Kde sa vzali, tu sa vzali, boli zajci chutní, malí a v tom lese pod dubom bolo im sťa holubom. V teplom domku, namojveru, bolo ich tam za pol meru, doniesla ich v hojný rok vrana, a či iný zmok. Bol tam Macko, Mucko, Mica, malá Méca parádnica, všetko zajci ušatí, i ten Bojo strapatý. Mama, tata boli radi, že ich toľko, že sú mladí, lebo sa im videlo, že je s nimi veselo. Na tú radosť, že ich veľa, rodina sa zišla celá — Kto to zmyslel, kto to nie, spravili si krštenie. Prišli zajci, prišli tetky, zhora-zdola na posiedky, na tú veľkú hostinu, preveselú hodinu! Straka rýchlou bola zváčkou, maškrtná myš umývačkou, chrčok nosil na stoly, vše do vlastnej stodoly. Pani kmotre, pani líške, odkázali po pipíške, aby prišla, lebo nie, že je u nich krstenie. Ale kmotra odkázala, že by kožuch plátať mala, že nepôjde o suchu v ošklbanom kožuchu. Bez pozvania králik prišiel a s ním sused, čujný syseľ, veverička veselá za vrchstolom sedela. Tata znášal chutné kúsky do hrnčíčka, do kapustky, zajačička premilá pampúšiky pražila. Vrabec pekné vinše skladal, ktože by to bol v ňom hľadal?! Krásne slová, zvučný rým: „Čimčarara, čim-čim-čim!“ Aby kmotor nemal škodu, pili iba čistú vodu, preto potom nejeden triezvy vám bol ani peň! Jedli, pili, hodovali, po dva kúsky razom brali, všetko chváliac naporad: „Dobré je to, kto to rád!“ Od stola keď potom vstali, pekne všetci zaželali, ako káže dobrý tón: „Kadiaľ dnuka, tadiaľ von!“ A keď sa už domov brali, výslužky im chutné dali, každý dostal výslužku, po pampúšku, posúšku. Mama, tata natešení, že už majú po krštení i že hostí bolo moc, zamkli bránku: „Dobrú noc!“ O chvíľu už, o minútku, spal už každý v svojom kútku: mama, tata, zajci malí, spali, spali, sladko spali od svitania do šera, do samého večera.

Milé dníčky, pekné sníčky najsladšie sú u mamičky, pri mamičke v pohove, kde je všetko hotové. Keď sa zachce — chutné mliečko, keď ti milo — na slniečko, vo dne ani v cíperí, nôcka v teplom páperí. Tata zvonku znáša v zhone, mama doma bedlí o ne a sú všetci veselí ani muchy v kyseli. Tak sa zajci dobre majú: s mamičkou sa pekne hrajú, buvi-buvi veselo, akže by sa zachcelo. Holub vše im do sna vrkne, vrabec vše sa na nich kukne: „Čvirik-čvirik-čviriki — už sú zajci velikí…!“

Prší, prší, len sa leje, v chyžke smutno, vonku zle je: sotva vyjdeš — ani z dier leje sa ti za golier. „Nič to, deti, íkom-fíkom, na rebríku — pod rebríkom: v nepohodu-nevoľu zahráme sa na školu. Do kola si posadajte, na slovíčka pozor dajte, naučím vás dneska snáď abecedu — ba i krát.“ A hneď Macko, Mucko, Mica, malá Méca parádnica, i ten Bojo — v povole posadali si v škole. Lebo čo i boli malí, že sa treba učiť, znali, a už tata — vážna tvár — učí zajčí šlabikár: „Starý zajac veľa skúsi, čo i mladý vedieť musí, lebo každý mrcha duch večne hrá mu o kožuch. Čujte teda! V zajčej vede čo je prvé v abecede: Keď to šuchne-buchne-ťaj! už i dupky utekaj! Druhé: ani šuchom-buchom neutekaj dolu vrchom: predné nohy krátke máš, tvoj by to šlo na rováš. Tretie: nikdy, namojveru, v súre nevleť v líščiu dieru: kmotra líška stíška „ham!“ a už si ty, zajko, tam! Štvrté: nebuď ako iní, nezabiehaj do cudziny, vôkol hniezda drž sa, hľaď: „Môj dom je môj pevný hrad.“ Ale zato uzdu pusti, keď ti príde do kapusty: od kapusty — smej sa, smej! zajci hustí — veru hej! Vedzte teda: smelý v duchu, vonku boj na šuchu-ruchu, kde len môžeš, zobni — ťaj! ale už aj utekaj!!! Prv než by sme mali skúšku, daj im, mamka, po posúšku, že by každý dobre znal, naučenie pamätal. Zvlášť ty, Bojko! Kto ti verí?! Zvedavý si vyše miery. Abys vedel: tatuško potiahne ťa za uško.“ Potiahol ho. A tak všetci rozmýšľali o tej veci, a zvlášť o tom jednom aj: „Šuch-buch-skok v bok — utekaj!“ Keď už skončila sa škola, posadali vôkol stola a mamička premilá pampúšiky delila. O chvíľu už, o minútku, spal už každý v svojom kútku, mama, tata, zajci malí, spali, spali, sladko spali od svitania do šera, do samého večera.

