Miluša, neskôr Orieška.

MILUŠA (prezerajúc obrazy na stolíku): Ozaj, prekrásna to žnička slovenská! Pravdaže, len na papieri tak vymaľovaná, ale vskutku bohatá mladá grófka, na ktorej panských roliach práve teraz celé zástupy žencov a žničiek v potu tvári pracujú. Ha, ha, toto bola ozaj originálna myšlienka v takomto kroji sa vymaľovať.

ORIEŠKA (v hlavných dverách sa zjavivší, potichu): Ha, moja dcéra sama tuná?

MILUŠA (nezbadajúc otca): Takou vymaľovanou žničkou ver’ i ja bych si byť žiadala.

ORIEŠKA (nahlas): Miluša!

MILUŠA: Ha, môj apko! (Bozkávajúc mu ruku.) Vítam vás nastokrát! Veď tak zriedka navštevujete ma tuná, milý apuško, ako keby ste na desať míľ ďaleko od kaštieľa bývali.

ORIEŠKA: Inu, dievka moja drahá, môj ťažký učiteľský úrad nedopúšťa — a potom sa bojím, že by moje častejšie návštevy mohli byť milostivému panstvu nepríležité, keď milosťgrófka neprestajne chce ťa mať pri sebe, akožto svoju milú spoločnicu.

MILUŠA: Ba práve naopak; grófka Eržika až veľmi často sa vypytuje na vás.

ORIEŠKA: Nu, teší ma, dievka moja, ale dnes iná záležitosť ma semká vedie. Vieš, že naša obec podala prosbu ku grófke straniva opravenia školy, a neprichádza žiadna odpoveď.

MILUŠA: To má svoju príčinu, apko! Však znáte, že grófka vo všetkom závisí od svojho pána tútora; ale je už všetko v poriadku, apko. Práve včera bol tuná starý pán barón Kostrovicky, tútor grófkin; priniesol jej prečítať list od svojho syna Lajoška z Pešti, v ktorom mu píše, že sa v týchto dňoch konečne domov navráti a že až veľmi túži osobne poznať našu grófku, svoju neznámu oddanicu, ktorá, trebárs ho od detinstva svojho nevidela, predsa mu ruku svoju už prisľúbila — ach, pravdaže len z úctivosti k svojmu pánu tútorovi!

ORIEŠKA: Teda by sme zanedlho nového zemského pána dostali! — Ale o tej škole, dievka moja.

MILUŠA: Je pravda. Ja som sa starého pána baróna pre tú vec najviac bála, keď je on taký prísny tútor, a panstvo vlastne nie je povinné školu pre obec stavať. Použila som teda tej včerajšej príležitosti; lebo keď páni radosť majú, vtedy milosti rozdávajú.

ORIEŠKA: Múdro, múdro! On sa, perse,^[1] radoval nad blízkym príchodom svojho syna —

MILUŠA: A ešte viac nad blízkym splnením svojej dávnej žiadosti ohľadne toho manželstva, keď videl, že je Eržika tak radostne prekvapená tým listom, a hneď v jeho prítomnosti služobníctvu rozkazy dávala, aby sa všemožné prípravy robili k prijatiu mladého pána baróna — aby on všetko u nás našiel v najkrajšom poriadku, všetko čistotné, vkusné —

ORIEŠKA: To sa, pravda, páčiť muselo pánu tútorovi!

MILUŠA: Samá radosť sa mu v tvári zrkadlila; i mne ruku stískal a uisťoval ma, že je so mnou úplne spokojný — že by ani v Paríži nebol mohol lepšej spoločnice vyhľadať pre svoju zverenicu Eržiku.

ORIEŠKA: Ach, dievka moja! Veď keby viac bolo takých dcér na Slovensku, ako si ty, azda by naša vyššia šľachta neprijímala k svojim deťom guvernantky a spoločnice až hen kdesi z Hamburgu a z Londýna, ktoré potom našu domorodú šľachtu tak hrozne národu odcudzujú. Je to smutná vec, keď naše vyššie zemianske stavy, duchom cudzím nakvasené, takú akúsi separatistickú, cudzoživelnú, protinárodnú kastu v národe našom tvoria.

MILUŠA: Ku ktorej ale kaste naše milostivé panstvo viac nepatrí. Ó, keby ste len boli počúvali, apko, našu grófku, s akým zápalom ona hovorila pred pánom barónom za tú školu.

ORIEŠKA (s radosťou): Ale ozaj! A pán barón bol, perse, dobrej vôle —

MILUŠA: Robil síce spočiatku ťažkosti; ale keď sa grófka osvedčila, že to jej česť a povinnosť vlastenecká požaduje, aby na jej panstvách boli poriadne školy a aby sa polepšil stav učiteľov ľudu —

ORIEŠKA: Sláva jej!

MILUŠA: Potom i pán tútor nielenže privolil, lež i sám sa osvedčil: že ani on nechce stáť našej grófke pozadu, a že sa tiež postará, aby i v okrese jeho statkov obecné školy a vzdelávanie ľudu do lepšieho rozkvetu prišli.

ORIEŠKA: Sláva, sláva im! Ha, teda nie všetky zemianske rodiny vlasti našej sú pre národ náš stratené. Teda jesto ešte medzi nimi duše šľachetné, pravého vlastenectva vnímavé a veľkodušné, ktoré so šľachetnou krvou zemianskou i tie krásne cnosti od svojich slávnych predkov zdedili, na ktoré krajina naša uhorská vždy tak pyšná bývala!

MILUŠA: Ó, istotne, apko! A keď neskôr poznajú aj iné potreby ľudu nášho slovenského, keď sa presvedčia, že národná vzdelanosť Slovákov nemôže byť spoločnej našej vlasti uhorskej na škodu, ba že ona iba v duchovnom povýšení všetkých jej občanov rozkvitnúť môže, veď sa oni potom ani od reči a literatúry slovenskej odťahovať nebudú. — Ale teraz pozhovte trocha, apko, idem vás oznámiť grófke. (Odíde bočnými dverami.)

ORIEŠKA (sám): Ó, dal by boh, dal by boh, aby sa to vyplnilo! (Deklamuje.):

(V dverách sa zjaví Capková, ktorú Oriešku nezbadá.)

Orieška a Capková.

ORIEŠKA (nezbadajúc Capkovú, pokračuje):

CAPKOVÁ (zíva sa jej): Ach, das hat kein End’!^[2] (Nahlas.) Hollá, pán rechtor! Hören sie doch einmal auf!^[3]

ORIEŠKA (prekvapený): Ha, pani komorná!

CAPKOVÁ: Natürlicher Weise,^[4] vaša dcéra vám už musela vyplaušovať,^[5] že sa naša konteska vydávať bude za mladého pána baróna Kostrovického, preto jej chcete gratulírovať — schön, schön!^[6]

ORIEŠKA: Ale čo by tam, pani komorná! Ja som len prišiel navštíviť svoju dcéru. Nuž, akože sa mi tuná drží? Či je osvietená grófka s ňou spokojná?

CAPKOVÁ: Ale ja nie som s ňou spokojná, pán rechtor! My sme ju prijali za gsellšafterku^[7] našej kontesky, aby nezabudla po francúzsky, po uhorsky a po nemecky, vaša dcéra ale najviac len po slovensky s ňou šteboce a samým pletkám ju vyučuje; celý deň sa len spolu cifrujú, smejú, ihrajú a niet dňa, že by sa nepovadili pri damenbilliarde^[8] — tu potom nastanú hnevy, kriky, fechtovania!

ORIEŠKA (zľaknutý): Preboha!

CAPKOVÁ: Veru tak, pán rechtor. Neraz som myslela, že sú už naveky rozkmotrené tie samopašnice; ale tu ho máš! O chvíľu zase sedia spolu pri klavíri a vierhändig^[9] tak nemilosrdne naň bijú, až struny pukajú.

ORIEŠKA: Ha, ha, ha!

CAPKOVÁ: A keď sa na nevinnom klavíri tak vyvŕšili, tu sa zrazu schytia, und Gott verzeih’ mir^[10] — chlapské širáky si na hlavy postavia, na paripy sadajú a ako dáke strigy po záhrade rajtujú.

ORIEŠKA: Ha, ha, ha!

CAPKOVÁ: A keď im poviem, že sa to panským frajlám nesvedčí, alebo že sa im kôň naplašiť môže, to sa mi konteska do očí smeje, sprostou komornicou ma menuje — mňa, pán rechtor (plačlivo), ale mňa, sprostou komornicou, ktorá sama jej dom v poriadku držím. Ó, keby to jej nebožký Herr Papa^[11] počul, ten by sa v hrobe obrátil nad takou nevďačnosťou svojej dcéry. Ach, však to len bol dobrý pán, nech ho tam boh oslávi! Ja som ho v poslednej nemoci opatrovala, a vtedy konteska Eržika ešte len osem rokov mala. Ach, ako ma vtedy prosil, abych úbohú jeho sirotu Eržiku nikdy neopustila: „Toto je,“ povedal, „môj najdrahší poklad, ktorý na tom svete opustiť musím,“ tak povedal a ja som mu slzy z očí utierala a s ním plakala. (Plače.)

ORIEŠKA: Inu, milá pani komorná!

CAPKOVÁ: Eržike ale v testamente poručil, aby mňa nikdy zo služby neprepustila, aby mňa ako vzácnu relikviu, po svojich pánoch rodičoch zdedenú, ctila. (Grófka, ktorá práve bočnými dverami prišla, plesne jej kantárikom za chrbtom.) Jaj, jaj, preboha! (Skočí.)

Grófka a Miluša k predošlým.

GRÓFKA a MILUŠA: Ha, ha, ha!

CAPKOVÁ: Natürlicher Weise, konteska sind immer schlimm.^[12] Tuná (ukazuje Oriešku) Herr Papa der Fräule^[13] Miluša prišiel milostivej konteske gratulírovať.

GRÓFKA: Vitajte mi, pán učiteľ! Už mi vaša Miluša povedala, v akej záležitosti sa k nám ustávate.

ORIEŠKA: Ó, ako vyslovím svoje vrúcne vďaky za tú veľkodušnosť osvietenosti vašej! (Bozkáva jej ruku.)

