V tom čase, keď sa pod vládou najkresťanskejšieho kráľa Štefana ^[1]meno a náboženstvo božie v Panónii ešte len slabo ujímalo, začujúc o ňom povesť dobrého vládcu, k nemu ako k otcovi sa zbiehali mnohí kňazi a mnísi z iných krajín, nie síce nútení vonkajšími príčinami, ale aby v združení sa im vyplnila nová radosť zo svätého obcovania.

Medzi nimi jeden, ktorý pochádzal zo sedliackeho rodu ako ruža z tŕnia, menom Svorad ^[2], zasväteného blaženému biskupovi Martinovi, často bol prišiel, mne, čo nasleduje, o jeho ctihodnom živote rozprával.

Keď sa tento ctihodný muž Andrej utiahol do pustovníckej samoty ^[3], síce na veľké oslabenie tela, ale na posilnenie duchovného života vždy zachovával pôst. 0d všetkého, čo možno jesť, sa po tri dni zdržoval kvôli milosti toho, ktorý pre ľudí stanúc sa človekom postil sa štyridsať dní. Keď však nadišiel čas štyridsaťdenného pôstu, podľa rehoľného poriadku, ktorého sa držal opát Zozimas, čo štyridsať denný pôst odbavoval so štyridsaťpäť datlami, od otca Filipa, od ktorého bol prijal rehoľné rúcho, dostal štyridsať orechov a uspokojac sa s touto potravou radostne očakával deň svätého Vzkriesenia. V tieto — ale aj v iné — dni, hoci jedlo nielen nestačilo na posilnenie tela, ale viedlo aj k oslabeniu samého ducha, vyjmúc čas modlitby pracovať nikdy neprestal, ale vezmúc sekeru chodil pracovať do samoty lesnej. Keď tam jedného dňa prílišnou robotou a prísnym pôstom oslabený na tele i na duchu zmorený ležal, prišiel k nemu nejaký prekrásny mladík anjelského vzhľadu a naložiac ho na vozík zaviezol ho do jeho cely; no keď z pominuvšieho vytrženia prišiel k sebe, poznal, čo s ním učinilo milosrdenstvo božie, priznal sa spomenutému učeníkovi svojmu Benediktovi — ktorý mi toto rozprával — a — prísahou ho zaviazal, aby o tom do jeho smrti nikomu nič nepovedal. Po dennej práci doprial telu taký odpočinok, že ho skôr možno nazvať trýznením a trápením ako odpočinkom. Haluzí zbavený dubový klát totiž ohradil plotom a cez tento plot zo všetkých strán povrážal ostré tŕstie. Sám sediac na kláte ako na sedadle na osvieženie tela užil takú polohu, že keď jeho telo, premožené spánkom, sa naklonilo na ktorúkoľvek stranu, ostrým tŕstím poranené bolestivo precitlo. Okrem toho kládol si na hlavu drevenú korunu, na ktorú zo štyroch strán vešal štyri kamene, aby keď sa ospalá hlava naklonila na ktorúkoľvek stranu, udrela sa o kameň.

Ó, odmena blahoslaveného muža Andreja! Ako blažený a večný život sto rázy korunou ozdobený, ktorý v nebesiach nahradí to, čo bolo na zemi draho kúpené! Ó, neslýchaný spôsob vyznania, ktorý len vzácnejším robí zasľúbené kráľovstvo! Ani pokrm ani pohodlie svojou prázdnou príjemnosťou nemohli uchvátiť život vo večnosti a zlý duch nemohol nájsť prístup ku lži.

To, čo je tu povedané, dozvedel som sa od spomenutého učeníka jeho, Benedikta, ktorý po smrti svojho otca (Andreja) si zaumienil tiež bývať na tom istom mieste. Keď podľa príkladu svojho učiteľa tri roky žil v prísnosti, prišli zbojníci a v nádeji, že má veľa peňazí, privliekli ho na breh Váhu, zabili a hodili do vody. Kým jeho telo dlho hľadali a nenachádzali, po celý rok vídali orla sedávať na brehu rieky Váh, akoby niečo pozoroval. Ním upozornení na telo, dali sa jednému človeku ponoriť do vody, i našli ho tak zachovalého, ako by bol krátko predtým umrel. Benedikt bol potom pochovaný tiež tam v chráme blahoslaveného Emeráma mučeníka ^[4].

Keď sa mu teda blížila posledná hodinka, prikázal tým, ktorí boli prítomní, aby ho nevyzliekali zo žiadnej šaty jeho rúcha, kým nepríde opát Filip, po ktorého poslal. Otec prišiel, keď ctihodné telo ležalo už mŕtve, a vyzlečúc ho, aby ho umyl, našiel kovovú reťaz, ktorá sa už vnútorností dotýkala. Ó, podivná a neslýchaná vec! Reťaz, ktorá zvnútra mäso v hnilobu obracala, zvonka bola kožou obtiahnutá, ale neboli by zbadali tento spôsob mučeníctva, keby nad pupkom neboli zazreli uzol zviazaného kovu. Keď však rozviazanú reťaz ťahali z tela, silne bolo počuť zvuk chrastiacich rebier. Polovicu reťaze, ktorú som od tohto opáta vypýtal a dosiaľ opatroval, dal som najkresťanskejšiemu vojvodovi Gejzovi ^[5], ktorého želaniu, keď ju túžobne odo mňa žiadal, odoprieť som nemohol. Zaznamenal som aj to, čo som sa po pochovaní tela blahoslaveného muža dozvedel z rozprávania opáta Filipa a zdalo sa mi hodné, aby sa to vedelo a pamätalo.

Jedného času zbojníci, ktorých tlupy zväčša samoty obývajú, stretli sa v hore. Keď došlo medzi nimi k bitke, jedného z nich veľmi poranili. Po skončení ruvačky, pretože druhovia raneného nijako nechceli v hore zanechať, poradiac sa rozhodli, že ho zanesú do cely spomenutého muža Andreja, ktorého chýr bol známy široko ďaleko. Ale keď od miesta boli ešte ďaleko, zbojník na ceste umrel. Priniesli ho však do pustovne — bola už polnoc — a zložili ho v nej. Keď ho chceli pochovať, mŕtvy zrazu začal dýchať a vstávať. Keď však tí, čo tam boli, veľmi naľakaní zo strachu utekali, vzkriesený volal ich naspäť hovoriac. Nebojte sa, bratia, a neutekajte! Svätý Svorad ma totiž vzkriesil k životu. Keď však oni od radosti plakali a prosili aby s nimi odišiel, povedal, že nikdy z tej cely neodíde, ale navždy tam Bohu a svätému Svoradovi slúžiť bude. I učinil teda, čo sľúbil, a ostal tam až do svojej smrti

Nijako som nechcel zamlčať ani iný zázrak, o ktorom som sa dozvedel z rozprávania toho istého opáta Filipa. V meste Nitre obesili jedného odsúdeného zločinca. On potom milosťou božou odviazaný prišiel k opátovi Filipovi a rozprával, ako bol zásluhou blahoslaveného muža Andreja vyslobodený. Povedal totiž, že keď bol odsúdený, vždycky vzýval jeho meno, a keď ho dvíhali na šibenicu, blahoslavený muž Andrej ho hneď svojimi rukami pridržal. Keď však všetci v domnienke, že je mŕtvy, vrátili sa domov, ten ho svojou rukou odviazal a nechal odísť. Ó, aké zásluhy má pred Bohom muž, ktorý sa viditeľne ukazuje ľuďom i oslobodzuje ich, hoci neviditeľný zaujíma miesto v zboroch anjelských.