tvoj verný… otec až… do smrti… Michael Chovan.“

„To sa už vy podpíšte,“ dával mu Ferko pero.

„Nech len podpíšu — moja ruka je na to priťažká. Zlomila by pero. My sme písali takým z husí. Pán rechtor zastrúhali nám ich päť a za to sme im dávali jedno. Toto ja nerozumiem, takýmto písať, ale sa pera chytím a spravím kríž. Len nech prečítajú, či som dačo nevynechal.“

Ferko čítal list, báťa Mišo počúval so zloženými rukami. Na konci listu Mišovi sa vzdychlo a čosi utrel potajomky rukávom. Vyňal i dve zlatky a položil ich na stôl. Vtom obaja pozreli ku vchodu besiedky a zľakli sa ako spiklenci alebo peňazokazci. Tam stála Elena. Ferko ukryl list pod kabát, báťa Mišo prikryl papieriky širokou dlaňou. Na Elenu hľadeli s akýmsi uspokojením, že ukryli corpora delicti.

„Už som videla — darmo skrývate! Posielate Mišovi…“

Báťa Mišo zavrel dlaň a ukryl v nej dve zlatky. Vstal a poberal sa spoza stola.

„Posielame list — tuto mladý pán ho písali.“

„A dve zlatky!“ doložila Elena.

„Nie — nech veria, nie! Kde by ja vzal dve zlatky! Z nájmu som neodobral — kde by ich vzal?“

„Videla som — tu na stole boli. Máte ich v ruke.“

Mišo zašantročil dosť obratne papieriky do vačku. „Kde — kde?“ roztvoril obe dlane.

„Pozrite, vykukuje z nej rožok — tu, z vačku!“

Mišo pozrel i videl zradný rožok zo zlatky, ako vykukoval spoza kresiva.

„Nuž hej — tu je zlatka, ale iba jedna — len jedna ako sirota…“

„Dobre — poviem vám néne. Tam sú dve zlatky!“

Mišo vykrúcal sa tak smiešne, že Ferko musel sa tiež smiať na jeho kríži.

„Prosím — nech nevravia! Vedia, že je sťa čertica, keď sa najeduje.“

„Poviem, poviem… Čo ste sa tajili? Ja by vám bola tiež napísala…“

„Boli by ma prezradili… Radšej o ničom neslýchať.“

„Nebojte sa, báťa — néna nič nepovie. Ja viem čosi na ňu — i ona sa vás bojí…“

„A čo?“ vpadol jej ustrašený báťa do reči.

„Ona tiež poslala synovi list — a v ňom zlatku.“

„Zlatku! Kde ju vzala?“

Mišovo čelo sa zachmúrilo. Neradoval sa, že ženu tiež prichytil na tom istom hriechu, ktorý sám páchal. Hnevalo ho to. Tak si na tom zakladal, že len on syna prekvapí, len on mu ukáže, ako ho má rád… A tu ho predíde naraz taká nebezpečná konkurentka!

„Dala jej Katka zo svojho nájmu.“

„Tá?“ vyriekol to v takom rozhorčení, že Elena a Ferko museli sa smiať. Ferko sa tak divne smial, že mu slzy zaihrali v očiach. „Gazdovať by si mala — gazdovať, a nie nájom vyberať. Treba šaty — a bohviečo všetko: čo jej ostane, keď peniaze takto rozoseje?“

Ale konečne sa predsa len upokojil a uzavrel so slečnou zmluvu: oba sa zaviazali mlčať. Peniaze uložili do listu, napísali adresu, zapečatili a báťa, hundrúc, odišiel do dvora. Celý deň mu bol skazený.

„Prosím vás, ako ste sa vy dvaja tak našli — on a vy?“ pýtala sa Elena Ferka.

„My sme starí známi. I zavčerom ráno zastavil ma báťa, keď…“

Tu Ferko pretrhol naraz niť — nechcel sa týkať toho predmetu.

„A prečo ste utekali — prečo?“

„Veď viete! Pán otec zavčerom, hneď pri stole povedal…“

„Neverím — neverím… Kázeň! Pre kázeň, ktorú ľahko urobiť za odpoludnie — preto vy nebudete utekať. Vám sa u nás neľúbilo. Ktosi vás urazil.“

„Mňa — nikto? Vlastne kto — ja vás všetkých tak ctím, tak, tak…“

„A ak sa predsa našiel dakto — čo i nie domáci…“ Ferko roztvoril oči, keď pri takých dlhých, krásnych vlasoch ukázalo sa toľko ostrovtipu a rozumu. Nemohol ani odpovedať. „Hľa, ako ja viem hádať! Prečo vás otec rozdelil s izbami? Že Petrík chrápe! To nie je pravda. Petrík ticho spáva. Iná tam bola príčina — a ja viem, viem. Hovorte, čo chcete, už neverím. Klamali ste ma s báťom, a teraz ma zas chcete oklamať: ale ja sa nedám.“

Ferko bol vo väčších trapiech než v tom sne, keď nevedel ťahať tretí koreň. ,Čo jej povedať — len čo jej povedať! Pravdu? To nesmiem, to by bola podlosť, hanba — a lož, kde ju vziať? Pozrel na ňu, stála poloodvrátená od neho, lebo sa durdila, vážne durdila. ,Ach, čiže si pekná!‘ pomyslel si a nemohol z nej oči spustiť. ,Kto by bol myslel, že sa tak vieš durdiť…‘ A tento nový zjav ho vábil a plnil novou rozkošou.

„Všetci ma iba klamú — žiaden nepovie pravdu! Otec ma zahriakne: Nemusíš všetko vedieť; mama vždy len vraví: Dočkaj, časom sa dozvieš…“

„Ja nie — ja vás…“

„I vy ste taký!“

„Čo jej povedať?“ trápil sa Ferko, a v tej tiesni prišla mu na um lož, a výtečná, ako si sám myslel.

„Viete, ja som nechcel hneď povedať… Popriečil som sa s Miškom. Taká pletka to bola. Miško vravel, že Henrich IV.^[73] bol francúzsky kráľ, a ja, že to nebol francúzsky, ale anglický.“

„A aký bol?“

„Bol i francúzsky Henrich IV. i anglický… A na tom sme sa popriečili.“

Ferko skoro zavýskal, že sa tak znamenite vymotal. Elena pozrela naň zboku, i zbadala jeho náhlu radosť.

„Neverím — klamete ma, neverím! Ako ste sa radovali, že som sa dala oklamať: ale ja neverím!“ zvolala živo a chodníkom brala sa k domu.

„Ba bol francúzsky Henrich IV…“

„Nebol — nebol!“

„Bol — a druhý anglický tiež Henrich IV. Ale francúzsky bol Bourbon a anglický Lancaster.“

„Dobre, keď bol — ale to nebolo preto!“

„Ba preto!“ bil sa do pŕs skoro rozplakaný Ferko. „Preto, lebo on sa mi vysmieval, že oboch Henrichov držím za jedného. A ja som vedel, že to boli dvaja — jeden francúzsky, druhý anglický.“

Šli k domu, živo rokujúc. Ferko v zúfaní skoro kričal. Elena často zastala a dľa tváre posudzovala, či ju neklame. Ferko sa namáhal — ale musel nahliadnuť, že ženu oklamať je ťažká vec. Ona nerozsudzuje, ale, idúc za inštinktom, vnuknutím, prichádza slepo na pravdu. Elena síce mlčala, ale neverila. Zrazu im zaznelo „dobré ráno“ — pred nimi stál Miško. Ferko onemel. „Teraz chytí jeho na otázku — ten povie pravdu — alebo dáku inú lož, a ja môžem…“ No mýlil sa. Elena Miškovi zaďakovala a pozrela na zničeného Ferka… V jej pohľade videl, že mu ona neverí, ale i čítal v ňom rozkaz: ,Mlč, nehovor pred ním nič!‘ Ferko sa vzmužil — keď zatvárala dverčiatka na záhrade, usmiala sa mu. ,Aká je milá!‘

„Čo ste to mali medzi sebou?“ pýtal sa Miško a zaboril doň svoje jastrabie oko.

Ferko sa už vžil do svojej roly.

„Ona nechcela veriť, že Henrich IV. u Francúzov je iný ako Henrich IV. anglický. Myslela si, že ju klamem.“

„Prirodzene, že iný; to je predsa jasná vec, to je faktum; nad tým sa niet čo hádať! Ostatne, vy ste sa nad tým nehádali. Vidím ti to, fráter, na nose. Povedz mi, ako ste na tú tému prišli? Ty, čo o nej sníš, verše píšeš: keď sa s ňou na svitaní zídeš, počneš hádku o Henrichoch! To je lož — a síce kubická, ohromná… Hanbi sa, tak neobratne klamať!“

„Ja…“

„Áno — ty! Ju môžeš i tak oklamať. Ona v úprimnosti srdca uverí. Ale mňa, ktorý ťa znám, ktorý psychológiu počúvam… Choď mi s takým detinstvom!“

Priatelia sa rozišli v zlej nálade. Ferko vydýchol si po dnešných trampotách. Pri raňajkách nevystala aspoň sladká odmena. Elena vymenila s ním ukradomky dva pohľady, ktoré značili, že si rozumejú…

Miško po raňajkách uchýlil sa do svojej izbičky a meditoval o veľkonočnom texte: „Vyčisťtež starý kvas, abyste byli nové zadělání, jakož pak jste nenakvašeni; neboť jest beránek náš velikonoční za nás obětován, Kristus.“

V noci, keď nad ním rozmýšľal, zdalo sa mu, že pochopil celú hĺbku týchto apoštolských slov. Myšlienky spájali sa nepretržitým pásmom — povstávala z nich čistá, lahodná budova. Keby ich bol položil na papier! Ale teraz sa to všetko spopretrhúvalo; zostala iba kostra — i to porúchaná. Sadol a zbieral i tie odrobiny, aby tiež tak nezahynuli.

Ferko sedel medzitým tiež v svojej rezidencii, v učebnej izbe. Ej, nebola to už tá učebňa od včerajška! Boli premeny, zväčša len nepatrné, ale prezradzovali toľko vkusu, taktu! Už to okno, pod ktorým nachodil sa stôl! Zaplnené je kvetinami. Bolo veru milo bývať v tomto kútiku. Ferko chytil sa kázne, prepisoval ju dočista s opravami. Nebol ani v polovici, keď vošiel k nemu Petrík.

„Čo robíte? Mne by sa chcelo učiť…“

„Vidíš, tú kázeň!“

„Inštruktor ma zas vyhreší — ja to už viem popredku. Radšej by ma mohol nechať!“

Ferko odložil prácu a vhĺbil sa s Petríkom do vnád latinskej mluvnice. Niet otupnejšej veci od mluvnice, a Ferko i tú vedel spríjemniť Petríkovi. Keď nie ináč, stavili sa, kto sa prv naučí odtiaľ — potiaľ a viac podobných spôsobíkov. Dakedy zaskočili na iný predmet, rozlúštili dáky príklad alebo prečítali dačo z čítanky. Často učenie prešlo v celkom voľný rozhovor, ktorý nemal so školou nič spoločného: a také intermezzá pôsobili ako čerstvý prameň v pieskových púšťach Sahary. Ferko bol pravý, ozajstný vychovávateľ. Nie učený, prehnaný, vycibrený — ale od prírody nadaný. Vedel byť prostým medzi prostými…

Z rozhovoru vyrušilo ich volanie. Bol to hlas Miškov. Petrík zobral knihy nie s veľkou chuťou a odišiel do stánku inštruktorovho. Miško znal, odkiaľ ide jeho žiak, i prečo Petrík sa tak mraští, a preto s trpkou rozkošou pásol sa na jeho tvári. „Už či sa ti to páči, či nepáči — ale pracovať ti načim. Vakácie sú pre tých, čo ich zaslúžili — a my sme ich nezaslúžili, musíme doháňať.“ To bolo povzbudenie pre žiaka. Petrík ovesil hlavu, v povedomí, že znáša krivdu, pokorne, Miško otvoril latinskú cvičebnicu, kde boli úlohy z latiny do slovenčiny a naopak — a dal chlapcovi čítať tam, kde sa kniha otvorila.

Petrík čítal:

„Fortitudo pulcherrima Spartanorum virtus fuit. Roma fuit maxima urbs Italiae. Leones…“^[74]

„Dosť — dosť… Čo je to pulcherrima?“

„Najkrajšia.“

„Nie čo znamená; ale čo je to — aká čiastka reči?“

„Nomen adiectivum.“^[75]

„V ktorom stupni?“

Petrík bol už vyčerpaný. Hľadel do knihy.

„Tam to nevyčítaš, fráter, to treba vedieť. Nevieš?“ Petrík mlčal ani ryba. „Teda zas nepripravený! Chlapče, čo myslíš? Čo si zas robil?“

„Veď som sa učil… ale dnes sme mali časoslová!“

„Časoslová! To je superlatív od pulcher, -a, -um.^[76] To si už mal znať v prvom semestri. Čo je to: peior?^[77]“

„Tiež superlatív.“

„Zle! To je comparativ. Od čoho?“

„Malus…“

„Čo si sa neučil? Kde si sa túlal?“

„Bol som u Putorisa!“

„U Putorisa. Knihu chytiť radšej a učiť sa!“ Miško prešiel izbou a stal si potom tesno pred žiaka. Chlapec mu siahal iba po prsia. Z tejto závratnej výšky vysielal naň blesky zo svojich očí. „A nevieš ty, kto je tvoj učiteľ, tvoj vodca? Nemáš tam čo hľadať. Odo dneška budem ťa ja učiť, a nie Putoris — rozumel si?“

„Ja jemu vždy viem — on ma nikdy nehreší…“

A mladý Zvarina stál smelo pred svojím učiteľom a vodcom, akoby hotový pustiť sa s ním za pasy.