GRÓFKA: Veľmi ma teší, pán učiteľ, že môžem niečo pre obecné dobro učiniť; ale hlavne poďakovať sa máte vašej vlastnej dcére, ktorá vo mne cit vlasteneckej povinnosti vzhľadom na náš úbohý ľud slovenský prebudiť vedela: ó, ja som sa už veľa krásneho od nej naučila!

MILUŠA: Ale nieže, grófka, nezahanbujte ma. Ja radšej tomu veľkému šťastiu, vo vašej vzácnej blízkosti môcť byť, všetko poďakovať musím. Tuná v ustavičnom styku s vami moja výchova sa zdokonalila; vy ste moja a môjho dobrého otca veľkodušná dobrodejkyňa! (Chce jej ruku bozkať.)

GRÓFKA (s pohnutím): Ale nieže, Miluša! Čo ti to napadá? Nehovor tak smutno; vieš, že ťa ja len veselú rada vidím a milujem ako vlastnú sestričku. (Objíme ju.)

CAPKOVÁ (k Orieškovi): Nuž či ich čujete, pán rechtor, ako len vždy po slovensky spolu tárajú sťa dáke obecné dievky! Povedzte im, no aby sa radšej po francúzsky zhovárali.

GRÓFKA (k Capkovej): Ha, ha, ha! Eh bien, Madame de Capkova! Vous etes plus ridicule que stupide, verstandez vous?^[14]

ORIEŠKA a MILUŠA: Ha, ha, ha! (Smejú sa.)

CAPKOVÁ (ku grófke): O, vuj, vuj, ma chere^[15] konteska! Ich versteh’ schon auch etwas,^[16] veď som sa tiež niečo od tých vašich šprachmajstrov^[17] podučila. (K Miluši.) Vuj, vuj, madmoaselka! (K Orieškovi.) Vuj, mosiurko,^[18] darmo sa mi smejete; bo to je nóbl, to je gšajd,^[19] keď milostivé panstvá a všetci gebildete lajt^[20] celkom iným jazykom parlirujú nežli tá gemajne^[21] bagáž ľudu sprostého.

ORIEŠKA (ironicky): Veľmi múdro! Načo by to tá gemajne bagáž rozumieť mala — tá nech zostane sprostou bagážou až naveky!

MILUŠA: Ó, prekrásny pochop nášho moderného vlastenectva!

CAPKOVÁ (k Miluši): Veru tak, moja madmoaselka! Toto krásne učenie mali by ste vždycky víderholovať^[22] našej konteske; lebo tak ju ercíhovala,^[23] také Grundsätze^[24] jej do srdca vštepovala predošlá pani guvernantka. Vy ale leichtsinnige^[25] všetko to teraz kazíte, vždy len po slovensky s konteskou plaušujete.^[26]

GRÓFKA: Ale netárajte mi viac, vy moja stará relikvia prevrátenej výchovy a nerozumných predsudkov našej civilizácie! Už mám toho dosť. Teraz o inších veciach. Počujte, pán učiteľ! Ja mám v týchto dňoch dostať vzácneho hosťa, mladého pána baróna Kostrovického, môjho milého mladoženícha, a chcem, aby jeho prvé pobudnutie v mojom kaštieli veselé a príjemné mu bolo. On je veľký milovník hudby a spevu; či by sme teda s vašou pomocou dáke muzikálne pot-pourri nemohli usporiadať? Vaša Miluška je výborná altistka, ja bych spievala soprán, a vy máte dosť dobrý barytón.

ORIEŠKA: S najväčšou ochotou, osvietená grófka!

MILUŠA (ku grófke): Ach, dovoľte, grófka, že vám oznámiť musím úzkosť úprimne milujúceho srdca. Vy mladého pána baróna chcete prijať sťa svojho mladoženícha; možno je on lásky vašej hoden, ale ho ešte osobne neznáte, a ja sa bojím, že srdce vaše bude nešťastlivou žertvou vašej detinskej úcty a poslušnosti k pánu tútorovi. Prosím, nezaväzujte sa ničím, kým ho dobre nepoznáte a vaše srdce vám nepovie, či môžte byť s ním šťastlivá. Ó, ja som nepriateľkyňa tých rodinných zmlúv manželských!

GRÓFKA: Tým ma do rozpakov uvádzaš, drahá moja; veď som už prisľúbila — (Zamyslí sa.)

ORIEŠKA (k Miluši): Preboha, dievka moja, čo to robíš? Pováž, ako závisíme od starého pána baróna a čo sme mu všetko podlžní. Keby sa teraz dozvedel, že ty proti jeho zámerom vystupuješ —

CAPKOVÁ: Aj, aj, teda madmoaselka odhovára našu kontesku od mladého pána baróna? (K Miluši.) Nevďačnica, či ste už zabudli, že by ste doma zemiaky škrabať a toť s vaším, fótrom po kantáciách chodiť museli, keby vás pán tútor aus Gnade ^[27] nebol prijal za našu gsellšafterku?^[28]

ORIEŠKA: Inu, pani komorná, veď to moja dcéra tak zle nemyslí.

CAPKOVÁ: A či pán tútor nezaslúži od kontesky všetku úctivosť a poslušnosť detinskú? Či jej on nie je druhý Herr Papa, ktorý jej statky do tak krásneho poriadku uviedol a o jej Erzichung tak väterlich^[29] sa staral?

MILUŠA (pikantne): Naozaj, ba ešte i o budúceho jej pána manžela sa otcovsky postarať ráčil.

ORIEŠKA: Ale prosím ťa, dievka moja, o pánu tútorovi nemôžu sa žiadne nečisté zámery predpokladať.

GRÓFKA: Nedohadujte sa tak, moje milé! Miluša má pravdu. Ja si svojho pána tútora vysoko vážim a ctím; ale kebych sa do jeho syna Lajoša i pri najlepšej vôli zaľúbiť nemohla, ach! — Medzitým sa to ukáže, keď ho uvidím; ale veď nám ešte kňaz ruky nezviazal — i jeden i druhý ešte odstúpiť môže — ja si podržujem úplnú slobodu.

CAPKOVÁ: So?^[30]

MILUŠA: Ó, tak som už teda utíšená, drahá Eržika. Môžte teraz prijať mladého pána baróna vo svojom dome čím najúctivejšie, ale len sťa vzácneho hosťa, nie sťa mladoženícha.

GRÓFKA: Tak je, a v styku s ním pravidlá najprísnejšej etikety zachovávať. Ó, to mi bude tým zaujímavejšie! A už teraz som zvedavá, ako si bude okolo mňa počínať, ako túžiť, vzdychať, šermovať a — zúfať, ak košíček dostane, ha, ha, ha!

CAPKOVÁ: Da haben wir’s!^[31]

ORIEŠKA (ku grófke): Tak teda to muzikálne pot-pourri vystane, osvietená grófka?

GRÓFKA: Ba myslím, že to môjmu premenenému postaveniu nebude prekážať. (K Miluši.) Čo ty myslíš, Miluška?

MILUŠA: Ó, už teraz i ja chcem s radosťou spoluúčinkovať, grófka! Veď hudba a spev je najnevinnejšia a Slovákom najmilšia zábava; náš budúci hosť nech teda pocíti, že sa nachodí vo veselom kraji spevavých Sloveniek.

GRÓFKA: Ha, tak ťa mám rada. Miluška! (K Orieškovi.) Pán učiteľ, tuná prehliadnite zaraz tieto partesy; (preberá sa v partesoch na fortepiane) sú tuná najobľúbenejšie kusy, výťahy zo spevohier, duetty, tercetty — urobme z nich dobrý výber, ku príkladu…

Suchay k predošlým.

SUCHAY (s poklonou ku grófke): Osvietená grófka! Ako mi moja povinnosť káže —

GRÓFKA (pretrhne ho): Vítam vás, pán úradník! Len prosím, vyjadrite sa krátko, čo chcete, bo nemám času.

SUCHAY: Mám česť oznámiť, že sa dnes skončí žatva na celom panstve osvietenosti vašej a keďže pri tej príležitosti každoročne —

GRÓFKA (v netrpezlivosti pretrhne ho): Už mám dosť toho! Vidíte, že nemám času vaše dlhé správy o výsledku žatvy počúvať; položte to na papier, adieu! (Odvráti sa.)

SUCHAY: Na službu, ako mi moja povinnosť káže. Ale teraz chcem vlastne oznámiť, že ponížení ženci a žnice osvietenosti vašej chcú sláviť dnes večer radostné obžinky v kaštieli osvietenosti vašej —

GRÓFKA: Obžinky?

SUCHAY: Na službu, obžinky slovenskej obyčaje, a ohľadne toho chcú predložiť poníženú prosbu cez deputáciu z mládencov a panien dedinských záležiacu; či ich mám dnu pustiť pred láskavý obličaj osvietenosti vašej?

GRÓFKA: Ale čo je to tie obžinky?

SUCHAY: Na službu, alebo ako to inde ľud vyslovuje: ožinky, zažinky.

GRÓFKA (netrpezlivo): Ožinky, zažinky! Už z toho môžem byť múdra!

ORIEŠKA: Ráčte dovoliť, milosťgrófka, ja to vysvetlím. Obžinky sú národný ples Slovákov pri skončení žatvy. Tu sú pri ruke Spievanky Kollárove, kde sa tá slávnosť takto opisuje: (číta:) „Na čele zástupu žencov stúpa jeden mládenec s národnou zástavou v ruke, ozdobenou stužkami, kvietím a klasmi; vedľa neho kráča panna, s korunou čili partou zo stebiel, klasov a kvietkov napodiv strojne upletenou; ostatný zástup tiahne za nimi so spevom po ulici až do dvora pána svojho, ktorému odovzdajú veniec klasový a spievajú, tancujú a častujú sa tam zo štedrosti pána svojho;“ — tuná, hľa, podáva Kollár i daktoré piesne, ktoré Slováci pri tej žatevnej slávnosti spievajú.

GRÓFKA: Teraz už mám jasný pochop a živo sa upamätúvam z liet detinstva svojho, že som ja už tento krásny národný ples videla; (k Suchaymu) ale prečože to lanského roku moji ženci nevydržiavali, pán úradník?

SUCHAY: Ba vydržiavali, osvietená grófka, ale len vo dvore panského hajdúcha.

GRÓFKA: A prečo nie v mojom kaštieli?