Za pohody, nepohody, rastú zajci ani z vody, štyria zajci ušatí, i ten Bojo strapatý. Tam pod dubom v chrastí, kriačku, hrávajú sa pri mesiačku a keď šantov dosť — ba moc, dávajú si Dobrú noc… Páli slnko na zem z neba, svieti, hreje, koho treba — ale zajkov v oreší slnko nikdy neteší! Sotva vyjde spoza hory, už sa kryjú do komory, do komory, temnoty, idú na nich driemoty. Drieme mamka, zíva starý, i mladí by spať šli vari?! Ba hej! Zajci pod dubom iné majú za lubom! Dopočula mladá chasa, kapustka už zelená sa kdesi dolu — ta veru, ta by radi k večeru. Ale čože! Dolu vrchom nie je sedieť pod lopúchom: po kameni, lopúší sto ráz „kopŕc“ cez uši! Ten to radí — onô iný, jak sa dostať do doliny, dolu vrchom z húšťavy — až im vhupne do hlavy: „Kúpime si veru sane, vysadneme rezko na ne a huš! dolu dolinou, za kapustkou zelenou!“ Čože, sane ako sane — ale kde vziať groše na ne?! Požičať? To mrcha vec! Kožou splatíš nakoniec… Sedia smutní ani sysly, každý húta, každý myslí, až ich Bojko v oreší, figliar, takto poteší: „Ejha! Poradím vám čosi! Veď už má len sane ktosi! Pôjdem — vezmem — budem mať — nemusíme kupovať! Zahrajte sa na skrývanky, kým ja kuknem dáke sánky,“ — a už trieli po lázku riešiť ľahkú otázku. Sotva zmizol na záhonoch, tužbuď! ani na sto koňoch cvalom-valom dokluše, bez rozumu, bez duše. „Čože sa ti, Bojko, stalo? Čože ťa tak hupky hnalo…“ „Jajaj! Smutná novina! Neveselá hodina! Sotva vyjdem — skok-dva, pane, do cesty mi čosi stane, veľké čosi zabočí — strach mu pozrieť do očí…! A to čosi malo pušku! — Piff! A už mám dieru v ušku. Ach, to bolí! Jaj, jaj, jaj!!! Čo máš nohy — utekaj!“ Ach, či sa mu všetci smiali, od smiechu sa krbáľali: ako ta šiel — smelý preds’, ako letel — molodec! „Čo len, synku, dierka v ušku! Ale keby na kožúšku — márne lieky-nelieky: amen ti je naveky!“ „To máš zato, milý pane, že si išiel kradnúť sane!“ Zajci sa mu rúhajú, mrkvičku mu strúhajú. „Spať už, deti!“ mama velí, „keď si mi len, Bojko, celý, viac o dierku — čože tam! Poď, uško ti ofúkam…“ Utíšil sa Bojko celky, vložili ho do postieľky — ale všetkým, buď čo buď, na kapustku prešla chuť. O chvíľu už, o minútku, spal už každý v svojom kútku, mama, tata, zajci malí, spali, spali, sladko spali od svitania do šera, do samého večera.