„Kto ťa učí tak odpovedať? Kto — kto?“ rozkričal sa Miško. Ruky mu v lakťoch trhlo, v nich ozval sa popud strestať odbojníka. Ale zas klesli malomocné, keď pomyslel, že je v dome a že by vyvolal iba škandál. Hoc ju dosiaľ nečítal, jednako cítil trpkosť výpovede, ktorú zaznačil Valerianus Paduanus: „Ego tamen canis domesticus esse malem, quam educator liberorum domesticus.“ (Radšej by bol domácim psom než domácim vychovávateľom.) Uspokojil sa teda s tým, že chlapcovi prikrútil: „Odo dneška k nemu nepôjdeš. Rozumel si?“

Malý Zvarina rozumel, neodpovedal, ale vzdorovite pohodil rukou.

„Čo — neslúchneš? Ja sa nahľadím — budem s otcom hovoriť! A teraz ber sa mi ho — nech ťa nevidím!“

V kuchyni sekali mäso, ale na ten krik v Miškovej izbe prestali. V tom tichu bolo počuť len ostatné slová Miškove, a tie vyvolali úžas na všetkých tvárach.

„To na Petríka!“ zhrozila sa pani rechtorka.

Vtom na hosťovskej zapadli dvere a v pitvore zaznel krátky krok Petríkov. Elena vybehla a chytila Petríka za ruku, šepkajúc mu:

„Čo sa to stalo? To na teba?“

Petrík hneval sa na celý svet. Sestra prvá prišla mu v cestu, hneval sa na ňu. A že ho chytila za ruku, pokladal to za opovážlivosť neslýchanú. Udrel ju latinskou cvičebnicou. Ale Elena ho ľahko odzbrojila. Chytila ho poza päste a vyviedla na podstenok. Petrík bránil sa ani Sparťan.^[78] Ruky mal síce sputnané, ale zuby slobodné, a tými oháňal sa udatne.

„Čo sa ti robí, chlapče? Zblaznel si sa?“

„Pusť ma — daj mi pokoj, lebo…“ A už sa naťahoval hlavou k jej ramenu. Ale Elena sa ho celkom zmocnila. Objala ho pevne, ruky mu dala krížom cez prsia, bradu mu pritisla dlaňou k hornej čeľusti. Hrdina bol odzbrojený. Uznal to i sám skvele, lebo zriekol sa napádania, ale tým nezriekol sa obrany. Pustil sa do takého revu, že by bol i trúby pri Jerichu zahanbil.^[79] Pani rechtorka pribehla zdesená pod stenu a videla len výsledok boja. Ferko díval sa tiež oblokom zo svojej izby.

„Preboha, deti, čo to robíte za rákoš? Čo ti je, Petríček — a ty ho pusť! Máš menej rozumu ako on.“

„On ma bil!“ bránila sa Elena.

„Rebro ti len nezlomil!“

Elena, ako vždy, musela i teraz za Petríka odniesť. Pustila ho. Ale Petrík chcel skúsiť, či ruky sú ešte celé — udrel sestru ešte raz knihou. Šla k nemu mamika, ale i tej sa vytrhol a hodil sa na lavičku dolu bruchom. Všetky tieto výkony doprevádzal strašným vytrubovaním.

„Čo ti je, čo sa ti stalo?“ volala naň mamika.

Ale ju nepočul. On sa len snažil, aby jeho melódia bola hlasitá a aby mala aké-také variácie. Hrubé tóny ustúpili tenšiemu, a to sa tak menilo.

Ferko vyšiel pod stenu, lebo zunoval už počúvať Petríkovu produkciu. Položil mu ruku na chrbát.

„Petrík, čo ti je? Nehanbíš sa revať ani dáky chlapec… Si mi ty za kamarát!“

Petrík pozrel bokom a videl pri sebe Ferka. Robil poriadky, že prestane — ale razom nešlo. Vodilo sa mu tak ako vozu, keď sa rozbehne. Ťažko ho rozohnať, ale ešte ťažšie zastaviť. No predsa zvuky sa miernili a o chvíľu ozývala sa len tônička predošlej produkcie. Mamika dľa tých mnohosľubných začiatkov čakala, že koncert potrvá aspoň do obeda a ukončí sa len pri korbáči — a tu také sklamanie! Ju neslúchne, a tohto Putorisa slúchne — ako je to? Pozrela tázavo na dcéru — ale u tej stretla sa miesto odpovede tiež s otázkou.

„No, a teraz povedz mamičke, čo sa ti stalo.“

„Načo ma chytila!“

„Kto?“

„Táto!“ A Petrík ukázal svojou cvičebnicou na sestru, ale tak ochotne, že sa tá hneď za lakeť chytila. Ferko, nevedieť prečo, hrozne sa nahneval. Chytil svojho kamaráta za rameno a odsotil ho.

„Choď mi ho, ty surovec! Ta — ta, medzi zbojníkov…“

Petrík sa oprel o stenu a plakal. Nebolo to už trúbenie — to bol usedavý plač, ktorým nesú sa záchvevy bôľu…

„Toto je pád — toto je pád!“ opakovala si mamika. „Tam sa skúrilo…“ ukázala k inštruktorovej izbe a doložila pološeptom: „Bolo počuť krik… okrikoval ho — samú ma mrzelo.“

„Petrík, poď sem, a neplač!“ prihovoril sa mu Ferko. Petrík stal si bližšie, zatíchol, ale mu kútiky uťahovalo. Mamika zažiarlila, akú má Ferko vládu nad jej maznáčikom. „A teraz odprosíš mamiku i… No, čože zas vymýšľaš?“ Petrík pristúpil k mamike, bozkal jej ruku, hoci to bol bozk viac symbolický ako ozajstný. Obrátil sa k sestre — ale tvár to nebola kajúca. Hľadel na ňu spod obočia, stal si bokom a odul gamby. Sestra sa sklonila k nemu a objala ho. Zmierenie bolo úplné.

„No, ale ten chlapec vás slúcha — to je svätá pravda!“ riekla pani rechtorka.

„Áno, my jeden druhému urobíme kvôli, čo len môžme. No a teraz, Petrík, pôjdeme do záhrady — či ku mne?“

„Ja — do záhrady!“

Knihu oddal udobrenej sestre a odišiel. Mamika s dcérou šli do kuchyne.

„Tak čo to bolo, Petrík — rozprávaj. Čo ti urobila sestra?“

„Chytila ma a opytovala sa ma, čo mi je… A čo sa má spytovať — môže dobre vedieť! Zas ma vyhrešili — a mrzko. Zakázali mi k vám chodiť…“

„A je to pravda?“

„Pravda! A k Putorisovi nepôjdeš — tak mi povedal. Ja k nemu už viac nepôjdem.“

„Vieš, čo som ja povedal!“

„Ale keď sa ma nikdy nespýta, čo viem; vždy len, čo neviem. A potom kričí…“

Ferko dlho namáhal sa, kým nahovoril chlapca ísť zajtra na hodinu. Petrík postavil podmienku, aby inštruktor odvolal svoj zákaz. Ferko šiel rovno k Miškovi. Ten sa mu usmieval, lebo tušil, čo ho sem vedie.

„Vidíš, následky tvojej práce! Ja si s ním neviem ináč rady. Musel som — musel.“

„Myslíš, že ti to bude osožiť? Chlapca tak nenakriatneš. A čo urobíš, keď proti tvojmu zákazu bude chodiť ku mne?“

„To viem, že bude — menovite, keď mu to ty vysvetlíš. Tak mi ty ideš po ruke, tak!“

Ferko sa nahneval.

„Áno, idem. I dnes by si bol mal výstup s domácimi. Chlapec by bol všetko prezradil.“

„A čo potom?“

„Rozsúď si sám.“

„Prísnosť mi nik nezazlí.“

„Ale zlý úmysel áno: ba nie úmysel, ale skutok! Načo pokorovať chlapca — ten má tiež istú hrdosť. Prosím ťa, rozváž si — odvolaj zákaz. Len tu nech neplatí; v Revúcej, nedbám, prevádzaj si, čo chceš. Sme tu hostia, nerob v dome rozbroj.“

„Ty na mňa máš vždy požiadavky, a sám nepopustíš. Len nech nechodí k tebe, ja hneď natiahnem inú strunu. Ale takto — pováž moje položenie! Ja mám byť zodpovedný za tvoje skutky!“

„Teda nepopustíš? Či vieš, že chlapec ti nebude chodiť na hodiny, kým tvoj zákaz stojí? Pováž následky…“

„Nemožno; nech sa robí, čo chce!“

Ferko vyšiel do dvora. Čakala naň nová úloha: zlomiť Petríka. Našiel ho v záhrade, ale Petrík nechcel ani počuť o zákaze.

„Ja budem k vám chodiť — nech ma pokutuje, ak chce!“

To bolo jeho rozhodnutie. A nie celkom zlé. Lebo trest previesť — to bola ťažká vec. Ale Ferko uhádol Petríkove zadné myšlienky.

„Nesmieš chodiť ku mne, to ti zakazujem ja.“

Chlapec odvrátil sa od Ferka; blúdil po záhrade, hľadal spôsoby vypomstiť sa na zlomyseľnom inštruktorovi.

„Počkaj — ja tebe dám! Nebudeš ty viac v našom dome.“ A malý furták koval svetoborné plány.

Miško celý večer pracoval na svojej kázni. Prepracoval nedokonalý začiatok a dokončil ju, ako najlepšie mohol. Keď si ľahol, ako i inokedy, odriekal večernú modlitbu, ktorú sa ešte od matere naučil. A zvláštna vec! Mnohé jej slovo zachytilo sa v mysli — modlitba neodšumela naprázdno.

,Ja ju zbožňujem… Klam je to nie, ani okamžitý záchvat. To je cit opravdivý, hlboký. Veď prečo som robil dnes toľké komédie? Pre teba, Elena, pre teba! Bojím sa o teba, že mi ťa predchytia: preto bojujem, vadím sa s celým svetom. Áno, Putoris má dnes navrchu… No, ešte nebol boj, toto bola len šarvátka. S chlapcom nemal som tak prísne postupovať. Ten zákaz je chyba, veľká chyba odo mňa. Ja sám ho neprevediem — a starý? Veď ten nesmie tušiť, čo sa robí. Mohol by ma znížiť, zahanbiť pred chlapcom, i pred ňou… Odvolám ho. Áno. Ferko, ty si zvíťazil, ale to je víťazstvo Pyrrhovo!^[80] Maj si svojho Petríka — budeš mať aspoň náhradu za Elenu. Ach, Elena, či som ja myslel kedy, že ty opanuješ všetky moje city! Veď ty už panuješ nado mnou, bez toho, aby si i len tušila… Zajtra, zajtra rozhodne sa všetko.‘

Tými myšlienkami sa zaoberal do samej tvrdej noci. Myšlienky prešli v sny o budúcom šťastí, až tie prešli v naozajstný, zdravý sen…

Hneď ráno zdelil Ferkovi, že včerajší zákaz odvoláva. Ferko mu vrelo stisol ruku; Miško sa usmial. Po raňajkách vyšiel do záhrady s kázňou v ruke, ale inými plánmi v hlave: v záhrade hľadal Elenu i našiel ju tam.

„Slečna vždy v práci!“ začal rozhovor. „Keby ja mal toľko vytrvalosti.“

„Vy tiež idete po práci,“ ukázala na rukopis, ktorý mal Miško v ruke. „Lenže vaša je vznešená, ideálna — naša len na tejto čiernej zemi, kde sa červíky plazia…“

„Tým ideálnejšia je vaša, lebo…“

„Lebo?“

„S ňou spojená je obeť.“

Elena pokrútila hlavou a usmiala sa.

„To u mňa neplatí. Mne je práca nie obeť — skôr radosť. Lebo čo by som robila bez nej? A práca ma zaníma, pripravuje mi radosť. Ja som jej už privykla, tejto práci v záhradke — vám by to bola skôr obeť…“

„To vám závidím. Mne moja nepôsobí radosti, ani uspokojenie. Skôr cítim ju ako jarmo na sebe. Keď sa ňou zanímam, to je len navonok. Myseľ blúdi…“

„Po ďalekých krajoch,“ doložila Elena s úsmevom.

„Po blízkych — až veľmi blízkych — ale vznáša sa vysoko.“

Miškovi sa vzdychlo.

„Nechže sa vznáša, keď jej krídla stačia.“

„Prihrmí víchor — krídla polárne.“

„Víchor? Čo za víchor?“ pýtala sa, pozrúc mu rovno do tváre.

A divno: na tej tvári, o ktorej myslela, že zná, našla akúsi novú črtu, akýsi nový výraz, ktorý tvár urobil neznámou, zanímavou. Čo to bolo, sama nevie určite.

„Ten víchor — to je jedno slovíčko z istých úst, jediný pohľad z istých očí…“

Pozrel tak čudne na ňu, že musela sa skloniť k svojej práci, nemohúc vydržať ten pohľad.

„A to musí byť akési zlé slovo,“ riekla žartom, ale cítila, že to nie je žart.

„Zlé, ba ukrutné slovo! Keby to tá tušila — iste by si rozmyslela… Nepošliapala by moje srdce, neopovrhla by mojimi citmi…“

„Teda ona! Žena je v tom!“ svitlo Elene v hlave a cítila prudký príval krvi do tváre. Ľutovala, že sa pustila v tento rozhovor, ktorý každou chvíľou hrozí vziať veľmi vážny obrat. Srdce zabúšilo, cítilo, kam Miško naráža. „Len ho zadržať, aby nehovoril ďalej — inokedy, radšej inokedy, len teraz nie!“ Tak sa trápila, vytrhávajúc chvejúcou sa rukou plevel. No nenašla pravej myšlienky, ktorá by ju zachránila. Cítila, ako sú na ňu jeho oči obrátené, ako bodajú, pália.