SUCHAY: Lebo pani guvernantka osvietenosti vašej a toť ich milosť pani komorná (urobí Capkovej poklonu) neráčili to dovoliť.

GRÓFKA (k Capkovej): Aj, aj, Madame, a či sa smiem pýtať, prečo?

CAPKOVÁ: Je nu, tej gemajnej bagáži surové škreky, tance a žranice, ktoré sa pri tých obžinkoch — natürlicher Weise, mit Verletzung der guten Manieren^[32] — stvárajú, trpieť sa môžu höchstens^[33] vo dvore panského hajdúcha, ale nie pred civilizovaným panstvom.

GRÓFKA: Civilizované panstvo má byť k ľudu svojmu láskavé a blahosklonné, nie ale taký škaredou pýchou nafúkaný horenos, ako toť ich milosť moja komorná, trebárs i ona sama zo vznešeného rodu tej gemajnej bagáži pochádzať ráči.

CAPKOVÁ (v zmätku): Ach — ganz natürlicher Weise.

GRÓFKA: Či smiem menovať ihre hochedelgeborene Ahnen, Frau von Capková?^[34]

CAPKOVÁ: Das ist nicht zum Aushalten!^[35]

ORIEŠKA (k Capkovej): Ha, ha, azda by ste sa veru hanbili, pani Capková, že váš nebožký Herr Papa tiež bol iba panským hajdúchom?

CAPKOVÁ: Ach, ich stirb vor Schmach!^[36] (Zamdlieva.)

ORIEŠKA: Inu, pani Capková, veď preto nič! To vám len na chválu slúži, že ste sa tuná z milosti osvieteného panstva trocha vzdelali a za komornú avanžirovali; ale preto nemáte pohŕdať úbohým ľudom; veď konečne všetkých nás najvyššia hodnosť je, že sme ľudia, a — človek človeku brat!

CAPKOVÁ (prichádza k sebe): Natürlicher Weise — už teda nedbám — nech sa tie obžinky v kaštieli vydržiavajú! (Odíde.)

GRÓFKA (ironicky za odchádzajúcou): S vysokým privolením mojej milostivej služobnej čeľade! (K Suchaymu.) Pán úradník, ja chcem, aby sa tie obžinky čím najslávnejším spôsobom vydržiavali — ten dobrý ľud nech má tiež nejakú radosť; zavolajte mi dnu tú dedinskú deputáciu. (Suchay odíde.)

MILUŠA: Ale, a propos, niečo zvláštneho mi napadá. Či by nebolo dobre tie obžinky až ku príchodu mladého pána baróna odložiť? Taká národná zábava už svojou novotou a originálnosťou by našich hosťov iste viac zaujímala než akýkoľvek koncert.

GRÓFKA: Veru máš pravdu, Miluška, výborný nápad! Bo akokoľvek krásne árie zo spevohier by sme spievali, to by nebolo nič nového pre pána baróna Lajoša Kostrovického, ktorý býval iste riadnym navštevovateľom divadla v Pešti, ktorý videl opery v Scale milánskej a v Benátkach, počul spievať Kornéliu Hollósy, Lesniewsku, La Grangeovú a iné, slyšal koncerty Rubinsteina, Willmersa, Reményiho —

MILUŠA: Ó, iste, takému veľkomestskému švihákovi pri našom dedinskom koncerte by sa iba od dlhej chvíle zívalo; naproti tomu obžinky nevidel ani v Pešti, ani v Paríži — ony prebudia v mysli jeho mnohé sladké rozpomienky na nevinné hry detinstva — a keď počuje tie báječné, zádumčivo-veselé spevy ľudu nášho, uvidí jeho národné obyčaje, jednoduché mravy, srdečnú úprimnosť a oddanosť k svojim zemským pánom, tak sa iste prebudí v ňom súcit k národu svojmu, na ktorého biedu a opustenosť v tom nádhernom, civilizovanom cudzinstve azda celkom zabudol.

GRÓFKA: Výborne, výborne! Teda pri obžinkoch zostaneme.

Suchay a Tomáš, Jano, Dora, Kata k predošlým.

SUCHAY (vedie deputáciu, k nim): Len smelo, chlapci, i vy, dievčatá!

TOMÁŠ (ku grófke):

JANO (pokračuje):

DORA (pokračuje):

KATA (pokračuje):

VŠETCI (spevavo):

GRÓFKA: Dobre, moji ľudia, tie obžinky budete sláviť v prítomnosti vzácnych hosťov, ktorých v týchto dňoch očakávam.

TOMÁŠ (škrabe si hlavu): Ach, osvietená grófka, teda nie dnes večer?

GRÓFKA: Hovorím vám, že ja chcem, aby tí moji hostia svedkami boli tohto národného plesu; musíte teda deň-dva čakať.

JANO: Veď už dobre, dobre, osvietená grófka!

GRÓFKA: Zatiaľ sa môžu i lepšie prípravy porobiť k tým obžinkom; zástava musí byť z hodvábu, s národnými farbami, parta čím najkrajšia, pozlátenými kláskami, perlami a trasulienkami ozdobená, mládenci a panny v národných krásnych šatách oblečení — tuná pán úradník dá ku všetkému peniaze.

MLÁDENCI a PANNY: Nech boh živí naše milostivé panstvo.

GRÓFKA: Ale najväčšiu starosť mám o pannu, ktorá má byť tou národnou skvostnou partou ovenčená; ona má byť takrečeno kráľovná celého toho plesu, a nasledovne musela by byť tá najporiadnejšia, najkrajších mravov a dobrá speváčka. (K Orieškovi.) Čo myslíte, pán učiteľ? Vy najlepšie poznáte tie dedinské panny, lebo sa od vás katechizmus učili.

ORIEŠKA: Ja myslím — Hanka mlynárova je veľmi poriadne dievča.

DORA: Ba veru ešte čo! Veď tá ani len s nami nežala.

KATA (k Orieškovi): A ja či som vám dobre z toho katechizmu neodpovedala?

TOMÁŠ (k Orieškovi): Prosím pekne, najkrajšie dievča je Fabianových Lena: ej, tej by len pristala tá cifrovaná parta!

ORIEŠKA (sadne ku fortepianu a spraví akordy; mládenci a panny stoja v rade, panny majú opreté hlavy o plecia mládencov, všetci spievajú.)

(Hudba hrá, mládenci tancujú jednu alebo dve figúry od zeme — opona padne.)

Capková, neskôr Sluha.

Grófka a Miluša, neskôr Sluha.

Capková a Pišta k predošlým.

Ľudovít Kostrovicky, Ján Rohon (obidvaja v uhorskom obleku) a Pišta.

PIŠTA (drží otvorené hlavné dvere, ktorými Ľudovít a Rohon vchádzajú): Tessék!

ĽUDOVÍT (k Rohonovi): Tehát szerencsésen már itt vagyunk az én ismeretlen jegyesem palotájában!^[67]

ROHON: Šťastlivý Lajoš! Ale ti len klope srdiečko, nem igaz?

ĽUDOVÍT: Barátom, hiszen tudot, hogy csak édes apám kedvéért teszem ezen lépest.^[68]

PIŠTA (pre seba): Ha, ha, môj pán nevie, aká novoukutá grófka ho tuná očakáva — ha, ha, ha! (Chce ísť do bočných dverí.)

ĽUDOVÍT: No, hova, hova, Pista?

PIŠTA: Kérem méltóságos uram!^[69] Osvietená grófka sa ešte cifruje vo svojej chyži — idem vás oznámiť, že už tuná čakáte. (Chce ísť.)

ĽUDOVÍT: No, megállj temamlasz! Ott fogsz várni az ajtónál, még parancsolok.^[70]

PIŠTA (postaví sa po vojensky): Jól van!^[71]

ĽUDOVÍT (k Rohonovi): Tehát amellett maradunk, barátom!^[72]

ROHON: Ale prosím ťa, Lajoško, rozváž si!

ĽUDOVÍT: Už som dosť rozvážil; musíš mi to kvôli urobiť, barátom! — En leszek az egész tréfáról falelös.^[73] Ona ani mňa ani teba nezná, a dokiaľ jej ty mojím menom budeš kurizovať, ja zatiaľ sťa inžinier budem svoje pole lásky vymeriavať; lebo, bouprisám, trebárs je ona bohatá grófka, ale to ti hovorím, ak sa mi u nej dačo znepáči, ešte dnes naspäť do Pešti ufrknem a môj apko nech si robí, čo chce.

ROHON: A mňa potom s tou grófkou v štichu necháš! Ha, a keby sa, v čerty, do mňa zaľúbila?

ĽUDOVÍT: Potom ti pôjdem za družbu, ha, ha, ha!

ROHON: Tisíc striel! Je to síce opovážlivá rola, ale opravdivo poetická. Ja som odjakživa milovníkom podobných veselých dobrodružstiev; nedbám teda — ale všetku zodpovednosť na teba zvaľujem.

ĽUDOVÍT: Barátom,^[74] teraz si môj človek! Trebárs som ja Maďar a ty Slovák, a dakedy sme sa politikai és nemzeti elvek miatt^[75] i povadili, ale odterajška budeme dobrí priatelia egészen a halálig!^[76] (Objíme ho.)

PIŠTA (pri dverách): Éljenek!^[77]

ROHON: Ha, ha, len keby potom toto dobrodružstvo naše i próbu vystalo! — Bo krásna ženština je ako politika, pre ktorú sa i najlepší priatelia často rozkmotria. Ja sa bojím tej nebezpečnej roly lásky, ktorú mi nasilu vtískaš, aby potom tá Eržika dáke jablko nesvornosti medzi nás nehodila; s láskou nie je čo žartovať, barátom! Vieš, že ani moja krv nie je voda.

ĽUDOVÍT: Ne félj, barátom^[78] Ja úfam, že pri tomto kalande^[79] zväzky nášho priateľstva ešte viac upevnené budú. De már ne veszítsük az időt.^[80] (K Pištovi.) Hallott te Pista!^[81]

PIŠTA: Tessék!

ĽUDOVÍT: Jól vigyáz,^[82] čo ti rozkážem. Ja chcem na próbu postaviť lásku svojej neznámej oddanice, grófky Eržiky; preto nie ja, lež toť pán inžinier predstaví sa jej teraz ako báró Kostrovicky Lajos, érted?^[83]

PIŠTA (škrabe si hlavu): Ale kých luciferských helementov! Méltóságos uram^[84] —

ĽUDOVÍT (pretrhne ho): Hallgass!^[85] Už som ti riekol, že pán inžinier bude tvojím pánom méltóságosom, ja ale budem inžinierom; aby si sa potom v reči nepomýlil a toto tajomstvo naše v dome nevyzradil, ak nechceš dostať dvanásť — érted?

PIŠTA (v rozpakoch): Értem, értem, méltos^[86] — chcem povedať — inžinier uram! (Pre seba.) Teringette,^[87] aká toto komédia! Nie, musím mu vyjaviť, že i grófka to isté pestvo vyhútala; (nahlas) ha, ha, ha!

ĽUDOVÍT: Nuž, čo sa smeješ, te ostoba?^[88]

PIŠTA: Kérem méltóságos uram, veď osvietená grófka —

ĽUDOVÍT (pretrhne ho): Hallgass! Osvietená grófka nesmie vedieť, že som ja vlastne Kostrovicky; to je môj rozkaz. Teraz kanyarodj!^[89] Hybaj nás grófke oznámiť. (Ženie ho.)

PIŠTA (obráti sa): Ho, ho ho! Ale počkajteže, kérem — veď vám chcem povedať —

ĽUDOVÍT: Láncos teremtette, mit fogsz itt annyit povedálni! Én parancsolok, mars!^[90] (Tisne ho.)

PIŠTA (vo dverách): Teda nedbám — bomoljon meg^[91] — ha, ha, ha, ha! (Zmizne.)

ĽUDOVÍT: Ten somár, ako sa rehoce! Trochu sa mu to divno vidí, ha, ha, ha! I mne samému ide do smiechu ha, ha, ha! (Ťapkajúc plece premýšľajúcemu Rohonovi.) Csak most bátran, ujonsült báró uram, ha, ha, ha! Képzeld magadnak, hogy az vagy; hiszen a világon minden csak képzelödés.^[92] Ty budeš pánom barónom a punktum. Fígeľ je znamenite navlečený, ha, ha, ha!

ROHON: Ale ako nám, do čerta, vypáli! Ja pri ňom najviac vyhorieť môžem, ak naša lesť najavo vyjde. V statočnom dome tak sa maskírovať, a tú mladú grófku oklamať — nie, barátom, to mi dopustiť musíš, že je to proti všetkým pravidlám slušnosti a najvýš nečestné! Jedným slovom, čím viac si rozmýšľam o možných zlých následkoch tohto nášho klamu —

ĽUDOVÍT: Čo klamu? Len, prosím ťa, nebuď zrazu takým pedantom! Žart si spravíme, a nič viac. Ha, ale už idú — daj sa do pozitúry. Tak! Ale na každý pád táršalgovať^[93] budeme s ňou po maďarsky!

ROHON (upravujúc sa v zrkadle): Strela jasná, už vidím, že tuná musím hrať komédiu! (Otvoria sa dvere.) Ha, už sú tuná! (Postaví sa vážne.)

Miluša (za grófku preoblečená), Capková a Pišta k predošlým.

PIŠTA (držiac otvorené dvere): Osvietená grófka! (Smeje sa.)

ROHON (proti Miluši s poklonami): Alázatos szolgája, drága grófnő!^[94]

MILUŠA (pokloní sa): Odpustite, páni, že som vás čakať nechala — nebola som ešte hotová so svojou toaletou, keď ste ma tak neočakávane prekvapili. (K Rohonovi.) Buďte mi vítaný, mladý pán barón, veď som vás od svojho detstva nevidela: — ja sa už temer ani nepamätám.

CAPKOVÁ (pre seba): He, he, natürlicher Weise.

ROHON: Veru ani ja, osvietená grófka! (Stranou k Ľudovítovi.) Tisíc striel, tá nás tak úprimne po slovensky privítala!

ĽUDOVÍT (stranou k nemu): Csodálatos dolog! Hanem csak magyarul és bátran! (K Miluši.) Tisztelt barátom, báró úr, egy kicsit zavarba jött méltóságod elött; én azt nagyon természetesnek találom.^[95]

MILUŠA (k Rohonovi): To je pán inžinier, váš dobrý priateľ, o ktorom mi Pišta rozprával, že ho so sebou privediete?

ROHON (v rozpakoch): Nu — áno — on je môj dobrý priateľ.

ĽUDOVÍT (k Miluši): Mint megyei mérnök szerencsémnek tartom méltoságodnak magamat ezen alkalommal bemutathatni.^[96] (Robí poklonu.)

PIŠTA a CAPKOVÁ (stranou): Ha, ha, ha! (Ústa si zapchávajú od smiechu.)

MILUŠA: Teší ma, veľmi ma teší, páni! Buďte mi obidvaja vítaní! Pišta a vy komorná, podajte sedadlá. (Dajú sedadlá.) Teraz môžete odísť. (K Rohonovi a Ľudovítovi.) Nech sa ľúbi, páni! (Všetci si sadajú; vedľa Miluše Rohon, a vedľa Rohona Ľudovít; Pišta a Capková s posunkami k smiechu odídu; k Rohonovi.) Nuž, milý Lajoško — odpustite, že vás tak dôverne menujem —

ĽUDOVÍT (v netrpezlivosti k Miluši): Upozorniť musím osvietenosť vašu, že je pán Lajoš veľký Maďar; pri slovenskej konverzácii sa mu iste zívať bude ako rybe na suchom.

ROHON (k Miluši): Igaz, drága Erzsikém! Oh, be illenék egy pár magyar szó piros szép szájában!^[97]

MILUŠA: Ha, ha, ha! Prepáčte, páni, že sa vám smiať musím. Či neviete, že ste tuná v slovenskom kraji?; Maďarská reč je pekná na rovinách dolnozemských, ale tu pod Tatrami krásne zneje reč slovenská a krásne sa rozlieha spev slovenský. A keby ste boli ozaj rodení Maďari, to bych vás iste vedela prijať po maďarsky; ale keď viem, že ste oba Slováci ako repa —

ĽUDOVÍT (stranou k Rohonovi): Ez hallatlan dolog, barátom!^[98]

ROHON (stranou k Ľudovítovi): Veru hallatlan,^[99] ale tak mi zo srdca hovorí. (K Miluši.) Követem alásan, drága grófno!^[100] Každý, kto sa v Uhrách narodí a uhorský chlieb je, je Uhor.

MILUŠA: Istotne, ale nie každý je Maďar. Čudujem sa vám, Lajoško, že ste sa ešte nenaučili v školách tento rozdiel. Tak dobre sú Slováci Uhri, ako i Maďari, ktorí si tu nemajú väčšie právo osobovať. A ten chlieb uhorský — ha, ha, ha — vari mi ho Maďari vyrábajú? Práve sa mi končí žatva a dnes budem sláviť obžinky; uvidíte, aký je úprimný a dobrosrdečný ten ľud slovenský, z ktorého lona i vy pochádzate; len sa ho nemusíte tak odriekať, páni, a tak opúšťať úbohých krajanov svojich.

ĽUDOVÍT (stranou k Rohonovi): Ez szörnyüség,^[101] aká to panslávka!

ROHON: Ha! (K Miluši): Tak teda na hazafíság čili na vlastenectvo nič nedržíte, osvietená grófka!

Ľudovít a Rohon, neskoršie Pišta.

ROHON: Alebo ti snáď neprichádza dosť úprimná?

ĽUDOVÍT: Ó, až veľmi úprimná, fene egye meg!^[113]

ROHON: Ha, ha, ha, lebo ti ugyancsak^[114] vyčítala kapitolu! Ale trefnú pravdu hovorila; ja bych ju bol za každé slovo bozkal.

ĽUDOVÍT: Barátom, musíš uznať, že veľa pravdy hovoriť znamená nezdvorilým byť; tá jej pikantnosť, maliciózne vtipy, úškľabné satiry —

ROHON: Ha, ha, veď to všetko vlastne do mňa namierené bolo.

ĽUDOVÍT: Igen am!^[115] Ale od teba tie guľky do mňa odfrkovali.

ROHON: Hja! Keď medzi husi kameň hodíš, tá gágne, ktorá cíti — hovorí porekadlo.

ĽUDOVÍT: Ugyan,^[116] nehnevaj ma!

ROHON: Nu, nu, Lajoš môj, ja viem. že „ošklivá tvár zrkadla nemiluje“; medzitým „pravda príkra, ale zdravá“; ja úfam, že tá nechutná dóza pravdy dobre účinkovať bude, len ju nevypusť ako nerozumné choré decko; buď filozof!

ĽUDOVÍT: Ugyan, hallgass már!^[117] Ja som neprišiel semká filozofiu sa učiť, lež sa ženiť. Ale ti to hovorím, že mi tú Eržiku apko celkom ináč opisoval — a ten spôsob jej uvítania — to je hrozná vec!

ROHON: Ha, ha, ha, mne sa ten spôsob veľmi páčil!

ĽUDOVÍT: Hiszen az, barátom!^[118] Azda ma veru za takého hlúpeho držíš, že bych nebol zbadal, ako je do teba vlastne zaľúbená!

ROHON: Ha, ha, ha, nežartuj, Lajoško: však si videl, ako indiskrétne ma prijala.

ĽUDOVÍT: Igen,^[119] indiskrétne, ale len jazykom; lež oko, toto zrkadlo duše, zjavne ju prezradzovalo. Ó, ja poznám ženské! Ja myslím, že to bol len okamžitý nápad tak nepriaznivo ťa prijať. Dôverovala iste v moc svojej krásy, očakávajúc, že navzdor tomu k jej nohám padneš a vzývať ju budeš — jedným slovom vo svojej ženskej márnivosti chcela sa dať prosiť, dobývať, šturmovať; ale ako si jej potom zrovna riekol, že sa ti neľúbi, že ju nechceš, tu zbledla ako stena a temer zamdlela.

ROHON: No, to by bola hrozná vec!

ĽUDOVÍT: Mňa ale za celý čas ani si len nevšimla — bol som jej celkom indiferentný — a ja bych si ju mal brať za ženu? Ani za celý svet!