„Slečna, ja vás milujem — teraz už viete všetko…“

Elena pocítila na chvíľu strnutie, ruky zastali v práci. Povstala a pozrela mu rovno do tváre. Jej čisté, jasné oko spočinulo na ňom. On zahľadel sa do jeho tichej hladiny; videl v nej, aký je on nízky i s tým náhlym zážehom vášne v tvári oproti jej tichému, jasnému kľudu, ktorý opanoval teraz celú jej bytosť. ,Čo som to urobil — načo som to urobil?‘ ozval sa mu neznámy hlas v duši.

„Čo na to odpovedať?“ pomyslela a táto otázka jej mimovoľne uletela z úst. Miško ju počul a znela mu tak žiaľno!

„Odpovedať? Čo vám srdce káže,“ riekol on ticho.

„Srdce!“ usmiala sa, ale Miškovi pozdalo sa, akoby to bol úsmev chorého. „Čo môže srdce hovoriť, keď je vzbúrené. Vaše slová dotkli sa všetkých jeho strún, tie sa rozzvučali… Tam je búrka!“

„A u mňa? Myslíte, u mňa je pokoj, ticho? Oddávna neznám, čo je pokoj… I tu je búrka citov, ale nad nimi všetkými panuje jeden jediný: ten, ktorý som vám odokryl. U vás sa tiež musí ozvať, vy musíte ho znať!“

„U mňa sa neozval…“

„To je jasná odpoveď!“ prisvedčil Miško a kráčal chodníkom k domu. Jeho krok nebol taký pružný, švihácky, nohy sa nekládli jedna k druhej pyšno, odmerane. Vlečú sa mdlo, podkľakujú pod zhrbenou, zlomenou postavou… Bolo jej ho ľúto, taký smutný, biedny! Pobehla za ním, dohonila ho.

„Ja som nedala žiadnej odpovede! Povedala som, že sama neviem…“

„Čo je v nás, o tom vieme. O čom nevieme, toho nieto v nás.“

„Ale to som nepovedala.“

„Teda áno?“ Miško zastal a jeho tvár zjasnela ako lúčina po búrke.

„Bože, či ste divný!“ zvolala deva netrpezlive. „Ani to som nepovedala. Len to, že keď sa srdce ozve…“

„Teda aspoň nádej, ďaleká nádej!“ riekol Miško s povzdychom. „Ja som čakal viac — istotu. Ale i za to ďakujem.“

Miško ustatý dovliekol sa do svojej izby. Po tuhom napätí nasledovala všeobecná ochablosť. Sadol na diván, oči uprel na povalu. Tam hľadal čosi; ktoviečo.

Elena, trochu uspokojená, šla pred obedom do kuchyne. Pri zaváraní polievky a nastolovaní jedál musela mamike pomáhať. Mamika nič nepozorovala na nej. Účes mala ten istý i všetko — len do zápražky na makové halušky nakrájala Elena cibuľky. To mamiku trochu i nahnevalo.

„Dievča, dievča — čože to zas stváraš! Mak a cibuľka! Hoď chytro masla na druhú rajničku. Ach, bože, keby už boli skôr kačice, husi… Takto, v jar vždy len hovädzina, hovädzina, baranina, hovädzina, teľacina a zas hovädzina! Premýšľaj, hriešna stvora, aby to bolo vždy na iný manier — vždy inakšie a vždy to isté!“

Elena si vzdychla namiesto odpovede. Mamike postačilo i to k úfnosti, že dcéra jej útrapám rozumie.

„Veru, dieťa moje, nám ženám je na zaplakanie! V zime — v lete, ráno — večer v kuchyni. Vždy len o to sa starať, ako sa druhí majú najesť. Ale nám je ešte hej — ale keď ťa Pán Boh navštívi korheľom alebo kartárom: zháňaj, biedna žena, po prázdnych priečinoch! Ja, náš otec — takého muža nenájde. Tichý, uznanlivý a veselý — oj, veru ťa ten nezarmúti, náš otec.“

Pani rechtorka vliala zápražku s cibuľkou čeliadke do fazule. Zápražka sa durdila, že miesto panských rezancov dostala sa do čeľadnej fazule — zoškvrčala, že i pani rechtorkine myšlienky opustili smutnú tému: o neblahom osude našich žien, a obrátili sa k veselším predmetom.

„Vidíš, tento Putoris, ako utíšil Petríka! Tí sa radi vidia ani bratia. Musíme ich dať na rok na jeden kvartieľ. Jahoda je celkom iný — Pán Boh vie, aký! Ale tento Ferko, ten sa mi páči. Ten bude ako stvorený pre domácnosť, Jahoda — ten, ten bude mať vrtochy… Pravda, to je všetko u Boha — ja len hovorím…“

A mamika by bola dlho, dlho rozkladala, keby sa neboli stenové hodiny rozvržďali. Ale odbilo dvanásť, Elena musela ísť prikrývať.

Pri obede nebolo veľmi veselo. Len starý pán bol veselý a trochu Ferko s ním držal. No domová pani bola tiež v dobrej nálade, čo jej slúži len ku chvále, keď povážime, že mala pred sebou ťažkú skúšku — napiecť veľkonočných koláčov. Ferkovi neušlo, že Miško je smutný, zronený. Ale netušil príčinu. ,Iste ho mrzí, že musel odvolať zákaz,‘ vysvetľoval si. Elena mlčky sedela, nezachytil jedného pohľadu, ktorý by svedčil, že si rozumejú. ,Čosi sa jej prihodilo, a ona to tají.‘ Petrík sa držal medzi stranami. Mlčal, ale nie pre dáky tajný bôľ, ale že ústa mali prácu inú, omnoho výnosnejšiu.

„Akože je s kázňou?“ obrátil sa starý pán k Ferkovi.

„Už je v rukopise, prepracovaná, dočista odpísaná.“

„Teraz ju len z rukopisu sem,“ ukázal na čelo. „Lebo keď vystúpite, uvidíte, ako sa vám kostol zatočí. Len dobrá príprava spasí vás od chýb.“

Ferko sa vybral teda po obede s kázňou. Keď ju mal celú v hlave, vrátil sa do školy, opakujúc si jej obsah a jednotlivé miesta. Sotva Petrík ocítil, že jeho priateľ je doma, už prišiel k nemu s knihami pod pazuchou. Ferko znovu musel kŕmiť hlavu latinskými pravidlami, a čo ešte horšie — výnimkami. Opakovali čosi i z prvého semestra, aby inštruktor zas neobjavil dakde škáru v chlapcovej vede a neporobil krik.

„Ale sa zľakol!“ počal razom Petrík. „Ja som hneď vedel, že popustí.“

V okne ukázala sa utrápená tvár Eleny. Podívala sa do izby, videla oboch priateľov pri stole a zmizla.

„Ja by tomu bol vykázal, keby nebol popustil.“

„A čo?“ pýtal sa Ferko.

„Bol by mu kolomaže nalial do topánok.“

„Myslíš, že by si bol tým dačo získal? Bol by si nahneval otca… Vidíš, včera si sa tiež mrzko držal. Neposlušný proti mame a zlostný na sestru! Tá ti nič neurobila.“

„Ona sa už nehnevá, a vy sa ešte hneváte…“

„Ja nie, ja ti len hovorím. Dnes si rozumný, preto som to spomenul. Vieš, že ťa mám rád ako brata.“

Zhoda sa zas vrátila medzi nich. Chytili sa počtov a lámali si hlavu nad akýmsi príkladom. Sprvu hovoril len sám Petrík, potom zamĺkal a Ferko mu vysvetľoval, až príklad bol úplne rozlúštený.

Elena vypočúvala i rozhovor i učenú dišputu, ktorá odbývala sa u Ferka. Sedela skoro pod samým oblokom, ktorý bol otvorený, na lavičke. ,Teda takto učí Petrík jeho,‘ svitlo jej v hlave. ,Veď mu ten dáva hodiny, a my nevieme, čo má s ním za kríž! Čo je to za človek, tento Putoris: nedá sa razom poznať. Vždy kutí čosi potme, ukrýva sa pred druhými. Čo má s Petríkom za ciele? Aký zákaz to spomínali?‘ Elena videla tu celý utajený svet. Zabudla na Jahodu i búrlivý predpoludňajší výstup: chopila sa so ženskou zvedavosťou záhad, ktoré nedávno medzi Petríkom a Ferkom sa jej ukázali. Keď Petrík vychádzal popri nej do dvora, chytila ho a vzala do záhrady. V besiedke podrobila ho tuhému výsluchu, a tu dozvedela sa, ako Miško svojho žiaka prenasleduje, ako mu zakázal k Ferkovi chodiť, ako dnes ráno svoj zákaz odvolal — vôbec všetko. Podivila sa, že za chrbtom domácich odohráva sa medzi hosťami taký interesantný boj, a to zákulisový. Uvažovala všetko, čo počula od brata, a všeličo jej bolo jasným, čo ešte včera nemohla pochopiť.

,A prečo sa toto všetko deje? Čo je príčina? Petrík? Ferko ho má rád, ale pre Petríka sa tí nevadia, veď Jahoda nemá rád Petríka. Snáď pre peniaze od privát… Nie, to je urážka, to je i tak maličkosť, a Putoris pôsobí tajne, aby priateľa neoškodil. Teda prečo sa boria — prečo?‘

Stála pred novou, ťažšou záhadou. Kto ju rozlúšti? Nik iný, iba Ferko. Treba ho zmiasť, a on sa už podrečie.

Keď Ferko šiel do dediny, Elena ho zastavila. Od tých čias, čo bol v Motišovciach, naučil sa iným okom hľadieť na domácu slečnu. Dosiaľ ju považoval za čosi vyššieho — ale tu, pretože ju vídal v bezprostrednej blízkosti, našiel na nej i ľudské vlastnosti. Modla zostúpila z vysokého podstavca a stala sa dievčinou. To dopúšťal, ba bol presvedčený, že nie dievčinou obyčajnou, ako sú iné, ale predsa len dievčinou. Tým i jeho city k nej, predtým hmlisté, neurčité, nabývali určitého rázu…

„Len či sa nenahneváte, že som sa opovážila vás zastaviť?“

„Ale, slečna! Skôr sa cítim šťastným, zaviazaným.“

„A vy viete i poklony sekať. Kto by to vo vás hľadal! Ja som to naozaj myslela — ste veľmi zaujatý.“

„Čím — ja nepozorujem. Naopak — chýba mi činnosť.“

„Napríklad — učením.“

„Kázeň je už hotová. Iného učenia…“

„A s Petríkom? Ľutujem vás, že ste prvú klasu kedysi tak zanedbali. Pekné je, že po toľkých rokoch chcete to nahradiť. Ja by tej svedomitosti nemala a — trpezlivosti. A koľko je takých ako ja — i medzi študenty. Ale vy ste celkom iný. V siedmej zbadáte, že ste to a to zameškali — a nahrádzate to. Iba to mi je divné, že ste zameškali práve to, v čom je Petrík taký slabý: latinu a počty. To je ozaj čudná náhoda!“

Ferko bol zapýrený — to ešte pozostatok z dávnejšieho Ferka. Elena tak divne hovorí, že ťažko si vybrať: či žartuje, či nežartuje. Ale v prúde reči zabudol zachytávať slová, vety a narážky. Jej slová mu zneli, ich obsah mizol. Zostával po nich v uchu len sladký zvuk. On nepozoroval, čo vychádza jej z úst, on videl len pôvabné pohyby perí a za nimi tie drobné, lesklé zúbky. On cítil len, ako podlieha tajnej moci — ostatok tratil sa pod silným dojmom okamihu. Keď prestala hovoriť, prebudil sa z toho divného stavu a chytil sa jej slova, ktoré náhodou v pamäti utkvelo.

„Ja som ako druhí, celkom taký.“

„A trápite sa s latinskou gramatikou! Ako je to?“

„Latinská gramatika! Pre tú by ma svedomie nehrýzlo. Preto sa ju učím, že Petríka ľúbim. Kvôli nemu.“

„Petríka — a ten má toľko, toľko chýb. Dakedy sa až hanbím zaň.“

„Má — ako deti! Možno, tie chyby sa mi pozdali na ňom. Mám ho rád, tak, aký je: i s chybami. Na prvom ráze sa mi hneď zapáčil. Kvôli nemu som podujal výlet do suchých končín latinskej gramatiky. A nebanujem. Zažil som v tých hodinách veľmi mnoho krásnych chvíľ.“

„Teda tak! A vy pôsobíte tajne, bez nárokov na odmenu a uznanie…“

,To je šľachetné,‘ chcela doložiť, ale túto pochvalu, nevedieť prečo, podržala u seba. Okrem toho nevidela všetko tak jasne, aby mohla povedať úsudok. Čosi jej šepkalo, že za všetkým tým ukryté je čosi — čosi najhlavnejšieho. Tento tajomkár musí mať ďalšie ciele, aké — tou otázkou neodvážila sa hýbať. Zdalo sa jej, že ich vidí jasne…

„Nie bez uznania. Moja odmena je skvelá. Práca nebola márna — chlapec sa polepšil: to je prvá čiastka odmeny. Druhá čiastka je milšia a drahšia pre mňa. Tento okamih mi je skvelou odmenou.“ Ferko hovoril vrelo, s presvedčením. Jeho rečou zachvieval hlboký cit, ktorý elementárnou silou dral sa na svetlo božie zo svojho úkrytu, kde podnes v tichosti plápolal. „Za tento okamih som zaviazaný vykonať ešte viac. Prekážky ma už neodstrašia — premôžem ich,“ doložil, zachvátený dojmom okamihu.

Elena nemohla odolať tajnej sile, ktorá ju k tomuto človeku priťahovala. Cítila k nemu vrelé sympatie. Snáď i niečo hlbšieho sa ozývalo v nej pri vrelých jeho slovách. Bolo jej sladko, že tento uzavretý človek otvára pred ňou krok za krokom svoje bohaté srdce. Opatrne, pomaly, ale otvára, a ona môže nakuknúť a obdivovať jeho skvelý obsah.

„Prekážky — a to padá na pána Jahodu… Vidíte, ja už viem i o tom včerajšom zákaze.“

„Vy viete?“ podivil sa Ferko. „A predsa sa vypytuje — čo chce?“ Ale nemohol na to nájsť žiadnej odpovede.

„Prečo vydal inštruktor ten zákaz?“

„Žiarli na mňa, že ma Petrík radšej.“

„Pre Petríka žiarli!“

„Myslím, pre Petríka, hoci ho nemá rád. Kto by to preskúmal!“

Elene sa rozbrieždilo. Áno, žiarli, ale nie pre Petríka! Dnešný dopoludňajší výjav v záhrade podával iný kľúč k záhade. Vedela už všetko, všetko. Ferko by už mohol ísť k svojim knihám a gramatikám. Ale ten stojí, nehýbe sa, váha, akoby sa nevedel rozhodnúť. Čítala mu na tvári, že teraz on chce hovoriť. Na šťastie, tohto bude ľahšie odpraviť ako predobedom Miška.

„Ďakujem vám za ochotu — vybrali ste sa do dediny?“ doložila všedným hlasom, no Ferkovo ucho postrehlo v ňom záchvevy čohosi neobyčajného.

„Slečna, musím ešte čosi povedať. Vášho brata som si obľúbil… Hlavnú príčinu som zamlčal. Keď som videl jeho, myslel som vždy na vás.“

Zastal a užasol nad svojou odvahou. Hovorilo teraz jeho hlboké oko, upreté na Elenu. Jediný pohľad — a zahliadla v ňom pestrú ihru citov. Hľa, za čím sa hnala, dosiahla. Ferko duša roztvorená ani kniha. Môže sa v nej kochať. Prečo sa neraduje víťazstvu, prečo klopí oko — prečo je smutná? Nevie si dať vývodu: len to vie, že tu stojí iný človek než Jahoda. Tomuto sa alebo oddať, alebo ho odpraviť. Či ho ona vlastne miluje? Má mu podať kúsok nádeje? Ale on sa nádeje chopí a bude sa jej držať roky a roky. Áno, taký je on — to videla.

Divné je to srdce ženské, plné obratov, prekvapení — snáď preto tak vábi, púta. Elena pocítila naraz nutnosť zdôveriť sa Ferkovi.

„I ja sa vám musím zdôveriť,“ počala s rumencom na tvári. „Dnes ráno váš priateľ Jahoda vyjavil mi tuto v záhrade, že…“ Nedopovedala, lebo zazrela tvár Ferkovu, bledú ani stena. Videla, ako jeho oko potiahlo sa smútkom, i ako chytil sa plota, aby sa nepotočil.

„… že vás ľúbi,“ dokončil za ňu skoro šeptom.

„Áno,“ prisvedčila tíško.

,A ona to povedá mne, mne!‘ zakvílil Ferko. ,Teraz, keď už vie, čo sa vo mne deje! Chce mi povedať, aby som sa nenamáhal… Ona iného… A ako som ju ja miloval! Jemu dala prednosť: že je veselý okolo žien — a ja nemotorný, sprostý!‘

Elena ešte čosi hovorila, ale on nerozumel. Záhrada, dedina, škola, Elena — všetko sa mu pomiešalo v očiach. Spamätal sa, videl Elenu pred sebou smutnú, so zvesenou hlavou, ako hriešnicu.

„Veď ste vy nie vina — ja, ja som…“

Vtlačil klobúk na oči a obrátil sa za humná, do poľa. Bol by sa našiel najradšej v sirej púšti, kde by sa nemusel pred nikým ostýchať, ale blúdiť, do nekonečna blúdiť. Ale tu nebolo púšte. Stretol akúsi ženu. Nikdy jej nevidel, ale ho pobúrila svojím pohľadom, ešte ho i pozdravila a pýtala sa, kam tak beží a čo mu je…

Motišovská škola premenila sa ozaj v špitál. V ňom bol i Miško, chorý na srdce. Po obede zatvoril sa do svojej izby, hodil sa na diván a rozmýšľal nad stroskotanou budúcnosťou.

,Prečo mi odriekla? Čo sa jej na mne znepáčilo? Spočiatku súcitila — a potom! Tak razom zvrtnúť. Veď vlastne ona ma posmeľovala; či by som ja bol začal s ňou vážne? Ona mi je naklonená — to je faktum. Ale ktosi vstúpil medzi nás, ktosi! Ale kto? Ferko? Chudák Ferko — len ho postaviť ku mne a prirovnať: kto by tu mohol váhať? A predsa. I u chlapca vyhodil ma zo sedla, a toto je nie chlapec — to je žena, a aká, s akými nápadmi a vrtochmi! Kto preštuduje to srdce — psychológia na to nestačí. Hľa, raz som ich dostihol, ako sa hádali medzi sebou… A to uzrozumenie na ich lícach — vraj Henrich IV.! Pletky, inakší tam bol Henrich. Kde podela oči, kde — to je poblúdenie vkusu, to je viac: to je šialenosť! A ja, ťarbák, pre takú zožierať sa — kde som podel rozum, ja?‘

Miško po tejto myšlienkovej kríze našiel sa na najlepšej ceste vyliečenia. Srdce opanovala srdečná ľútosť nad takou nehodnou slabosťou. Vrátil sa k triezvemu rozsudku a rozvahe. Pozrel do zrkadla, a tu sa nepoznával. Celý oblek ukrčený, i vlasy v neporiadku. Poopravil toaletu a týmto aktom prišiel k rozhodnutiu: ,Nech je vymazaná z môjho srdca — naveky!‘

Vzal kázeň, a prechodiac izbou, učil sa ju. Práve prečitoval druhú čiastku, keď oči padli mu náhodou do záhrady. V nej stála Elena, smutná, neďaleko plota; popri záhradke kráčal, vlastne bežal Ferko s klobúkom na očiach, s tvárou strhanou.

,Čo to zas bolo medzi nimi? Vyzerá ani zmoknutá kvočka. Zas akási komédia. I ona taká smutná — vec začína byť vážnou… Ach, čo ma po nich!‘ Čítal kázeň ďalej, ale nešlo štúdium od ruky. ,Snáď roztržka! Rozišli sa!‘ mihlo mu hlavou. Hoci si umienil, že ona je už preň nulou, predsa cítil, ako ho nohy ľahko nesú, ani pri tanci, ako krv čerstvo prúdi. Urobil i niekoľko mazurkových skokov, a čítajúc kázeň, pohvizdoval si.

Pri večeri pozrel na Ferka, ten sedel smutný na svojom mieste. Pani rechtorka sa pozastavila, že misy prechodia popri ňom a on len očistom berie. Elena nedržala sa ani o mak lepšie.

„No, povedalo sa, že nám budete držať kázeň. Tak, ako vám to pôjde?“

Ferko sa zobzeral, vstal a pozrel na publikum. Elena sedela proti nemu.

„Mne sa tá kázeň nezdá,“ riekol Ferko. „Rozmýšľal som nad ňou — musím ju prepracovať od základu.“

„A čo sa vám nepáči na nej?“

„Celá. Je priveselá, až svetsky veselá.“

„Ak je veselá, to je práve dobre,“ ozvala sa domáca pani. „Na Veľkú noc prísluší, aby bola kázeň veselá.“

„No, tak čujme — začnite!“

Ferko vstal a deklamoval. Starý pán hľadel naň pozorne. Tu i tu prikývol. Ferko bol najviac obrátený k nemu. Jeho dobrá, umná tvár ho neurážala, skôr mu lahodila. Na Elenu pozrel iba raz, i to by sa bol splietol.

„Obsah je primeraný, i tá nálada je veľmi vhodná. Ale prednes je pochybený. Veď ste tak prednášali, ani čo by to bol veľkopiatočný text! Načo vkladať žiaľ a smútok, kde má panovať radosť, jasot? Dosť toho smútku i tak na svete, načo ho hľadať? Budete kázať rezkejšie, veselšie — a urobíte dobrý dojem. A vy, Miško?“

Miško bol veselý, lebo už videl, čo Ferkovi chýba. Vstal a veselo odriekal svoju kázeň, oko jeho páslo sa po poslucháčoch, dakoľko ráz spočinulo na smutnej Elene, akoby ju posmeľovalo: ,Neboj sa — prehrešila si, ale — ja odpustím…‘

„Stúpate, Miško, veľmi do svedomia svojim poslucháčom,“ ozval sa starý pán. „Žehri, tresci, napomínaj — ono je pravda — ale mne ich je skoro ľúto, že ich tak cúdite. No — nech pamätajú, kedy tu študenti kázali. Ibaže vám to nesvedčí, to žehranie, i predniesli ste tak veselo, akoby ste ľuďom vraveli: Nebojte sa, preto nič, čo ja tu hromžím — to je len tak! Neviem, ako je to — ale by bolo dobre, keby ste s Ferkom na kázne pokupčili. On by vašu dobre predniesol a vy jeho.“

Domáca pani dala nastávajúcim rečníkom inú, lepšiu radu: Ferko aby bol veselší, Miško aby tie tuhšie miesta popremieňal.

„Ako mne byť veselým,“ pomyslel si Ferko, „keď jeho vidím takého naradovaného. Keby sa to dnes nebolo stalo — keby!…“

Ferko cítil sa po večeri unaveným, ale spať by nemohol. Vyšiel do dvora, prázdneho, mŕtveho, a sadol si na studenú, rosou zvlhnutú kladu. Bolo jasno, mesiac plával po oblohe a sypal strieborné lúče na omladnutú prírodu. Večer krásny, ktorý šťastných ľudí krásne sny pozlacuje; nešťastným len stupňuje nešťastie. Sedel dlho, rozmýšľal nad sebou a nad ňou; jeho myšlienky vracali sa len vždy k predmetu: čo stratil. ,A čo sa hnevám — či ona bola vina? Nie, ona je čistá, nevinná. Sám som si vybájil ten čarovný svet, ktorý sa mi dnes nad hlavou zrútil. I sám si ho porúcal…‘

Myslel, že keď seba obviní, že si poľahčí — ale darmo. Rana bolí, nech ju spôsobia druhí, alebo my sami. ,A predsa, čo má na Miškovi? Či ju ten väčšmi ľúbi? Nie, väčšmi nemožno. Prečo si ho vybrala? Pre šaty, mašličky…‘ V jeho duši sa rozložila horkosť. ,Nie, nebudem nariekať, ani sa žalovať. Môj bôľ ostane mojím bôľom, ako láska, z ktorej sa zrodil, bola mojou… Nebudem ho stavať ľuďom na oči, on bude mojím spoločníkom i mojím — blahom. Ním sa budem kochať, lebo mi pripomenie krásny sen prvej mladosti — a ľudia nebudú tušiť, čo ja mám v sebe za poklad.‘ Táto myšlienka zapáčila sa mu a osladila trpkosť sklamania. Akási pýcha vstúpila doň a on vypäl prsia.

Na pleci pocítil čiusi ruku. Spoza chrbta ozval sa mu Miškov hlas.

„Hľadal som ťa v tvojej skrýši, a nenašiel. Kde je, reku, môj Ferko? A hľa, tu ho nachodím pri mesiačku a hviezdach. Krásny večer!“

Ferka urážalo každé slovo z úst Miškových. Znelo mu ako výsmech. Bol by odišiel od neho, aby unikol jeho útokom — ale nie. Rozhodol sa ostať.

„Vyšiel som, keď bolo tak krásne. Taký večer odospať bolo by hriech.“

Miško sadol si k nemu a naklonil sa, aby mu mohol vidieť do strhanej tváre. Ferka bodali jeho jastrabie oči — stiahol klobúk hlboko do tváre. Miško nedal sa odstrašiť — i v tôni páslo sa jeho oko na priateľovej tvári.

„Áno, bol by hriech,“ odpovedal. „Takýchto večerov zažijeme málo. Človek, zmámený tým jasným, a predsa klamlivým svetom, oddáva sa túžbam, nádejam i — bôľu. Zmysly akoby ustali, driemu, alebo vstúpia do služby rozputnanej fantázie a maľujú čudné, netušené obrazy. Sivá vŕba ukáže sa tajomnou postavou, ktorá díva sa do hladiny rieky ako do zrkadla. Vidíš, že sa v tôni čosi hýbe, zas počuješ šelest v korunách jabloní a líp. Zdá sa ti, noc oživla tajomnými duchmi a ty že si dieťa a počúvaš báje o nočných duchoch a mátohách.“

„Dobre sa to tu sníva,“ odpovedal Ferko, „dobre. Duša je voľnejšia, má smelší podlet, nehatí ju hmota, ťažká skutočnosť… I myšlienky sú jasnejšie, čistejšie.“

„Preto hľadajú zaľúbenci mesačné noci. To už patrí akosi spolu: mesačná noc a láska. Človek hlbšie berie svoje city, ľahšie ich oblieka v slová. Preto i ty si vyhľadal tohto druha všetkých zaľúbených…“

„Ja? Čo to zas pletieš?“ zahriakol ho Ferko.

„No — čo sa hneváš? Že si zaľúbený? To už viem dávno, načo tajiť? Viem, že si mal rozhovor s Elenou, viem, i ako skončil… Povedal som ti hneď v Kvetnú nedeľu, čo za koniec to vezme. Nuž, vyznajme si len: obletovali sme plameň ako motýľky a — opálili krídelká!“

„Ako ty to vieš?“ skočil prudko Ferko. ,Ona mu vyzradila, ona!‘ A na tvári zjavila sa nevôľa. ,Ani to ti nedarovali, aby tvoj bôľ zostal ukrytý. Už vedia o ňom posmešní, nesúcitní ľudia. Ona mu vyzradila, snáď sa mi posmievala…‘ A zaboril tvár medzi dlane, lebo mu horela studom.