PIŠTA (sa zjaví, k Ľudovítovi): Kérem méltoságos — to jest — inžinier uram!^[120]

ĽUDOVÍT: Dobre, žes’ prišiel, Pišta; hybaj dať zapriahať — pôjdeme preč, ako sme prišli.

ROHON: Ale, preboha, Lajoš, neprenáhľuj sa! Ona je krásna, bohatá, vzdelaná, a otcovi si poslušnosť prisľúbil.

ĽUDOVÍT: Otcovi poviem, že ma grobiansky prijala a že je panslávka. (K Pištovi.) No, čo stojíš, ty blbas! Čis’ nerozumel, čo som ti rozkázal?

PIŠTA: Kérem, veď som vám chcel povedať, že je tuná v kaštieli jedna driečna Slovenka, veru ištenuček^[121] krajšia nežli tá grófka. (Šibalsky.) A pretože ja bych mal tiež vôľu sa oženiť —

ĽUDOVÍT (pretrhne ho): Však ti ja dám ženiť, ty gazember,^[122] — marš! Daj zaraz zapriahnuť a príď mi hneď oznámiť!

PIŠTA (na odchode pre seba): Ha, ha, ha, viem, že nikam nepôjdeme, až tú opravdivú grófku uvidí. (Odíde.)

ĽUDOVÍT: Ha, ha, to bolo múdro, že som sa tak maskoval; aspoň teraz nepoznaný preč odídem, a môj napló bude o jeden kaland^[123] bohatší.

ROHON: Tisíc okovaných! Ale ako sa ja teraz z tejto galiby, do ktorej si ma ty zamotal, s poctivosťou vytiahnem! Teraz ma chceš v blate nechať? To len dopustíš, že keď sa grófka a tvoj apko dozvedia — a dozvedieť sa to musia — že sme ju tak za blázna mali, ja pri tom tvojom kalande ešte i službu stratiť môžem.

ĽUDOVÍT: Neboj sa, barátom! Nájdeme dáky spôsob — je pravda, že je to galiba, ale počkaj! (Zamyslí sa, i Rohon stojí zamyslený.)

Grófka (preoblečená za žnicu s kosákom v ruke k predošlým)!

GRÓFKA (vo dverách sa zjavivšia pre seba): Ha, tuná sú, a ako zamyslení!

ĽUDOVÍT (k Rohonovi): Barátom,^[124] už viem, čo spravíme — (Grófka silno zakašle, Ľudovít sa ku dverám obráti.) Ha, čo je to? Aké to krásne dievča;

ROHON (tiež sa dívajúc): Skutočne! Tá grófka nás chce zahanbiť.

ĽUDOVÍT (stranou k Rohonovi): Igazán!^[125] Toto je vari bosoráctvo! A aká to podobnosť s tým obrazom!

GRÓFKA (pre seba): Musím sa im páčiť, tak ma fixírujú.

ĽUDOVÍT (ku grófke nahlas): Nuž, čože chceš, ty krásna Slovenka? Poďže k nám bližšie, ty anjel, neboj sa nás!

GRÓFKA: Ó, prosím pekne, ja som nie anjel, ani sa vás nebojím. Rada by poznať toho mladého pána baróna, ktorý si chcel brať našu milosťgrófku, i toho druhého pána s ním. Vy ste hovorili, mladí páni, že niet takej krásnej Slovenky na celom svete, ako je tam na tom obraze vymaľovaná; nuž, podívajte sa teraz na mňa — lebo prosím pekne, to som ja na tom obraze — milosťgrófka ma tak vymaľovali, a tak musím byť dnes oblečená pri tých obžinkoch — dobre sa podívajte na mňa! (Obracia sa pred nimi.)

ĽUDOVÍT (stranou k Rohonovi): Aká to rozpustilá dievka!

ROHON (stranou k nemu): Nu, nedostatok výchovy, barátom!

GRÓFKA: Nuž, či som nie dobre vymaľovaná?

ĽUDOVÍT (stranou Je Rohonovi): Krásna, krásna! (Ku grófke nahlas.) Ó, výborne si vymaľovaná; ba veru ešte sto ráz krajší je živý model nežli to „portrait“.^[126]

GRÓFKA (robí sa sprostou): To potre? Neviem, čo chcete povedať, ale ten obraz nikto nesmie potrieť.

ĽUDOVÍT (stranou k Rohonovi): Ha, ha, škoda, že je taká hlúpa! (K nej.) Nu, nu, ty krásna Slovenka, veď ho nikto nechce potrieť, iba toto tvoje červené líčko — (Chce ju láskať.)

GRÓFKA (odsotí mu ruku): Preč, preč odo mňa, na päť krokov! Vidíte tento kosák? (Hrozí sa mu.)

ĽUDOVÍT: Tisíc striel, aká je surová!

ROHON (k Ľudovítovi): Daj jej pokoj, barátom, bo by ťa ešte naposledy tým kosákom ďobla!

ĽUDOVÍT (ku grófke): Nuž, nebuďže taká divoká, moja drahá! Veď som sa ťa len chcel spýtať, odkiaľ také krásne dievča — (Blíži sa k nej.)

GRÓFKA (cúvne pred nim): Už som vám riekla, na päť krokov odo mňa! Či sa nemôžete zďaleka so mnou zhovárať. Aby ste tak nepochodili, ako ten panský pisár, ktorý ma tiež chcel po tvári láskať, ale ja som mu takú facku vlepila — (Mieri kosákom do tvári Lajošovej.)

ĽUDOVÍT (cúvne nazad): Ha, dočerta, toto je neotesaná dievka!

ROHON: Ha, ha, ha, hovoril som ti, daj jej pokoj; Slovenky neznajú žartu.

GRÓFKA (k Ľudovítovi): Vidíte, tento mladý pán (ukazuje na Rohona) ako sa vie ticho správať; on sa iste katechizmus lepšie učil v tých školách!

ĽUDOVÍT (stranou k Rohonovi): Ha, ha, ha, je tá sprostá! (K nej.) Ale kohože teda z nás dvoch za mladého pána baróna držíš, driečna ty Slovenka!

GRÓFKA (prezerajúc obidvoch, dívajúc sa na Ľudovíta, pre seba): Jaj, tento roztopašník sa mi lepšie páči, poviem teda tak.

ĽUDOVÍT: Nuž, čo myslíš?

GRÓFKA: Nu, prosím pekne, veď som ja nie veštica; ale myslím, že ste to vy, mladý pán!

ĽUDOVÍT: Ha, ha, ha, ale ja? (Stranou k Rohonovi.) Bouprisám, tá sprostá Slovenka má gusto aristokratické! (K nej.) Veľmi sa mýliš, drahá moja! Bo ja som len inžinier; lež ten pán (ukazujúc na Rohona, ktorý vážne stojí) je mladý pán barón, váš budúci zemský pán.

GRÓFKA (dívajúc sa na Rohona, pre seba): Jaj, a ako vážne stojí — a mňa si len ani dobre nepovšimne!

ĽUDOVÍT (ku grófke): Ha, ha, azda sa ti ten mladý pán barón nepáči? No, dívaj sa len, ani mu nejdeš ruku bozkať?

GRÓFKA (k Rohonovi, ktorý vždy vážne stojí): Teší ma — vaša milosť, pán barón! Ale ja vás — ľutujem, lebo milosťgrófka povedá, že sa jej neľúbite — že z toho manželstva nič nebude.

ROHON (tknutý, mrzute): Tisíc striel, ale či to naozaj povedala grófka?

GRÓFKA (stranou pre seba): Amen! On je do Miluše zaľúbený — to je zjavná vec! (K Rohonovi.) Veru tak, prosím pekne, pán barón! Ani len pochopiť nemôžem, ako mohli milosťgrófka tak hovoriť, keď ste vy taký poriadny mládenec. Nedivila bych sa, keby to o hentom (ukazuje na Ľudovíta) samopašníkovi tak bola povedala — jaj, ale už musím preč ísť. (Chce ísť.)

ĽUDOVÍT (pridrží ju): Ho, ho, počkaj že ešte trochu, ty krásna holubica, či si falošne nehrkútala. Ukážže mi tie svoje krásne oči, či sú nie falošné? (Drží ju, dívajúc sa jej do očí, k Rohonovi.) Barátom, krásna, krásna až do zbláznenia!

GRÓFKA (vymáhajúc sa, k Rohonovi): Jaj, prosím, pán barón, pomôžte mi! (K Ľudovítovi.) Ale no, pán inžinier — preboha, pusťte ma — už sa vám toť husár díva (Pišta stojí vo dverách), čo si bude myslieť o vás? (Vytrhne sa mu a uteká, vo dverách pre seba.) Jaj, beda mi — ten inžinier! (Zmizne.)

Ľudovít, Rohon a Pišta

PIŠTA (stranou): Ha, ha, to je výborné, ona sa mu ľúbi! Už viem, že nikam nepôjdeme. (Smeje sa nahlas.) Ha, ha, ha!

ĽUDOVÍT (k Pištovi s hnevom): Nuž, čo sa rehoceš, te mamlasz!^[127] Čerti ťa sem teraz priniesli. Pakuj sa mi!

PIŠTA: Kérem, méltóságos uram!^[128] Veď ste mi rozkázali, abych vám prišiel oznámiť, keď bude zapriahnutô.

ĽUDOVÍT: Je pravda, temer som zabudol. Ale, a propos, Pišta! Či je to tá Slovenka, o ktorej si mi hovoril?

PIŠTA: Tá ver’! Ugye derék tót leány teringette!^[129]

ĽUDOVÍT: Teda ju poznáš? Kto je, ako sa volá, hovor!

PIŠTA: Kérem alásan,^[130] ja len to viem, že je najkrajšia v celej dedine; len škoda, že má takú sedliacku ruku.

ĽUDOVÍT: Nuž ako?

PIŠTA: Lebo mi také zaucho vyťala, že mi ešte teraz v uchu cvendží. (Držiac si ucho, pre seba.) Musím trocha cigániť.

ĽUDOVÍT: Nuž prečo? Iste si jej nedal pokoj, ty gazember! Ale ak sa mi opovážiš toho dievčaťa sa dotknúť, to ťa prestrelím ako dákeho divocha, érted?^[131]

PIŠTA (ohnivo): Értem, méltóságos uram!^[132] Ale, ištenuček,^[133] keby na to prišlo — veď som bol kedysi bakančošom a nebál som sa nepriateľa — ja bych za ňu i život položil, tak ju milujem!

ĽUDOVÍT: Nuž, lánczos teremtette,^[134] však ťa ja naučím poslušnosť, te akasztófára való, menj a pokolba!^[135] (Vyháňa ho.)

PIŠTA (cúvajúc): Kérem, méltóságos uram!^[136] Veď je už zapriahnutô, poďme teda domov.

ĽUDOVÍT: Nič! Ináč som si rozvážil. (Prechádza sa.)

PIŠTA (pre seba): Ha, ha, to som si hneď myslel.

ĽUDOVÍT: Daj zasa vypriahnuť.

PIŠTA: Jól van, méltóságos uram!^[137] Ešte som ani nedal zapriahať; kone si v maštali obrok prežúvajú a kočiš si sedí pri mastnej mise bryndzových rezancov; (počuť cenganie) i na vás, mladí páni, už cengajú k obedu — nech sa ľúbi ku stolu. Aspoň uvidíme popoludní tie obžinky — i tú švárnu Slovenku — ha, ha, ha, veď len vedia tie Slovenky spievať a tancovať až to milá vec! — A keď sa vám bude páčiť, môžte si potom i vy s tou švárnou Slovenkou verbunk zatancovať.

ĽUDOVÍT (k Rohonovi): Nuž, čo myslíš, barátom? To by bolo ozaj proti všetkej etikete teraz pred obedom ufrknúť.

ROHON (s radosťou): Ver’ i ja tak myslím. Lajoško! To by nás nectilo, keby sme tak zutekali ako dáki zlodeji. (K sebe.) Aspoň tú grófku ešte uvidím!

ĽUDOVÍT: Poďme teda k obedu! (Chytí Rohona pod pazuchu, na odchode.) Už vidím, že budeme mať tuná výborný kaland.^[138] (Zmiznú.)

PIŠTA (sám): Ha, ha, ha, ale ti len má ten môj barón dobrý nos, že vedel tú grófku vyzrieť v tom sedliackom odeve — už teraz nikomu nevyzradím tie ich pestvá — nech si hrajú komédiu, keď sa im tak páči. (Spieva a brinká si pritom ostrohami.)

(Odchádza z javiska — opona padne.)

Grófka a Miluša.

Miluša a Rohon.

Grófka, Miluša a Rohon.

(Premena. Javisko predstavuje záhradu; z ľavej strany poltieň kaštieľa s dverami, sedadlá.)

Ľudovít, neskôr Miluša a Rohon.

ĽUDOVÍT (prichádzajúc do záhrady, fantazíruje): Ach, darmo chodím po záhrade a po dedine, darmo hľadám a vypytujem sa ľudí; každý mi iba chladným stiahnutím pliec alebo s úsmechom odpovedá. — A tento môj husár — furták — sa mi len vždy do očí smeje ako dáky blázon! — Hm, inšie mi teda neostáva, iba čakať tuná tie slovenské obžinky — ona má byť kráľovnou tej národnej zábavy — tuná ju uvidím a buď čo buď, musím sa s ňou ešte zhovárať. (Hľadí ku dverám kaštieľnym.) Ha, to ide ten pseudobarón s tou vyfintenou grófkou! (Postaví sa vážne, a Rohon s Milušou sa vedú pod pazuchou.)

MILUŠA (k Ľudovítovi): Aj, pán inžinier! Zdá sa, že ste sa už u nás zunovali, keď som vás od obeda ani nevidela.

ROHON (k Miluši): Odpusťte, grófka! Môj priateľ je veľký milovník samoty — to je už raz taká povaha melancholikov.

MILUŠA: Veru musí byť až veľmi melancholický, keď taký zamyslený chodil po záhrade a po dedine — len tu i tu ľudí pristavoval a čosi sa vypytoval.

ĽUDOVÍT (tknutý): Kérem, osvietená grófka! Môj cieľ bol pri tom —

MILUŠA: (skočí mu do reči): Čisto filantropický — ó, to ja dobre viem!

ĽUDOVÍT (pre seba): Tisíc okovaných, tá kamsi naráža! (Nahlas k Miluši.) Nu áno — ja som po prvý raz v tejto dedine — chcel som teda príležitosť použiť — oboznámiť sa s položením a okolnosťami celej tejto obce.

MILUŠA: Ah, ak je tak, to je od vás veľmi chválitebné, pán inžinier! (K Rohonovi.) Vidíte, pán barón, i vy by ste mali tiež to urobiť. Za toľko rokov neboli ste tuná vo svojej domovine. Oko vaše zvyklo hľadieť na zámožnosť, priemysel a na vzdelanosť ľudu v iných krajinách; mali by ste v tomto ohľade prizrieť sa teraz k svojim úbohým krajanom, k našim slovenským obciam, (ironicky) tak ako to pán inžinier urobil — on chodil po našej dedine a robil porovnania, či nejaký pokrok u nás učinený; on sa vypytoval na spôsob života a práce, stupeň vzdelanosti ľudu nášho slovenského, či sa už u nás idea pokroku a reformy v živote skryštalizovala —

ĽUDOVÍT (pre seba): Tá ma zasa čistí!

ROHON (k Miluši): Spanilá grófka! Ja vás uisťujem, že môj priateľ ešte nedozrel k takémuto čistému vlastenectvu, ako ani ja. Nakoľko ho znám, on nechodil preto po dedine, aby sa prizrel k potrebám ľudu nášho, lež najvýš sťa inžinier, hľadal vo vašej záhrade a v obci úhľadnosť — krásu — symetriu!

ĽUDOVÍT (ktorý už bol v strachu, pre seba): Ha, ten furták! (Nahlas k Miluši.) Áno, osvietená grófka — symetriu!

MILUŠA (k Ľudovítovi): Aj, aj, pán inžinier, veru som veľmi zvedavá na vaše v tomto ohľade poznamenania; (ironicky) čo ste teda našli?

ĽUDOVÍT (pre seba): To už nevydržím! (Nahlas.) Nič, v záhrade dokonca nič — v záhrade je všetko v poriadku; naproti tomu v dedine som našiel —

MILUŠA (skočí mu do reči): Ale dajte pokoj, pán inžinier, ani v dedine ste nič nenašli.

ROHON: Ha, ha, ha, i ja to povedám!

ĽUDOVÍT (v rozhorlení): Kérem — to nerozumiem.

MILUŠA: Ale my rozumieme, (k Rohonovi) či nie, pán barón? (K obom.) Ha, ha, ha, veru sa vám obidvom smiať musím, že ste sa vy dvaja budapeštianski arszláni^[142] do takého klepca tuná chytili.

ROHON (k Miluši): Ó, ja zo svojej strany večne chcem zostať v tomto oblažujúcom klepci ľúbosti, moja krásna Eržika! (Drží ju za ruku.)

ĽUDOVÍT (z pozadia k nemu): Sto striel, či sa blázniš?

MILUŠA (s úsmevom k Rohonovi): Veď už nedbám, môj milý Lajoško! Vidíte, ja som chcela iba vašu lásku na próbu postaviť, keď som vás tak divno, temer nezdvorile prijala: keďže ste sa ale nedali pomýliť mojimi úmyselnými kapricami, to mi je dôkazom, že ma opravdivo milujete — s radosťou vám dávam svoju ruku.

ROHON: Ó, moja láska je čistá ako krištáľ. (Bozkáva jej ruku.)

ĽUDOVÍT (Z pozadia mu šepce): Ale bláznivá, ty somár!

MILUŠA (k Rohonovi): No, budeže mať radosť váš dobrý apko, že sa jeho vrúcna žiadosť konečne vyplní!

ROHON: Ó, bezpochyby veľkú radosť, ha, ha, ha!

ĽUDOVÍT (zalamujúc rukami, pre seba): Veru, peknú radosť, nech boh zachráni! Nie, nie — musím predísť týmto balamutám. (Nahlas k Miluši.) Osvietená grófka! (Chce hovoriť, ale vtom sa ozve v pozadí javiska nasledujúci spev chorálny.)

CHÓR (piano):

ĽUDOVÍT: Čo je to?

MILUŠA: To už idú ženci k sláveniu tých obžinkov; počúvajte len, aký je spevavý ten národ slovenský! (Počúvajú a spev trvá vždy silnejšie.)

CHÓR CHLAPOV (v pozadí javiska):

CHÓR PANIEN:

(Pauza.)

MILUŠA (k Ľudovítovi): Nuž, pán inžinier, či sa vám nepáči ten spev slovenský?

ĽUDOVÍT (dojatý): Ó; krása, krása! (Pre seba) A to azda i ona spieva!

CHÓR (forte):

Grófka, Tomáš, ženci a žničky k predošlým.

(Grófka sťa žnica s klasovým vencom na hlave zjaví sa na javisku vedľa Tomáša, tento s národnou zástavou v ruke, za nimi stúpajú ženci a žničky, Miluša a Rohon si sadajú.)

ĽUDOVÍT: Ha, to je ona! Krása! Krása!

MILUŠA (k Ľudovítovi): Nuž, pán inžinier, čo poviete na to? Či sa vám nepáči ten náš ľud slovenský?

ĽUDOVÍT (hľadiac na grófku, ktorá sa usmieva): Ó, áno, osvietená grófka! Veľmi sa mi páči — ten dobrý, veselý ľud. (Pre seba.) Ach, kebych sa len s ňou samou mohol zhovárať!

GRÓFKA (snímajúc si veniec z hlavy, k Miluši): Tento vienok, milostivá hrabenka, vám teraz na dar podávame; je v ňom žitko a pšenica čistá, ako vy sama. Nech vám boh požehná z tej pšenice chutné koláče, a z toho žitka božieho chlebíčka; daj bože, aby sa ho dostalo i vám i nám všetkým! (Miluša prijíma veniec.)

ŽENCI a ŽNIČKY (spievajú):

MILUŠA (k žencom): Ďakujem vám, dobrí ľudia! Čo by sa i mne toho božieho chlebíčka nedostávalo, buďte istí, že vám sa ho dostane — vaša dobrá hrabenka (pozrie na grófku) vás v žiadnej potrebe neopustí. Zemským pánom preto boh viacej udelil, aby to s úbohým ľudom delili a v núdzi mu pomáhali, (ku grófke) či nie tak, moja milá dievka?