„Ako ja to viem? Pozdejšie ti poviem. Rad je na tebe, aby si vyznal… To obľahčí. Iného priateľa nemáš, iba mňa… I ja sa ti chcem zdôveriť, potrebujem priateľského súcitu. Začni ty — ty si mladší.“

,Ja sa spovedať! Čo chce? Či sa posmieva, či sa pretvaruje? Chce moje tajomstvo v Revúcej roztrúbiť. Áno, chce ma i nadužiť, do posmechu uviesť.‘ Nemohol sa ďalej premôcť. Riekol rozdráždeným tónom:

„S čím sa zdôverovať? Ja tajností nemám. A ak mám — nech ostanú tam, kde sú. Tam im bude najlepšie.“

„Teda si ich maj!“ zasmial sa Miško zlostne. „Vtierať sa ti nebudem. Chcel som ti len obľahčiť — ako priateľ. Lebo tvoje tajomstvá znám, znám dopodrobna. Ty ma odmietaš — dobre. Ja dostávam právo nakladať s nimi ako so svojím majetkom. Nebudem ich ukrývať — nech sa svet dozvie. Ale ver mi, bolí ma to, že sa takto rozchádzame. I ja som mal všeličo na srdci, hľadal som priateľa, a našiel — nenávisť. Zachovám si to!“

Miškove slová zneli smutne. ,Nie, nepretvaruje sa,‘ rozhodol Ferko a chytil ho za ruku. „Dnes ona bola v záhrade a ja som išiel do dediny… Ale čo ti budem rozprávať? Niet čo povedať! Ja som jej začal… Neviem ani, čo to tak razom prišlo… Povedal som jej…“

„A ona čo?“ vpadol mu prudko do reči rozčúlený Miško.

„Ani som nedokončil, keď sa mi priznala, že…“

„V čom sa priznala?“

Ferkova ruka sa našla v Miškovej, ktorá ju silno tisla. „Priznala sa — ani nepamätám… Povedala, že ona už ľúbi…“

„Koho, koho ľúbi?“

„Teba.“

„Mňa?“ vyskočil pobúrený Miško. „Vieš to iste — neklameš ma? Mňa — teda predsa!“

„Tvoje meno vyslovila — to viem. Ostatok neviem — lebo mi v ušiach hučalo, ako keď sa o horu oprie tuhý vietor. Ale teba spomenula — to viem.“

Miško dlho stál na tom istom mieste, zmámený šťastím. Nenazdal sa, že od soka počuje túto zvesť. On sa vybral za Ferkom, aby sa dozvedel od neho čo-to. Myslel, že dostane vysvetlenie, a dľa toho by bol riadil ďalšie kroky. Toto bolo viac, než sám úfal. To bolo splnenie, istota! Div nevýskal, opojený blahom. Zobral sa do svojej izby, nepovšimnúc si Ferka. Ferko vyskočil za ním. Hnevalo ho, že ho Miško vlastne podviedol.

„Nepovedal si, že i ty sa chceš zdôveriť? Čo si utiekol? Teraz chceš už o sebe mlčať!“ vykríkol naň v izbe.

Miško sa zľakol vášnivého tónu Ferkovho. Bolo mu ho ľúto. Dosť, že u Eleny prehral, načo ho ešte dráždiť? „Áno, zdôverím sa ti. Poviem ti všetko… Hovoril som s ňou — vyznal som jej…“

„A ako si vyznával? Rozpovedz dopodrobna!“

„Ako! Kto by to držal v hlave? Nepamätám už ani slová, ani vety, ani myšlienky… Na reč som sa pripravil, všetko rozmyslel: chvíľku len šlo, ale potom ináč vypálilo. Celkom ináč! Pozrela na mňa, vzbúrili sa city — pomiešali sa myšlienky, pomútili slová. Zostal som ako loď bez kompasu na vysokom mori… Čo som vravel, neviem…“

„A ona? Odpovedala?“

Miško obzrel sa po stenách, akoby slová chytil. Zdá sa, že sa konečne na čomsi ustálil.

„Ona? Ona — pristala.“

„A potom čo bolo?“

„Potom — nič. Bol koniec. Šiel som do tejto izby a bol som — šťastný. Taký šťastný ako teraz. Ah — Ferko, ako je to, kebys’ ty vedel!“

Ferko sedel zronený na diváne. Priateľovo šťastie ho netešilo. Miško pocítil s ním súciť. Mrzelo ho, že svojimi lžami tak prudko siahol mu na srdce.

„A neboli ste potom spolu? Nehovorili ste viac o tom?“

Miško rozhodol sa ďalej luhať.

„Boli, pred večerou — dosť dlho. Hovorili sme o všeličom.“

„O mne nič?“

„I o tebe — a akože!“

Ferko chopil ho za ruku. Krv sa mu valila do tváre.

„Čo vravela o mne? Prečo ma nechce?“

„Hovorila — pekne rozložila, veľmi pekne; ale som zabudol.“ A Miško si trel čelo dlaňou, hľadajúc vhodnú dáku lož. „Áno, už viem. Povedala: povedzte Ferkovi…“

„Nie — povedzte pánu Putorisovi; povedzte mu, že ľutujem, ale z toho nemôže byť nič. On je proti mne primladý; kým skončí gymnázium a teológiu, minie päť rokov, kým dostane faru, druhých päť, a ja by ostala starou pannou. Alebo…“

„A čo si jej nepovedal, že by si ju ja vzal? Ja by ju tak miloval, tak!“

„Dosť som jej hovoril — všelijako prehováral. Ale ona: Nie, nie — to nemôže byť, on by obanoval — a potom by ma preklínal… Hovor jej potom, keď si ona do hlavy naberie! Nuž a ja som ju prestal prehovárať: lebo vieš, ona mala predsa len pravdu. Ty sa teraz hneváš, ale potom, keď krv ochladne, budeš rád… Mala by päť alebo šesťadvadsať rokov — stará panna! A tebe by sa mohla pozdať iná: krajšia, bohatšia, mladšia, a nemohol by si… Mal by si túto na krku. Tak by si banoval, i tú hodinu by si preklínal… Ej, má ona rozum — múdre si rozmyslela…“

„Nie je to tak!“ zvolal Ferko. „Ja by ju vzal — ale ona ma nechce. To sa len vykrúca!“

„Chce, braček, chce,“ veral sa Miško. „Chce, ale sa bojí. Nehnevaj sa — ale ja by sa tiež bál, súc Elenou. Len si to rozváž: desať rokov na jednu myslieť! Všetko sa ti pri nej sprotiví… a keď ti bude najprotivnejšia, keď sa ti nový svet otvorí, na každý prst dievčat desať — hybaj s ňou pred oltár. To by bol kríž, a nie šťastie. Keby si bol už teológom, už, alebo — oktavánom, nerečiem; ale takto, pridlho…“

Ferko sa zamyslel. Miškove reči vzbudili v ňom nové city. „Teda len preto ma odmrštila! Len preto!“ Odišiel spokojný, veselý do svojej izby. Miško si dlho pohvizdoval, že Ferkovi nezrelé plány tak obratne vybil z hlavy.

Ale Ferko neľahol. Sedel dlho pri stolíku, nočná tichosť sa rozkladala vôkol neho. Doliehal k nemu len ostrý, pravidelný dych Petríkov, ktorý ležal neďaleko v svojej posteli. Vzal pero a papier a začal písať:

*

Drahí rodičia moji!

Zadivíte sa iste, keď tento list dostanete celkom z druhej pošty, a nie z Revúcej. Bol by Vám pred odchodom z Revúcej písal, ale vybral som sa do Motišoviec tak nenazdajky, že už nebolo na to času. A keď som sem prišiel, tu nebolo ani času, ani pošty niet nablízku. (Ferko tu celkom po študentsky zohýňal.) Tak ja som tu, v Motišovciach, a dobre sa mi vodí. Tu sú veľmi bohatí a majú syna v Revúcej, ale len v prvej klase; ten ma má rád, a tak ma pani rechtorka sem pozvala i s Miškom Jahodom, ktorý toho chlapca učí. V nedeľu na večierni budem kázať z epištolského textu; už som sa na kázeň pripravil. Okrem toho syna majú i dcéru, Elena sa volá. Neviem, či až do konca veľkonočných prázdnin sa tu zabavíme, ale možno, lebo ja sa tu dobre cítim, sú tu všetko hodní ľudia. Drahý apuško môj! Keby si vedel, ako je tu rechtorom dobre! Motišovský, čo som u neho, drží kone — a aké! Ani levy, len tak zalamujú hlavy, keď letia. Včiel má vyše štyridsať klátov, v jeseni ich vybil dvanásť, kvôli medu — nebožiatka! A ľud je tu úctivý, prívetivý. Preto som dostal na rechtorstvo veľkú chuť — takže ja už inším nebudem. Hneď po Veľkej noci prestúpim do semeniska, prijmú ma snáď do druhého behu. Preto Vás prosím, aby ste mi to dovolili, lebo ja by bol veľmi nešťastný. Len sa nehnevajte na mňa, že Vám toto píšem, lebo ja ináč nemôžem.

Tu už v záhrade narástol šalát, o týždeň budú mať hlávky. A u nás akože je?

A teraz Vás všetkých bozkávam a pozdravujem a zostávam Váš

poslušný syn

Fraňo Putoris.

V druhý deň putoval list do patrie^[81] Ferkovej.

Vo Veľký piatok zobudila sa Elena, ako sa jej zdalo, veľmi zavčasu. V izbe bolo ešte šero. Pozrela na hodiny, ukazovali k šiestej. Odchýlila záclonu pri okne — celá obloha zaťažená, dážď visel. ,Bude na záhradu — nemusíme polievať,‘ a brala sa k posteli, dupkajúc bosými nohami po podlahe. Mamikina posteľ už prázdna, tá už bola kdesi von. Elena založila dlaň za hlavu a vytiahla sa ako mačka na teplom prípecku. Začala sa obliekať. Inokedy šlo to rýchlejšie, ale čo boli v dome mladí ľudia, musela hneď ráno vyjsť úplne vybratá. Keď si zapletala vlasy, vhupla jej do hlavy akási bláznivá pesnička a ona si ju dudala.

,Ozaj — dnes Veľký piatok!‘ napadlo jej razom, ,a ja si bezbožné vyspevujem.‘ Prestala dudať pieseň a odriekala rannú modlitbu. Potom si myslela na ktorúsi pôstnu pieseň, chcela sa nasilu doniesť do veľkopiatočnej nálady. Ale medzi vážne úvahy sypali sa do duše svetlé papršleky a tichá radosť rozložila sa v duši. Nazrela do kuchyne, tá bola ešte nepríjemne studená, pustá. Vyšla do dvora — dvor bol pustý, len kohút sa ozval v kurníku, keď začul ľahký krok mladej gazdinky. Elena otvorila kurník, kohút zletel rovno na smetisko. Kury vyzerali za ním, ale sa nebrali. ,Počkaj, ja vás prevediem!‘ pomyslel si kohút, šelma, začal hriebsť a zvolávať kury, ani čo by bol vynašiel plné koryce pšenice. Kotkodákajúc zleteli k nemu — ale, sklamané, roztratili sa po dvore. V cáročku bol káčer i dve kačice. Káčer zhíkol, keď ju počul, a vybehol, potriasajúc svojím nádherným chvostom. Elena pozrela do maštale, tam stál opretý o prejmu báťa Mišo, načúvajúc, ako treští koňom pod zubmi sečka. Žofa néna dojila.

„Dobré ráno, báťa,“ pozdravila ho.

„Jaj, nechoď sem, dievka moja, to nie je pre teba. Krava ťa kopne,“ ohlásila sa néna.

„Daj im pokoj, keď chcú — to je zdravo.“

„Iná musí, a nejde — a ty by si nemusela, a ideš.“

„Keby museli — tiež by nešli,“ vyriekol Mišo tendenciózne.

„Ktovie, či by nešla!“

„Možno.“

Elena vyniesla zo sypárne zrna a počastovala hydinu. Hydina od rokov bola pod jej opaterou. Mamika držiavala husi, a tie boli ďaleko-široko povestné. Držala ich najviac kvôli periu. Pôjd bol zatarasený všelijakými obliečkami. V jednej páper, v iných párané, doma párané piera, pod dozorom samej mamiky. To všetko na budúcu výbavu dcére.

Vrátila sa do domu. Oblok na Ferkovej izbe bol otvorený, iste od včera večera. V šere izby zabelela sa Elene posteľ a na bielych poduškách neurčité obrysy hlavy spáčovej. V kuchyni našla mamiku, preberala pohánku. Dnes je pôstny deň — bude sa variť pohánčená kaša, a mamika už vyberá čierne zrnká.