GRÓFKA (v zmätku): Ó, iste tak, milostivá pani! Ráčite byť k nám veľmi štedrá a dobrá ako kus chlebíčka.

ŽNIČKY: Sláva!

ŽENCI: Nech žije naša krásna žnička!

ĽUDOVÍT (celkom dojatý, stranou k Rohonovi): Barátom, toto je krásne, prenikavé divadlo!

MILUŠA (ku grófke): Nuž, moje drahé dieťa, ty si mi taký ťažký klasový veniec darovala; ako sa ti za to odmením? Teraz prijmi aspoň túto ružičku na ňadrá, je krásna ako ty sama, (dáva jej ružu) a tento z kvietkov upletený venček na hlavu, ktorý ti lepšie pristane nežli ten klasový. (Kladie jej venček na hlavu.)

GRÓFKA: Veľmi pekne ďakujem vašej milosti! Krásny to venček, to je pravda, lež čož’, keď mi skoro uvädne! (K Ľudovítovi.) Či nie pravda, mladý pánko?

MILUŠA (k Ľudovítovi): Aj, aj, pán inžinier, ona vás už musí dobre poznať, keď je k vám taká smelá.

ĽUDOVÍT (v zmätku): Nu áno — len tak z videnia! (Pre seba.) Ha, čo to za milé, krásne dievča! (Díva sa na grófku.)

MILUŠA (k Ľudovítovi): To je symetria, či nie pravda, pán inžinier? — (K žencom a žničkám.) Ďakujem vám ešte raz, moje deti! Prijmite tiež malinké dary odo mňa na pamiatku tohoročných veselých obžinkov. (Tratí sa medzi žencami a žničkami s Rohonom, rozdávajúc z tácky dary, idúc do pozadia.) Poďte len so mnou, dobrí ľudia! Tuná v záhrade pod lipami sú už prikryté stoly koláčmi a vínom, i gajdoš tam na vás čaká, poďte sa rozveseliť a počastovať na naše i vaše zdravie! (Zmizne s Rohonom a za nimi sa tiahnu ženci a žničky.)

Grófka a Ľudovít.

GRÓFKA: Nuž, mladý pánko, či nepôjdete tiež s nami k tým koláčom? (Chce íst za žencami.)

ĽUDOVÍT (volá za ňou): Ach, počkaj že, drahá moja! (Grófka sa obzrie.) Prečože si tiež nespievala pri tých obžinkoch?

GRÓFKA: Nu, prosím pekne, je neviem spievať. (Pospevuje.)

ĽUDOVÍT: Ale nechoďže! Poďže sem, voľačo ti poviem.

GRÓFKA (obzrie sa, pospevujúc):

ĽUDOVÍT (beží a chytí ju za ruku): Ale ozaj? Vidíš, ja som ťa celé popoludnie hľadal, duša moja!

GRÓFKA: Jaj, tak mi ruku stískate, mladý pánko!

ĽUDOVÍT: Ó, jak krásnu a útlu ruku máš, akoby si nikdy nič nebola pracovala; povedzže mi, ako ťa menujú, ty krásne stvorenie!

GRÓFKA: Jaj, pusťte ma, potom vám poviem. (Vymáha sa mu.)

ĽUDOVÍT: Nepustím. Či žijú tvoji rodičia?

GRÓFKA: Ach, nie, prosím pekne, ja som úbohá sirota.

ĽUDOVÍT: Chúďatko, a tak musíš tuná ťažko pracovať! Ó, ty si nie za žničku stvorená; ja ťa tak veľmi ľutujem, drahá moja; povedzže mi, či i ty mňa rada vidíš?

GRÓFKA: Ach, prosím pekne, načo by mne to bolo, keď ste vy taký vyučený pán, ja ale chudobná nevycvičená dievka! Ó, ja dobre viem, že si vy mňa nemôžete vziať!

ĽUDOVÍT (pre seba): Ach, škoda, škoda, že sa jej nedostalo lepšej výchovy! (Nahlas.) Teda ani z knižky čítať nevieš, moja zlatá duša?

GRÓFKA: No to! Čo si to zasa myslíte o nás Slovenkách, že nás za také sprosté držíte? My máme výborného pána rechtora; on nás len vie učiť z toho šlabikára! Ale len zo slovenského, prosím pekne, a z modliacej knižky; lebo povedal, že je to dosť pre chudobné dievča.

ĽUDOVÍT (stranou): Nešťastné, hlúpe predsudky našej krajiny! (K nej.) A či by si nemala vôľu ešte niečo viacej sa učiť odo mňa?

GRÓFKA: Ha, ha, ha, od vás? Azda veru chcete za kompana pristať k nášmu pánu rechtorovi! (S úsmevom.) Ó, vtedy bych i ja znovu do tej školy chodila, trebárs som už dosť vyrastená!

ĽUDOVÍT (smeje sa): Ha, ha, ha, až veľmi sa mi ľúbiš, drahá moja! Ja ťa opravdivo milujem; len mi daj aspoň jeden pyšťok. (Chce ju objať.)

GRÓFKA: Ale no, mladý pán! Budem kričať! (Kričí.)

ĽUDOVÍT (odskočí): Sto striel, aká si divoká! Choď už stadiaľto, bo voľakto sem ide.

GRÓFKA: Aha, tak ste sa, mladý pánko, uľakol! Nu, veď už nebudem kričať; a keď už raz tak rád bozkávate, tuná, bozkajte mi aspoň ruku! (Zjavia sa v pozadí Miluša a Rohon: Pst!)

ĽUDOVÍT (nezbadajúc svedkov): Ó, s radosťou, moja drahá! (Bozkávajúc jej ruky.) Ó, jak je sladká k bozkávaniu tá tvoja okrúhla ručička!

Miluša a Rohon k predošlým.

MILUŠA: Aj, aj, to je tu dačo originálneho! Nebola bych myslela, že vzdelaný mladý muž sedliackej dievke ruku bozkávať môže!

ĽUDOVÍT (odskočiac, pre seba): Sto striel, tí ma pekne prichytili!

ROHON (k Miluši): Ha, ha, ha, grófka! To je iste len zmierenie sa s tým poctivým ľudom slovenským a vyrovnanie stavu; môj dobrý priateľ už chce byť opravdivým rodoľubcom.

MILUŠA: Pekné rodoľubstvo, najkrajšie dievčatá rodu slovenského ľúbiť! (Ku grófke.) A ty, moja žnička, tak sa mi držíš tuná v panskom kaštieli?

GRÓFKA: Pekne prosím, ja za to nemôžem. Ten mladý pán ma nasilu tuná zadržal, svojou milou, svojou drahou ma menoval a ruku stískal, že ma on opravdivo miluje a znovu že ma vyučovať bude.

MILUŠA: Krásne, krásne! (Ironicky k Ľudovítovi.) Nuž, čože ju asi chcete vyučovať, pán inžinier?

ROHON: Ha, ha, iste dáke symetrické figúry!

ĽUDOVÍT (pre seba): To už nevydržím. (Nahlas.) Kérem — ja netajím, že som to dievča ľutoval, keď je taká zanedbaná sirota, a že sa jej lepšej výchovy nedostalo, čo by veru bola zaslúžila — a tuná ju nútia k sedliackym prácam.

MILUŠA: Ej, ej, teda vy ju chcete, pán inžinier, teraz emancipovať a dľa svojho vkusu si ju vzdelať? Nu, jestliže vás láska k nej tak nakloňuje a filozofia splnomocňuje —

ĽUDOVÍT (zarazený): Kérem, čo tým vlastne rozumiete?

MILUŠA: Je, nu, že si ju vezmete a spoločnicu života z nej vychováte.

ĽUDOVÍT (v zmätku): Dovoľte, grófka — ale keď mladý muž s dievčaťom trochu žartuje —

GRÓFKA (robí sa smutnou): Tak? Teda mladý pán len žartoval? A ja som myslela, že to naozaj.

MILUŠA (k Ľudovítovi): Vidíte, pán inžinier, vzbudili ste v mojom dome všeobecnú pozornosť: služobná čeľaď, ba i tí ženci si už šeptajú, ako ste sa za touto dievkou bláznili a ju zvádzali. To ale máte vedieť, že ste tuná nie v Pešti, lež na Slovensku, kde sú ešte nepokazené mravy. Už teraz žiaden mládenec na tú dievku nepozrie a ona zostane nevydatou, jestli jej vy česť nenavrátite manželstvom.

ĽUDOVÍT (s premožením seba): Ha, vy mňa teda nútite masku zložiť — lebo aby ste vedeli, grófka — ja som barón Kostrovicky Lajoš, a protestujem proti takému uníženiu svojej osoby! Keď sa vám, grófka, ľúbi toť za inžiniera (ukazuje Rohona) sa vydať, to vám slobodno; ale mne sedliacke dievča za ženu ponúkať, to deprekujem!

MILUŠA (so zadivením): Veru, pekné veci sa dozvedám! Mňa a celý dom takto za blázna mať, oklamať a zneuctiť! To ste sa výbornú etiketu v tej Pešti naučili, pán barón, (k Rohonovi) i vy, pán inžinier! Budem od vás žiadať zadosťučinenie za túto sotízu; (ku grófke) poď, dievka moja, už nás tu viac netreba — adieu, páni! (Odíde s grófkou).

ROHON: Vidíš, Lajoš, ako sme pochodili pri tom tvojom „kalande“.^[143] Grófka sa teraz hnevá i na mňa — musím ju ísť prosiť, k nohám sa jej hodiť, ona je dobrá, snáď ti prinesiem radostné zmierenie a ona bude ešte tvojou! (Odíde.)

Ľudovít, neskôr Pišta a Orieška.

ĽUDOVÍT: Zmierenie? — Mojou? — Ani za celý svet. Teraz mi inšie neostáva, než dať zapriahať, a nikdy viac ma neuvidia múry tohoto jej pyšného kaštieľa! (Zamyslí sa.) Ach, ale tej krásnej Slovenky je mi opravdive ľúto; ó, keby tak bola vzdelaná, ako je krásna! Ha, tak nejaký chatrný domček v tichom romantickom údolí, krásnu záhradku, žblnkajúci potôčik a — — ale nie, nie, preč s týmito myšlienkami! Ona je sprostá, nevzdelaná sedliacka dievka — (Stojí.)

PIŠTA (v pozadí javiska s Orieškom): Veru tak, pán rechtor! Už ste po obžinkoch prišli, i bez vás to výborne išlo; (zjavia sa) ale toť je, hľa, (ukazuje Orieškovi Ľudovíta) osvietený mladý pán barón.

ORIEŠKA (s poklonami k Ľudovítovi): Ó, aké to šťastie, osvietený pane, že ja prvý, s hlbokou poklonou pozdraviť môžem v drahej osobe osvietenosti vašej nášho budúceho milostivého zemského pána!

ĽUDOVÍT (k Pištovi netrpezlivo): Kto je to a čo chce so mnou?

PIŠTA: Kérem, méltóságos báró úr,^[144] to je tunajší pán rechtor.

ORIEŠKA (s poklonou): Na službu, osvietený pane, ja som tunajší školský učiteľ; a keďže som sa oneskoril k tým radostným obžinkom, pri ktorých moja dcéra Miluša ku cti vašej osvietenosti do slovenských krojov preoblečená a národnou partou ovenčená rolu žničky predstavovala —

ĽUDOVÍT (pretrhne ho): Čo to vravíte, že vaša dcéra?

ORIEŠKA: Na službu, moja dcéra Miluša. Ona je tuná milostivej grófky Eržiky spoločnicou; či nie pravda, že jej to výborne svedčalo pri tých obžinkoch?

ĽUDOVÍT: Výborne, výborne jej to svedčalo! (Prudko.) Ale beda vám, vy starý, ak ma klamete, že je to vaša dcéra.

ORIEŠKA: Ó, boh zachráň! Ja takého pána oklamať! Ó, veď to celá obec vie, i toť tento človek (ukazuje na Pištu) to vie.

ĽUDOVÍT (k Pištovi): Ty gazember, prečos’ mi to hneď nepovedal?

PIŠTA (so smiechom): Ha, ha, ha, nuž keď mi to osvietená grófka zakázala; (pre seba) zasa tí budú hrať komédiu, musím to ísť grófke povedať. (Odíde.)

ĽUDOVÍT: Teda vy ste otec toho dievčaťa? Ale veď mi hovorila, že je ona sirota.

ORIEŠKA: Ha, ha, iste len žartovala, osvietený pane!

ĽUDOVÍT: Tisíc hromových bleskov — už teraz chápem — to je na bielom dni! (K Orieškovi.) Ale vy nemúdry učiteľ, prečože ste si lepšie nevychovali, nevypolirovali svoju dcéru?

ORIEŠKA (zľaknutý): Preboha, azda sa nejakej nezdvorilosti proti vám dopustila, osvietený pane?

ĽUDOVÍT: To nie, ale keď je takých obecných manierov, nevzdelaná —

ORIEŠKA: Ha, ha, ha, ona sa iste len tak pretvarovala; bo vám povedať musím, osvietený pane, že je ona veľká figliarka; ona sama ten žart dnes ráno vymyslela a milostivá grófka s radosťou privolila, lebo i ona, prosím pekne, žarty ľúbi. Len sa trochu na obidve hnevám, pretože mi hneď neodkázali, že ste už tuná, osvietený pane; lebo dľa našej spoločnej úmluvy ja sám v svojej osobe mal som tie obžinky sťa regenschori dirigovať! — azda tak bezo mňa nedobre vypadli.

ĽUDOVÍT: Výborne vypadli! Ale čo to všetko od vás počúvam! Teda tá vaša Miluša je vzdelaná?

ORIEŠKA: A to ako, osvietený pane! Pri svojom chatrnom učiteľskom plate neľutoval som žiadnych obetí, abych svojmu jedinkému dieťaťu, keď nie inšie, aspoň dobrú výchovu obstaral. Veď je to jedinký, ale najväčší poklad, čo po mne zdediť môže; ja som síce chudobný ako Lazár, ale šťastlivý a hrdý, že som si takú dcéru vychoval!

ĽUDOVÍT (pre seba): Hm, tento človek sa mi ľúbi. (K nemu.) Krásnu dcéru máte, pán učiteľ! — Ale či vie i po maďarsky? Či je horlivá vlastenka?

ORIESKA: Ó, ja som jej predovšetkým lásku k národu svojmu slovenskému do srdca vštepoval; veď láska k národu je predmet pravého vlastenectva, osvietený pane! „Nech Rím, nech Atény skazu vezmú,“ povedal Cicero; a Themistokles, „Nech sa zrútia všetky bašty, domy, paláce a mestá, nech sa spustoší celá krajina, jestli len ľud — národ živý nezahynul, tak ani vlasť ešte nezahynula.“ A v tomto zmysle je moja dcéra horlivou vlastenkou — a ako taká ctí ona a miluje i susedný nám maďarský národ, s ktorým nás v krajine tejto tisícročnej sudby v priateľský zväzok spojili, a je za to: aby si Slováci i Maďari sväté práva spoločnej svojej krajiny uhorskej spojenými silami bránili, národnosti svoje vzájomne ctili, národnej vzdelanosti a osvety — bez ktorej blaho vlasti ani myslieť sa nedá — jeden druhému úprimne dopriali, a aby žiadnej nenávisti, žiadneho sváru medzi nami nebolo, iba chválitebného pudu emulácie — kupredu! Toto je politickonárodné vyznanie moje a mojej dcéry, osvietený pane!

ĽUDOVÍT (vo vytržení): Zmierenie, zmierenie! — Pán učiteľ. Ja som sa bol posiaľ odriekal toho poctivého ľudu, z ktorého lona i ja pochádzam; lež odterajška už i ja chcem byť úprimným jeho priateľom — ale dajte mi na závdavok tejto lásky za manželku svoju kaľavnú dcéru, ktorú ľúbim a od ktorej sa chcem učiť i národ svoj milovať.

ORIEŠKA (zľaknutý): Preboha, pán barón, ja som nie preto dcéru chválil — nerobte také žarty s chudobným človekom.

ĽUDOVÍT: Nie, nie, ctihodný muž, žiadne žarty s vami nerobím. Ja som Milušu ľúbil ako prostú žničku; a keďže sa teraz od vás dozvedám, že je ona vaša dcéra, vzdelaná a taká výborná vlastenka, ja ctím učiteľský stav a chcem vašu dcéru šťastlivú učiniť.

ORIEŠKA (pre seba): Preboha, ten nežartuje. Hm, to by bolo síce neslýchané šťastie pre moju dcéru — ale nie, nie, to byť nemôže —

Rohon, neskôr Pišta k predošlým.

ROHON (k Ľudovítovi): Barátom, viktória, zmierenie. Grófka Eržika sa udobrila a nevýslovne ťa ľúbi, hneď bude tuná.

ĽUDOVÍT: Ih, čo. Nepotrebujem ju. (K Orieškovi.) Nebojte sa, pán učiteľ, ja tú grófku nechcem.

ROHON: Ha, teda je tento muž otec Milušin?

ORIEŠKA (k Rohonovi): Na službu, pane, ja som tunajší učiteľ.

ROHON: Ó, vítam vás nastokrát, výborný muž! Sláva vám, že ste si takú kaľavnú a cnostnú dcéru vychovali! Ja som stoličný zememerač a jestli nepohrdnete mojou žiadosťou, teda sa teraz o ruku vašej krásnej dcéry uchádzam, lebo ju milujem až do zbláznenia; (kľakne) rozhodnite, prosím, nad šťastím života môjho!

ĽUDOVÍT (žiarlivo): Barátom, z toho nič nebude! (K Orieškoví.) Pán učiteľ, ja som sa prv o vašu dcéru hlásil, a ona mňa ľúbi, ja mám teda väčšie právo —

ORIEŠKA: Strela jasná, akú to komédiu so mnou hráte, pánovia! Pán zememerač, vstaňte, prosím! Veď kebych len vedel —

PIŠTA (pribehne hurtom k Ľudovítovi): Méltóságos uram,^[145] starý pán barón, váš apko, práve sa priviezol; pani komorná mu všetko rozpráva, že vy grófku Eržiku nechcete, že len Miluši, jej spoločnici, kurizujete; a on sa hnevá, až tak fúka od jedu — že on Milušu z kaštieľa odpráši, vás ale že naučí poslušnosť —

ĽUDOVÍT: Ejnye, lánczos adta,^[146] to budeme mať hroznú scénu! (K Orieškoví.) Pán učiteľ, ja vašu dcéru neopustím!

ROHON (k Orieškoví): Pán učiteľ, ja vašu dcéru milujem, mne ju dajte!

ORIEŠKA: Tisíc beťahov, veď sa pán barón prvej o moju Milušu uchádzal.

ROHON: Ten si musí vziať grófku Eržiku; pán otec ho k tomu prinúti.

ĽUDOVÍT: Nehnevaj ma! Ty vieš, že Miluša len mňa ľúbi, a nie teba, teda ty nemáš k nej práva, rozumieš? Ja idem rovno pred svojho apku a slávne sa mu osvedčím, že ja tú grófku nechcem. (Ide.)

ROHON (volá za ním): To nie je pravda! Ty ju chceš a bude tak, (Ľudovít sa hnevlivo obzrie) lebo ťa viaže rodinná zmluva; Miluša ale bude moja, čo bych priam život mal za ňu položiť.

ĽUDOVÍT (pri dverách): Barátom, čo chceš, abych ťa vyvolal na pár pištolí?

ROHON: Ó, ďakujem, ja nemám k tomu vôle, ha, ha, ha.

ĽUDOVÍT: Te gyáva!^[147] Zajtra o siedmej hodine, érted?^[148] (Odíde.)

ROHON: Ha, ha, ha! Vidíte, pán učiteľ, musíte teda byť mojím sekundantom. (Chytí ho za ruku.)

ORIEŠKA: Jaj, dajte preboha s takým žartom pokoj! Nech nás od duelu pánboh zachráni!

ROHON: Ó, tento spor lásky bez zbrane skončíme; poďte len, pán učiteľ, hneď vám všetko vyrozprávam. (Odídu.)

(Premena. Sála ako spočiatku dejstva.)

Barón Kostrovicky a Capková.

Kostrovicky a Ľudovít.

Capková a Rohon k predošlým.

Orieška, neskôr Miluša k predošlým.

Grófka, ženci a žničky k predošlým.

(Opona padne.)