„Elena, bude dážď; mala by si vyložiť kvetníky.“

Rozhliadla sa po záhrade, a tu jej zišlo na um, čo sa v nej nedávno odohralo. Jej jasná tvár zachmúrila sa ako to nebo, z ktorého ešte včera slnce rozlievalo svoje zlaté lúče. Predstavil sa jej i Miško, pekne oblečený a jej odpoveďou zronený, i Ferko, ktorého sama zastavila a k objasneniu priviedla. ,Kto je vina — ja, či oni? S Jahodom som ani nehovorila. Vtedy, čo ma kúpal — ale to bolo vtedy! Kde bol vtedy rozum — rozvaha! A ja viem, kto je ten Jahoda? Osmoklasník a — vyparádený motýľ! Toľko viem. Viac ho neznám, ani viac mi neukázal. A Putoris, ten mi je známší, vyzradil sa, chudák, sám. Ale ako sa pokrýval — myslel, že ho vysmejeme pre jeho dobré srdce. A ako sa spovedal! A naraz prídu, obstúpia ťa, akoby sa boli zriekli, a ty — odpovedaj, tráp sa!‘

Elena skladala rozčúlená kvetníky na prázdnu hriadku. Tvár jej horela, vrchnú peru jej potrhúvalo. ,A čo by sa ja trápila! Ja som nie vina. Ako mohol predstúpiť a sužovať ma, akým právom? Čo znajú o mne? Len to, že som motišovského rechtora dcéra. Vedia oni, či sa ja chcem vydávať alebo nechcem? Nevedia — o to sa netrápia. Myslia, že každá musí sa vydať — jarmo si zavesiť… I mamika si myslí, že sa ja hneď vydám — hneď! Otec nazdáva sa, že som ja taká ako ostatné, že nemám iných plánov, len čepiec. Nahľadia sa, keď im vysvetlím. Ja som nie pod čepiec, ja chcem mať dvor a v ňom rozkazovať. Nepôjdem k mužovi desať ráz cez deň: mužíčku, nemám na soľ; mužíčku, treba kávy… tu je Veľká noc, mužíčku, šaty: a len vždy mužíčku a mužíčku. Ja kúpim sama i soli, i kávy, a nik mi nebude vytýkať: Ženička, nedávno som dával na soľ; ženička, tá káva sa akosi chytro minula… ženička, máš plnú kasňu krásnych šiat, a ja nemám gombičiek na kabáte. Keď príde, vypoviem smelo, čo treba, a nik ma nezasekne: Ženička, ty mlč, ty sa do toho nerozumieš… Akoby ja nemohla sa do všetkého rozumieť! Hľa, u sedliakov ženy vedú hospodárstvo. Muž nemá pred ženou žiadnu ohradu, spoza ktorej by jej povedal: Mlč — tu nemáš sa čo miešať. Koľko ráz hlasovali ženy u richtára miesto svojich mužov — a dedina stojí, veľadí sa… Len my, čo musíme ísť za vzdelaných, učených, znamenitých, len my máme byť pod jarmom… A tu ti naraz prídu obaja: Rozhodni sa a ďakuj Bohu, že máš výhľad na čepiec! Ide to tak ľahko? Sme my už tak lacný tovar, aby sme hneď prvého museli prijať, čo ho ani neznáme? Dosiaľ som rada videla mamu, otca — a tu prídu celkom cudzí dvaja a žiadajú: miluj nás! A z vďačnosti obesili by ti otrocké jarmo…‘

„Dobré ráno, slečna!“ ozval sa dobre známy hlas.

„Vy?“ pozrela na Ferka udivená a merala ho rozpáleným od rozhorčenia okom. Ferko postriehol ten neprajný výraz v jej tvári a nemohol si ho vysvetliť.

„Vy ste nahnevaná!“ osmelil sa konečne poznamenať.

„Trochu. Rozmýšľala som o všeličom…“

„Ja som tiež rozmýšľal,“ ohlásil sa Ferko. „Ale neviem, či z toho bude dačo.“

Elena videla jeho ustarenú tvár i rozpaky na nej. Necítila s ním sústrasť, skôr posmech zaujal jej dušu. ,Hľa, toto by bol ten tvoj tyran — tak vyzerajú tyrani!‘ Musela sa usmiať, keď si predstavila, že i tento človek naučí sa frázu: ,Ženička, mlč!‘ Ferko postriehol jej posmešný úsmev — a vysvetlil si ho svojím spôsobom. ,Smeje sa na mne pre moju slabosť, že som jej odokryl svoje city.‘ A hnev rozlial sa mu útrobami. Srdečne ľutoval, že sa vtedy, vtedy tak pozabudol. Jeho hlboké oko vzplápolalo hnevom, uprelo sa na jej tvár. Elena prestala sa usmievať, a keď sa od nej odvrátil, chcejúc odísť do záhrady s tou nemou výčitkou, zavolala za ním:

„Čo sa vám stalo, pane Putoris? Veď sa vy hneváte!“ Teraz si už vedela predstaviť Ferka, ako volá: ,Ženička, mlč!‘

„Nič, nič zvláštneho. Vy sa mi smejete, moje city… A ja, ja to nemôžem… Robte, čo chcete, len sa na tom nesmejte! To bolí, a ja som to nezaslúžil.“

„A kto sa vysmieva? Ja nie. U mňa je cele iné. Povedzte mi: budete sa vy ženiť?“

Ferko neveril vlastným ušiam. Zišli mu na um včerajšie reči Miškove a list, ktorý zapečatený čakal, len ísť do rúk rodičov.

„Ženiť? Budem. Neminú štyri roky, a…“

„Tak skoro?“ nemohla sa zdržať úsmevu. „Ako? Veď štyri roky je málo!“

„Hneď, ako do Revúcej prídem, prestúpim do semeniska. O dva roky som už učiteľom, sám sebe pánom, a…“

„Tak? Učiteľstvo sa vám teda páči.“

„Veľmi, veľmi!“ prisviedčal s ohňom, akého je schopná len mladá, zápalistá duša. Neušlo mu milé prekvapenie, ktoré vyvolali jeho reči na tvár Eleny: a to ho rozohňovalo. „Komu by sa nepáčilo! Najvznešenejší stav, prvý stav na svete! Vychovávať ľudstvo, označiť mu cieľ, dať mu smer — preporodiť ho. To je soľ zeme, ako hovorí Písmo, bez neho by neboli ľudia ľuďmi!“

Elena nerozmýšľala ešte nikdy nad povolaním svojho otca. Ferkove reči uchvátili ju, ako keď krútňava schytí člnok a pohráva si s ním. Myslela, že pôsobenie učiteľovo obmedzené je na školskú sieň a tam i doznieva. Ferko ju povzniesol razom vysoko a ukázal šírošíru, nedohľadnú perspektívu.

„Vznešený stav, ale kde sú sily… Je i prekážok mnoho.“

„Oduševnenie je sila, pred ktorou všetko musí uhnúť…“

„A ako si to predstavujete? Budete učiteľom, oženíte sa: čo vaša žena? Bude sa len dívať?“

„Nie, ona sa nebude dívať, ona musí a bude pomáhať — bude, viem to iste…“ A pozrel na ňu zanieteným okom — ona porozumela. Ferko jej hovoril z duše, bola zaujatá za jeho plány a, nevediac, stotožňovala sa s nimi.

„Pomáhať! Bude s vami učiť…“

„Áno, bude učiť ženy svojím príkladom. Od nej sa musia naučiť, ako treba viesť dom a hospodárstvo, ako treba mužovi dodať sily a chuti v povolaní. Ona ich naučí, aký je domáci raj, kde muž sa poteší, okreje po námahách. To bude ona učiť.“

Elena ovesila hlavu a doložila v sebe: ,Bude dobrá gazdiná!‘ Ďalšie jeho vývody už ju menej zanímali, prijala ich skoro chladne. Ferko, rozjarený, že zveril jej svoje plány a ona ich odobruje, šiel do kostola a v rozochvení vypočúval smutné pašie.

Slávnosti minuli, prišlo i osudné ráno odchodu. Už predošlý deň všetko bolo pripravené, ale vzdor tomu vstal celý dom hneď do dňa a nebolo behaniu konca-kraja. Menovite mamika sa v tom vyznačovala — potratila všetky koncepty. Hodinou pred odchodom vošla do Miškovej izby, otvorila kasňu jednu i druhú a čosi v nich hľadala. Ale nenašla. Konečne to nebolo tak osudné — ona vlastne vošla, aby Miškovo inštruktorské srdce dajak obmäkčila. Aby ho naklonila svojmu jedináčkovi — to sama neočakávala. Jej materské srdce pobádalo už dávno, že Miško sa ešte nenaučil starodávnu, dobrú pieseň: Pacyencya gest^[82] bylina vyhojitedlná. Veď ani tu ho nenaklonila znamenitými produktmi kuchyne: čo čaká jej synáčka v Revúcej, keď doľahne na inštruktorovu dušu chudobná alumnia? Predvídala v duchu hrozné výstupy, jej fantázia pribájila prídavok neveselý — inštruktorskú palicu. Preto vošla k Miškovi, že mu rečie múdre slovo, rozpráši mračná, ktoré sa sťahujú nad hlavou jej Petríka. Ale ako začať? Inštruktora našla zamysleného, smutného. Zastavila sa pri dverách. „Miško, ja by vás čosi prosila…“ Ako ostýchavé dievčatko, tak klopila oči a mädlila bielu zásterku.

Miško očakával napäte, čo to bude.

„Prosím — ja som ochotný…“

„Ja nehaním — božechráň,“ pokračovala, „ale sa bojím. Ten chlapec… máte s ním veľký kríž. My sme ho tak vychovali, rozmaznali: ono je nie vina. Majte s ním trpezlivosť. Nemusí byť v škole prvý — nežiadame. Veď je mladý, slabučký ako tônička — len fúknuť, a už padne… Majte naň ohľad!“

Miško prijal vážnu tvár — úradnú. ,Chcú ťa učiť! Dostal si po nose. Ani fúknuť na ten makový kvet — nieto sa ho týkať? Čo je to tá moc inštruktorská, keď sú takto poviazané ruky?‘ To boli myšlienky, keď, hľadiac do záhrady, počúval reči mamikine. Pozrel na ňu: jej dobré oko, podliate slzami, hľadelo naň prosebne. Výraz materskej lásky! Úradná tvár zmäkla. Zišla mu na um jeho mať, ako ho vyprevádzala prvý raz do škôl, ako ho žehnala… „Nebojte sa, budem…“ vydralo sa mu mimovoľne z úst; ona mu podala ruku, ktorú on pritisol k ústam.

Mamika nemohla odolať, zovrela ho do svojej náruče, mäkkej, teplej, a bozkala na čelo. „Nech vám len Pán Boh pomáha, Miško!“ a pohladila ho po učesanej dľa módy hlave.

Ale tento chúlostivý výjav mal svedka. V knihách osudu tak stálo, aby šedivý starec prilapil svoju mladú ženu, jak objíma študenta. ,Po dvadsaťročnom manželstve ju takto prichytím! Je toto prvý raz a či nie prvý raz?‘ Tak sa trápil žiarlivý muž. „Čo toto má byť?“ skríkol rozpálený. „Žena — diabol ťa posadol — na staré dni?“

Mamika vypustila Miška z objatia a stála pred mužom zahanbená, s rumencom na tvári.

„Ešte má aspoň hanbu — chvála Ti, Hospodine! Ešte sa červenie — nie je snáď tak zle,“ tešil sa oklamaný manžel. „Čo to znamená — osvedč sa hneď, na mieste!“

„Vieš, nedalo mi pokoja… Keď už odchodia, prišlo mi ľúto… Prosila som Miška, aby Petríka tuho nebral…“

„Pre Petríka!“ Tvár starého pána sa vyjasnila. ,Moja žena, aby mohla — apage, satane!^[83]‘ Nedomyslel, privinul ju k sebe. „Vidíš, ja som tiež prišiel,“ smial sa starý pán, lebo humor počal sa mu pomaly vracať, „ale tvoje slovo, ako si ho povedala, a k tomu tento spôsob — to viac zmôže než cicerónska výrečnosť.^[84] Ja budem teda len mlčať.“ Podal ruku Miškovi, ktorý ju vrelo stisol, uradovaný, že minulo nebezpečenstvo, ktoré on len tušil a nevedel v celej hĺbke pochopiť.

Lúčenie, od ktorého mladí ľudia toľko si sľubovali, prešlo celkom prosto. Elena — o tú vlastne šlo — podala obom ruku. Nebola ani veselá, ani smutná. Lúčila sa ako so známymi, na ktorých sme už-už navykli. S mamikou lúčenie trvalo dlhšie, Petrík sa ledva od nej odtrhol. Ferko a Miško sedeli ticho na vozíku, smutne sa lúčiac od motišovskej školy. Vozík vyšiel z dediny, na ktorú Petrík dlho, dlho hľadel nariekajúc. Konečne sa utíšil: veď pri ňom sedel otec, teda kus domu, a konečne za sediskom hádzal sa dobre známy kôš s mnohosľubným obsahom.

Bolo skoro polvečer, keď sa dostali do Revúcej. Zavzdychali, zažialili v svojej tesnej izbičke, ktorá páchla trochu stuchlinou; podumali opretou o dlaň hlavou a chytili sa zaprášených kníh a zošitov. Ferko nemohol oka zažmúriť, celú noc ho trápili Motišovce. Okrem toho mal zajtra ísť k správcovi, dať sa presadiť do semeniska učiteľského. Ťažká úloha presvedčiť a získať podporu starého direktora.

Ráno brali sa — ovšem, na lačný žalúdok — do školy. Znáte ten pocit — nedá sa opísať ten prvý deň po dlhších prázdninách! Mierni jeho trpkosť trochu aspoň to, že je viac spolutrpiteľov a priateľov, s ktorými dobre padne sa zísť po dlhšom rozlúčení. I ich priatelia, s ktorými sa na ceste stretli, boli očarovaní viac tou dvanásťdňovou slobodou než túžbami po vede a umení… Pri dverách pedelových zastali. Ferko skoro zhíkol, keď videl za sklom list so svojím menom, písaný rukou otcovou. ,To je už odpoveď — poponáhľali sa!‘ a vrútil sa k pedelovi. Vzal list do trasúcej sa ruky, vyšiel na dvor, odvrátil sa od všetkých a čítal:

*

Drahý môj syn Ferko!

To „drahý“ by som bol vynechal, lebo tvoj minulý list ma strašne najedoval: ale som si pripomenul, že i Spasiteľ pripodobňuje sa pastierovi, ktorý, idúc za zblúdenou ovečkou, nechal ostatné na púšti, len aby ju vyslobodil a na pravú cestu uviedol: bola mu tak drahá, vzácna! Ako by teda ja, nehodný hriešnik, smel dakoho hneď zavrhnúť! Zišlo mi tiež na um, že si môj syn, ktorého som splodil, v bázni božej vychovával, ktorého som raz z osýpok, druhý raz z horúčky vytrhol a pri ktorého posteli Otca nebeského o život vzýval. Zišlo mi na um, že som ťa spod svojej rodičovskej ochrany vypravil do šíreho sveta, aby si vedomosti zhromažďoval, v bázni božej, ktorá jest počátek múdrosti a má i tohoto i budúcího života zaslíbení, sa cvičil, že som ťa v tejto práci až dosiaľ verne podporoval, hmotne síce nie skvele, ale s mnohými obeťami, kde bolo treba od vlastných úst si utrhnúť, podporoval i svojimi modlitbami, aby si prospieval vekom a múdrostí a milostí u Boha i u lidí.

Môžem teda plným právom doložiť to slovo „drahý“.

Pripomínam ti to nie preto, že sa mi už zunovalo na teba nakladať! Ja som hotový obetovať všetko, čo mám, len aby si cieľ svoj dosiahol. Ani preto, že by moja láska bola ochladla, lebo láska rodičovská nemá hraníc. Ani preto, že by ti to všetko na oči vyhodil a žiadal od teba snáď odplatu — lásku rodičovskú i tak nezaplatíš: odplata moja bola a je, že mozole a modlitby moje neboli márne, ale prinášali a sľubovali priniesť úžitok mnohonásobný. Pripomínam ti to preto, aby si prehliadol, striasol šupiny z očí a videl, kam vedie cesta, na ktorú stúpiť hodláš.

Tvoj minulý list dotkol sa ma bôlne a vyvolal môj otcovský hnev, a síce z dvojakej príčiny. Po prvé: šiel si na Veľkú noc do cudzieho, neznámeho domu, a nežiadal od nás rodičov dovolenie, ba ani len neoznámil, kde si. No ale to by ešte odpustil, i ja som bol ľahkomyseľný, keď som bol mladý. Ale po druhé: ty chceš prestúpiť do semeniska! „Synu, proč jsi nám tak učinil?“ musím sa ťa v svojom hneve pýtať s Písmom. Ty síce hovoríš, proč: že sa ti rechtorstvo páči. A čo sa ti páči na ňom? Že v Motišovciach rechtor má kone a bohatstvo. Ja toho rechtora neznám, ani tie slávne Motišovce, ale viem skoro iste, že ak sa venuje len svojim povinnostiam, pobočných dôchodkov nehľadá, ak žije len trošičku slušne, ako to náš stav vyhľadáva: viem, že to bohatstvo nenazhromaždil zo svojho rechtorského platu, ale že buď ho po dakom zdedil, buď ženbou alebo dákou inou mimoriadnou náhodou k nemu prišiel. Tento tvoj dôvod je nanič. Ak by si mal ísť za bohatstvom, ukážem ti iné, lepšie cesty: buď advokátom, kupcom, alebo konečne choď do Štiavnice na lesníctvo.

Že požívame úctu, že máme uznanie? Ešte neznáš sveta, syn môj, i o našom stave súdiš povrchne, ako všetci nezasvätenci. Myslíte, že je to pravá úcta, čo my požívame v dedinách a po mestečkách? To je len klam, zdanie — piesok do očí! Vážnosť, uznanie, úcta, obľúbenosť, to sú veci hrozne nestále: dnes ti kričia ,hossiana!‘^[85], ale pýtaj zajtra salárium,^[86] zavisnutý plat od učenia, štóly:^[87] budú kričať ukrižuj, ukrižuj ho! Žid dostane, čo mu patrí alebo nepatrí, štát dostane, stolica dostane, sedliak platí bez hundrania: ale kadenáhle príde rechtor, tu narieka, hreší, kľaje, stone a nemôže mu ani na meno prísť, že i on pýta svoje.

Náš stav je tichý, pokojný, vzdialený od všelijakých prúdov a bojov veľkého sveta. To je pravda. My dedinskí učitelia sa mnoho nefresujeme,^[88] čo robí ten alebo ten v Pešti, ani tam o nás mnoho nehovoria. Ale to je tiež len klam. Učiteľ nemá jednej minúty pokoja: lebo jeho malá obec, ktorá v tých laviciach sedí, vlastne nesedí, ale vždy sa mechrí, nepopraje mu oddychu. Bože, čo vystojí učiteľ, keď mu dovedú šesťročné dieťa, ktoré nezná nič, aspoň nič dobrého, a on má z neho za šesť rokov vykresať človeka k obrazu božiemu stvoreného, užitočného člena ľudskej spoločnosti, poslušného syna národa a cirkvi! Aký to ďaleký, ťažký cieľ, a učiteľ nemá žiadnych pomôcok, nemá podpory, aby za úlohou svojou mohol zdarne kráčať. No, a dajme tomu, že sa mu podarí deti ako-tak za tých šesť rokov vyučiť a zošľachtiť — čo dosiahol? Či sa vyplatila jeho mnohoročná práca, či doniesla úžitok? Veru, hospodár by zaplakal, keby jeho sejba tak pochodila! Celé okolie, všetka spoločnosť sa spriahne, aby vybili žiakovi z hlavy, čo sa do nej za šesť rokov horko-ťažko vtĺklo, a zotreli na ňom i poslednú stopu, čo zanechala škola po sebe. A tak proti škole stoja všetky mocnosti, hatia, ničia, klčujú jej činnosť. A keď sa ukážu zhubné následky ich pôsobenia, kto je vina? Oni neuznajú svoju vinu — uvalia ju na školu! Kde je tu ten pokoj, tá tichosť?

Keby mal toľkú výmluvnosť, koľké sú naše biedy a krivdy — ty by si musel nahliadnuť, že márne sa chytáš práce: vodu v site prenášať. Bohužiaľ, moje pero sa im ani zďaleka nepriblíži. Nezostáva mi len prosba, prosba otcova, ktorý s tebou vždy dobre zmýšľal: vyslyš ju, nekaz si peknú budúcnosť! Ak prosba neosoží — teda rozkazujem: vyhoď bludné sny z hlavy a slúchni radu. Ak neslúchneš, uvalíš na moju hlavu zármutok, väčší zármutok, než cítil patriarcha Jakob, keď mu synovia skúsenej, životom a utrpením vyprobovanej staroby doniesli skrvácané rúcho Jozefovo.^[89] Jakob tušil len smrť, desnú síce, ale predsa iba smrť synovu: nevedel, že jeho syn upadol vlastne do hanebného otroctva. Ale ja tuším, ba viem, že ty už vtedy, keď si ten list písal, stál si v otroctve hriechu, mrzkých a nečistých žiadostí srdca a tela.

Nevábi teba k učiteľstvu ani mamona, ani sláva, ani oduševnenie — to viem cele iste. Teba vábi to, aby si mal čím skorej postavenie, postavenie akékoľvek, aby si sa mohol oddať tela svojho žiadostiam… Nepáčia sa tebe tak kone a bohatstvo motišovského rechtora ako jeho dcéra Elena, ktorú si v liste len tak per tangentem^[90] spomenul. Ženy neznáš, túto si prvú videl, tým ľahšie ťa pomútila, lebo také to veľmi dobre vedia. Oj, znám ja i tie chodníčky, znám! Mnohí už tak pochodili, a ešte horšie ako ty. Ona, odrastená, možno špata svetu nepodobná, chce sa za blázna vydať, lebo múdry ju nechce; čakať nemá trpezlivosti a, možno, ani času. A ty sa bojíš, že ti ju predchytia! Neboj sa, dočká ona nielen teba, možno i tvojho syna. Ale viem, že sa tu prerátala. Tu som ešte ja, to mala hneď vziať do povahy. Ja mám, chvalabohu, právo ti radiť, rozkazovať, napomínať a trestať. A to právo použijem dokonale. Jestli vzdor mojim radám, prosbám a hrozbám — čo ale neočakávam — na svojom prevrátenom, Bohu nemilom, svetu neužitočnom a mne odpornom úmysle zotrvávať budeš: nájdem ja spôsob zasekať ti skryté chodníčky, na ktoré sa chce uchýliť tvoje zavedené srdce. Jestli o týždeň po odoslaní tohto listu nedostanem od teba odpovede, a síce pokojnej, ako sa na dobrého a poslušného syna svedčí — následky pripíš sám sebe, a nikomu inému. Tu ti ich hneď i ukážem, aby si vedel, čo ťa bude očakávať. Odpíšem pánu správcovi, aby ťa do semeniska neprijímal, a odkryjem mu i nekalé pohnútky, ktoré ťa k učiteľstvu viedli. Choď potom, do ktorého semeniska chceš, lebo svedectvá ti zakážem vydať. Odpíšem rechtorovi do Motišoviec, Petrovi Zvarinovi — ako vidíš, i meno som sa mu dozvedel — aby dcéru zavrátil a zakázal jej môjho syna zvádzať. A ak sa vzdor tomu dáko pretlčieš k diplomu, teda ti sľubujem, že v našom dištrikte^[91] nikdy nedostaneš stanice; ja už nájdem cestu, ako to prekaziť. Zvieš, čo zmôže hnev otcov proti nezdarnému synovi!

Ja medzitým som presvedčený, že pripustíš k srdcu slová otcove, ktorý, i keď karhá, predsa miluje. Keby vedeli deti pochopiť lásku rodičovskú, veru i ich láska by bola väčšia! Akže ma slúchneš, prijmem ťa s tým väčšou radosťou do svojho náručia, budeš mi sto ráz drahší, že si unikol nebezpečiu, ktoré ti už-už hrozilo. Výčitky, ani otázky o terajšom poblúdení nikdy odo mňa nepočuješ. Ach, navráť sa, synu, k svojmu otcovi, k svojim povinnostiam: nezavrhni ho v dňoch staroby jeho a neuvádzaj do hrobu…

Potešiteľnú a čím skoršiu odpoveď očakáva

Tvoj zarmútený otec

Jozef Putoris.

*

Keď Ferko prečítal túto silnú odpoveď otcovu, nevedel, kde vlastne stojí. Gymnaziálna budova tancovala a točila sa mu pred očima. Slabým, neistým krokom vliekol sa do triedy. Vojdúc, začul silný pokrik svojich druhov, ako ho vítali, podávajúc mu ruky a potriasajúc jeho nevládnou pravicou. Ich tváre prichodili mu ako v hmle, nerozoznával ich. Ich reči počul, ale nerozumel. Sadol si na obvyklé miesto ako zabitý, roztvoril knihu, hľadel do nej, ale nič nevidel: len šedivú hmotu, v ktorú sa tlačené litery zliali.

„Ferko banuje za koláčmi!“ usmial sa jeho sused.

„Ba za klobásami…“

„Alebo za krásnou Elenou!“

„Čo ti je do nej? Podliak!“ a krotký, pokojamilovný Ferko zdvihol na všetečného spolužiaka knihu. V celej škole rozľahol sa smiech. „Podliaci, mamľasi, odroni!“ nadával im Ferko jedným dúškom, už ustatý hodil sa na svoje miesto a prikryl dlaňami tvár…

A v Revúcej zas slávnostná nálada!

O ôsmej kráčajú hlúčky študentov sviatočne, nakoľko len ku koncu roku možno, sviatočne oblečených. Je všedný deň, a predsa nenesú pod pazuchou svoje „družky“, knihy. I na tvárach im vidno, že očakávajú zvláštne, neobyčajné veci. Slnce svieti — ba hreje, pripeká už tuho. V gymnaziálnom dvore mrví sa nepokojne drobnejšia, netrpezlivá mládež — veď je tu skoro od svitu! Starší, rozvažitejší — niektorí v rukavičkách! — stoja osebe a bavia sa veselo. Tí nie sú netrpezliví. Prišli len pred chvíľou, zadržala ich doma toaleta. Naboku od ostatných stoja opálení Cigáni so svojimi inštrumentmi a dívajú sa ospalo na tú trmu-vrmu.

Začali sa pomaly objavovať i profesori. Žiactvo sa rozstupovalo, prepúšťajúc ich do izby direktorovej, ktorá slúžila spolu i za takzvanú ,konferenčnú‘. Usmiaty, vyobliekaný pedel otvoril vráta, snáď aby budúci, páni meštanae‘ revúcki, ktorí bosí a prostovlasí robili zhon pred vrátami, mohli aspoň zďaleka dívať sa na študentskú slávu. Po dlhej, dlhej chvíli, keď už i starší začali prestupovať z nohy na nohu, vyšiel šedivý starec, oblečený v čiernom, ale po starej móde; s tvárou večne usmievavou rozhliadol sa po dvore, opierajúc sa o palicu, striebrom okovanú, ktorú tiež ktorýsi patrón ústavu daroval. Za ním sa zjavil učbársky sbor, sbor vážnych mužov, obstúpiac svojho veterána-direktora. Študentstvo sňalo klobúky a zvolalo:

„Sláva! Sláva!“

Direktor sa usmial, poďakoval a riekol:

„No, poďme.“

„Do radu!“

„Stú-paj! Raz-dva, raz-dva!“ zaznel povel telocvičného veliteľa. Žiactvo vykročilo a šlo vrátami na zaprášenú ulicu. Vzdor prachu stúpalo sa pyšne, s vypätou hruďou: nad hlavami žiactva trepotali ovenčené zástavy. Na konci dlhého radu kráčal sbor profesorský. Hudba sa niesla ulicami.

Celé mesto bolo na nohách. I vážni mešťania dívali sa na zriedkavé divadlo, akého predtým nikdy mesto nevidelo a teraz vídalo len raz do roka — v máji. Domáce panie dívali sa tiež na svojich zverencov a čakali, ako ju ten jej pozdraví z radu, alebo žmurkne na ňu, alebo aspoň pozrie na ňu, ale nič; študent je ako vojak: rád je, keď jeho pochod obdivujú, ale on si divákov nevšíma, len ešte pyšnejšie vykračuje. I mladé tváričky vykukovali spoza záclon alebo spoza hlavy matier. Na námestí zastal rad, hudba zahrala „Kto za pravdu horí“ — v okne prvého poschodia stál miestny dozorca gymnázia. Klobúky sa zdvihli a námestím sa rozľahlo: „Sláva, sláva, sláva!“, až sa tably na mestskom dome otriasli a pán kapitán mesta hrešil, čo je to za lárma. Pred dozorcom defiloval rad a kráčal pri hudbe mestom, popri maši, ku kúpeľu. Tam bol pripravený pavilón, ovitý smrečinou a lipovými vetvami.

A tu čo? Tanečníc nebolo, žiactvo sa roztratilo. Utvorili sa skupiny. Niekoľko sa ich hralo o longu,^[92] i mladší profesori tiež boli tam a vedeli dobre loptu vyraziť. Iní šli na kolkáreň; mladší k búdke, kde sa fúkačkou triafalo do cieľa. Tu ich bolo najviac, lebo víťazom usmievali sa zvodné kokardy a v nich zašité šestáky. Boli sme i takí, čo sme sa utiahli do húštiny a hrdinsky sa oddali zakázaným pôžitkom, ktoré poskytuje americká rastlina — Nicotiana tabacum.^[93] Čo sa s nami robilo po tomto pôžitku, to nemôže byť predmetom „novely“, ale skôr doktorského konzília.

Po obede začali dochádzať koče, bričky, vozíky i tarantasy^[94] s hosťami. Dámy uvádzajú výborníci do ozdobeného kola. Výborníci sú volení od študentov ľudia, a keďže väčšina študentov bola v alumnii, tak i výborníci boli ľudia, čo mali v alumnii slovo pri delení chleba. Medzi výborníkmi sú i Miško Jahoda i Ferko Putoris — poznáte ich dľa kokardy na kabáte. Začala sa prvá štvorylka, fádna, mdlá, nesmelá. Miško je už teraz vo svojom elemente, baví sa so svojou tanečnicou, známou už z jatkovskej zábavy, Marínou. Tá nevie, na ktorú nohu skočiť, že ju člen výboru od fašiangov nezabudol a teraz len s ňou sa baví. Ferko strežie pri vchode, či nedobehnú nejakí opozdení hostia. Záleží mu najmä na istom vozíku, na ktorom riadi vysokými pejkami fúzatý báťa Mišo a sedia dve, už známe postavy. A kone zadupotali — jeho túžba splnená. Ferko zbehol na cestičku.

„Á — Ferko!“ usmiala sa pani rechtorka a vložila mu dlaň na plece. „Teší nás, teší, že nás čakáte.“

Ferko jej pomáhal. Elena skočila druhou stranou, a už bola pri ňom.

„Ako sa máte?“

„Znamenite!“ zvolal, a vidno mu, že necigáni. Pribehli i druhí, ale Ferko narafičil to tak, že prepustil pani rechtorku im a on viedol Elenu.

Ako už tam bola, sedela alebo tancovala, Ferkovi sa zdalo, že majáles je iba teraz, ako má byť. On netancoval, len sa díval. A začalo mu byť trudno, lebo medzi študentmi, čo s Elenou tančili, našiel sa razom akýsi neznámy vysoký, mladý človek s oholenou tvárou a jasnými vlasmi. Ferko ho neznal, prvej mu ani do oka nepadol, i teraz by sa oň nestaral, keby nie Elena. Ferko nenachodil na ňom nič zvláštneho, skôr mu prichodil trochu protivným. Ale uznať musel, že ten neznámy pán tancoval spôsobne, zatienil i pánov, čo nemali tvár oholenú. Pohyby prezradzovali pružnosť, silu a sebavedomie. Ferko hneď uhádol, že to bude iste kaplán, alebo skôr dáky mladý farár, ktorý vyšiel k svojej fare hľadať súcu „Maru“: preto neštíti sa ani svetských radovánok. Bolo jasne badať, že vyhľadáva spoločnosť Eleny. Púšťal sa s ňou do hovoru. A ona je nesmelá, skôr zarazená, zmätená, akoby sa ho bála. Ferko je tej mienky, že to preto, lebo s ním prvý raz hovorí. Vypytoval sa kadekoho, kto je to ten pán, až konečne dozvedel sa všetko. Je to farár z druhej stolice a má veľmi dobrú faru. Študoval v Revúcej, prišiel teda ta za šťastím… ,Čo tu chce na študentskom majálese? I tak nás je viac než dievčat, a tu sa ešte dohrnie kopa farárov z cudzích seniorátov!‘ Ferko cítil k nemu tuhú antipatiu. Keby bol Elenou, vyprevadil by on toho, ej, vyprevadil!

Miško tiež vetril, čo sa deje okolo Eleny. Ale nebral to tak prísne, ani sa nehneval na farára z cudzieho seniorátu. S Elenou sa mu dostalo iba raz tancovať, ale to mu stačilo, lebo nesmel zanedbávať Marínu, novú hviezdu, ktorá začínala vychodiť na obzore jeho srdca. Viac žartom než vážne sa pýtal medzi tancom Eleny:

„A čo srdce — ešte mlčí?“

Elena mlčala: srdce neviem, či mlčalo, lebo čo farára videla, zmocnil sa jej akýsi nepokoj.

„Vy mlčíte,“ — pokračoval Miško. „To je odpoveď na moju otázku? Kto mlčí, ten svedčí…“

„Tak sa to beráva,“ odpovedala.

„I teraz je tak?“

„Nerada robievam výnimky.“

,Teda ešte mlčí — no, nebude už dlho mlčať, to viem,‘ pomyslel si Miško. ,Keď vidíš farára, srdce nebude na povrázku.‘ A veselý vrátil sa k svojej Maríne…

Ferko hľadel zblížiť sa Elene; ale u nej bola mamika, ťažko bolo uhľadieť nestrežený okamih. Ale konečne nadišiel pred večerom. K pani rechtorke prisadla si kupcová Marendová a o čomsi pilne rokovali. Elena sedela pri nich osirotená, mladý kňaz nebol vôbec v pavilóne. Ferko dobrým právom mohol si prisadnúť k nej. ,Načo som vlastne tu?‘ vyčítal si, keď už pri nej sedel. ,Čo môžem teraz už čakať od nej?‘ A predsa neodišiel, zostal pri nej a bol šťastný.

„Teda sa ešte učíte s Petríkom?“ riekla mu Elena v rozhovore.

„Učím — ináč nemožno. My sa už nerozlúčime, mňa čosi k nemu ťahá.“ Elena sa zapálila; zišlo jej na um Ferkovo vyznanie pri záhrade v Motišovciach. „Cítim v sebe náklonnosť k učiteľovaniu,“ doložil tendenčne a čakal, či Elena pripomenie veľkopiatočný rozhovor.

„Á — už som i zabudla!“ vpadla mu živo do reči. „Vy ste chceli prestúpiť do semeniska kvôli — ženeniu. Viete, vo veľký piatok? Hovorili sme vtedy veľmi krásne s oduševnením…“

Ferko sklonil hlavu a tajne si vzdychol.

„Plány sa stroskotali — zabránil otec. To ma zronilo, som ako poblúdená ovca — nemám cieľa pred sebou. Škoda krásnych snov!“

„Ja myslím, že cieľ máte. Vaša kázeň sa veľmi ľúbila u nás. Dodneška vás ľudia za ňu chvália. Hľa, váš cieľ — nemusíte blúdiť. Ak to nie, nájdete i iné povolanie. Postatí dosť, ale pracovníkov málo, svedomitých pracovníkov. Snáď budete šťastnejším, ako by ste boli pri učiteľstve. Lebo som rozmýšľala nad tým, i otec mi vysvetlil, keď som mu o tom hovorila…“

„Vy ste hovorili?“

„Hovorila — a on neschvaľoval váš úmysel.“

„Prečo neschvaľoval?“

„Pre pohnútku — to ženenie ho mrzelo. Kto chce byť učiteľom, musí mať iné pohnútky — vnútorné. Chuť, talent a odriekanie. Tak hovoril otec.“

„Otec ju odhovoril,“ pomyslel si Ferko a pomýšľal skúmať ďalej, čo vlastne mu zostáva teraz. „Áno, jedna z príčin bola, že som chcel čím skôr mať postavenie. Chcel som potom predstúpiť pred ňu, doštudovaný človek…“

Elena videla dnes jasne. Vedela, pred koho chcel on predstúpiť. Jeho názor na život bol nevyspelý. Elena to cítila, ale nemohla sa mu vysmiať. „A nemyslíte, že by ona bola žiadala od vás tú obeť, aby ste kvôli nej ukrátili svoje štúdiá? Ja myslím, že ona by bola dočkala, keby…“ Ferko hľadel zimnične na ňu, ako hriešnik, čakajúci rozsudok. „Keby vás opravdive ľúbila,“ doložila nemilosrdne.

„Mne sa zdalo, že ma ľúbi. I pred inými povedala, že tak dlho nemôže čakať…“

Elena pozrela prekvapene na Ferka a skoro sa potešila. ,Teda ktorási druhá je tá šťastná!‘ A tu ozvala sa v nej ženská zvedavosť.

„Komu to povedala — je to spoľahlivý posol?“

„Jahodovi!“

„To nie je pravda — to tajím…“ Zapálila sa purpurom, horná pera sa jej niekoľko ráz trhla. „Čo sa to opovažuje? To je…“ Zamlčala sa, ale bola silno pobúrená.

Ferko cítil, že mu hlava horí, slzy mu zaihrali v očiach. ,Teda i to bol klamlivý sen!‘ „Slečna, vy sa hneváte — viete, že by ma to trápilo. Odpusťte — to bol sen. Prirástol tuho k duši a — uletel v ríšu nemožností. A v duši je otupno — prázdnota, ako v dome, z ktorého najmilšiu osobu do cmitera vyniesli.“ Na čiernych riasach zavisla veľká slza, ktorá odkvapla na dlážku a uschla.

„Nie, nehnevám sa. Ani nechcem, aby bolo pusto — buďme priateľmi.“

„Porisko zo sekery!“ podumal Ferko, ale ako múdry človek nezahodil porisko, keď i sekera dávno hrdzavela v hlbočine. Keď stisol jej ruku, už ho to nerozochvelo. Cítil v nej čosi mužského. Elena tiež zdala sa mu inou. Je dospelá, rozvinutá, v plnej sile a kráse. Kde je to dieťa, čo ho volalo do Marendov, alebo tá deva, ktorá stála pred ním, keď jej prezradil svoje city? Toto je už žena, ktorá uvažuje, radí… Zdalo sa mu smiešnym, že ešte len pred chvíľou považoval ju za seberovnú. Zdalo sa mu, že od tých čias prešumeli roky, v ktorých Elena dospela, kdežto on zostal len tým nedopečeným, nedovareným septimánom. A vzdor tomu sa cítil u nej tak dobre, sladko…

Chcel práve odísť, keď pristúpil k nim mladý kňaz. „Pán Putoris — pán Ondrej U., farár z R.,“ predstavila ich Elena.

Pán farár podal Ferkovi ruku.

„Veď vás ja, tuším, znám! Keď som chodil po suplikačke, zabavil som sa u pána Putorisa. Jozef, učiteľ — nie je to váš pán otec? Bol tam chlapček — počkajte len… Ferkom ho zvali. Nie ste to vy?“

Ferko priznal sa, že to bude iste on.

„Znamenite som sa tam cítil!“ doložil pán farár a pozval Ferka, aby si vzal suplikačku do jeho seniorátu a pobavil sa uňho za dlhší čas.

Elena s neobyčajným záujmom sledovala ich rozhovor, a keď sa Ferko prisľúbil, že pozvanie prijme, jej oko zažiarilo. Ferko to všetko pozoroval a tešil sa, že jej urobil radosť. Tešil sa, ako sa tešievame, keď urobíme radosť krásnej panej… K farárovi, ktorý mu bol pred chvíľou odporný, pocítil tiež akúsi náklonnosť. Jeho reči, hlas, všetko mu lahodilo. Keď odišiel, obzrel sa k tomu pamätnému miestu. Na tom mieste, kde on pred chvíľou sedel, videl sedieť farára v živom rozhovore s Elenou…

Cigáni zahrali, všetko sa hýbalo, páry sa točili v tanci. Ferko díval sa na to, ale nevidel nič, ani tanec ho nezanímal. Ktosi sa mu dotkol ramena. Pri ňom stál starý gymnaziálny správca: „sneh na hlave a ruže v lícach“, povedal by i o ňom náš básnik, keby ho bol tak videl.

„Nože, braček Ferko, hore sa! Neihrajú vám žilky, keď vidíte tanec a počujete hudbu? Ej, ej, veďže sa neopúšťajte! Pozrite, tamto sedia dievčatá, a vy sa nemáte okolo nich.“

Ferko nevedel, čo povedať na to povzbudenie. Povedal, čo mu na um zišlo:

„Pane správca, mne sa nechce.“

„Tak! Mládenec to nemá povedať. Raduj sa, mládenče, v mladosti své^[95] — hovorí Písmo. Len choďte, ta!“

Ferko poslúchol svojho predstaveného — šiel. Zamiatol sa medzi divákmi a dverami vytratil sa na slobodu. Tu mu doľahol na dušu akýsi divný žiaľ. ,Sen — sen!‘ znelo mu v duši. Vošiel do hôrky, ľahol do machu v húštine. Hudba z pavilónu doliehala k nemu, pojac sa so šumotom borovíc v krásnu harmóniu. Nevedel, kde sa vzali, len keď cítil, že mu tvár zvlhla slzami. A tie občerstvili dušu ako ranná rosa, keď padne na polouvädnutú trávu.