Za pohody, nepohody, rastú zajci ani z vody, štyria zajci ušatí, i ten Bojo strapatý. „Veľké ste už, deti moje, Macko, Mucko, i vás troje, a nie dáka šepleta: všetci súci do sveta. Macko, Mucko — ni sto koní tých tak ľahko nedohoní — Micka švárna, Méca aj — obe súce na vydaj. Ba i Bojko bol by veru, čo už má i v ušku dieru, rytier chýrny v šír i diaľ — keby sa vždy neľakal! Dnes-zajtra už bude k letu, čas, by ste sa mali k svetu ako každý zajko pán… Čujte, aký ja mám plán! Na doline, na rovine, na tej veľkej močarine slávna býva muzika, čo až uši preniká. Umelci tam veľkí budú, čo muziku chýrne hudú, všetko samý jemný tón na bubienok, bombardón. Žaby, žabky, žaburiatka muzikujú, hudú skrátka, v bahurine, bezpeke: „Uhm-uhm — brekeke!!“ Na brehu si posadáme, po halierku, po dva dáme, bez šantov a bez kriku počujeme muziku. Ale k tomu, milý chlapku, čisté nech máš uško, labku! Preto všetci sem-tam skok — vykefovať kožúšok!“ Na doline, na rovine stojí žabiak v bahurine po kolienka-kolená: „Hrajte, hudci, hudená!!“ A hneď, čo len dychu malo, zahúdlo a zaspievalo hrubú, tenkú, vysokú, do smiechu i do skoku, v močarine v bezpeke: „Uhm-uhm — brekeke!!“ My sme chýrni muzikanti, aha-uhm — veru tak! Máme bubny, klarinety, huby-trúby, husle, slák, bum-bum — bum-bum-bum, cviky-zvyky i rozum, bum-bum-trara-bum-bum! My sme chýrni muzikanti, dudi-dudi-dudi — dú, naše gajdy kalamajdy aké chcete, zahudú, dú-dú — dudi — dú, do mysle ti neidú aké hajdy! Kalamajdy naše gajdy do tanca ti zahudú, dú-dú-dudi-dú — dú!!! Naša pieseň, to je pieseň, to je slávna muzika! V lete mlčí — zjari hučí, až ti uši preniká: kvak-kvak — to je tak — ak len nie je naopak, čuši-kuši, čo máš uši, dúchaj-slúchaj, ako sluší, kvak-kvak, smolka, slák — kvak!!! Cinu-cinu na mizinu nevyjdeme, z pomoci, že si plesy čosi-kdesi strojíme noc po noci, cin — cin — cinu — cin aky otec, taký syn — trara — trara — kto sa stará, nech sa stará, my sme zjari všetci jarí, cin — cin - cinu — cin — aká myseľ — taký čin čin — čin — činu — čin — čin!!! Učili sme, cvičili sme od večera do noci, kto má na to slabé uši, tomu nieto pomoci: bum-bum — bum a bum, len my máme vkus i um, bum-bum — bum a bum — bum!!! A vy, žabky-žaburiatka, do kolieska, do kola, tani-tani v všetky strany, ako káže svojvôľa! Hop! Hop! Hopi-hop! Prázdne vrece, prázdny snop Hopsa-polku, kalamajku, po brezine, po čečine, po tej našej močarine, ťap — ťap, ťapi-ťap, kto vyskočí, bude chlap! Skok — v bok horeznak! Kviky-kvoky-kvaky kvak — kvák!!!“ Jaj, či bolo krásne, verte! na tom žabom na koncerte, na tej žabej muzike, zvučno-hlučno veliké! Čo len zdravé uško malo, načúvalo-naslúchalo, a čo mladšie v potoku, dalo sa i do skoku. A čo zajci, mladí páni?! Nemôže byť inak ani, iba tiež že, premilí, do tanca sa pustili. Tani-tani tancovačka, bystrým nôžkam milá hračka! Ba i tata, i on sám: „Moje nôžky sem i tam…“ „… Musel by to chlap byť, čo by ma chcel nabiť — uhája! Musel by on čakať, ak by ma chcel zľakať — ťuhája!“ Žabiak spieva, hudci hrajú, zajci v tanci vykrúcajú, pokiaľ stačí dvorana: „Iháj! Ťuháj! Do rána!“ A boli by zajci malí vari dodnes tancovali, keby radosť, tralala! krátky koniec nemala. Zrazu výkrik…! „Jajaj! Rata!“ Skočia zajci, mama, tata — čo je, nikto netuší — len sú v mokrom po uši! Každý letel, jak by tasil, aby aspoň kožu spasil, a to — beda prečinu! Všetci rovno v barinu! Bola vám to smutná mela. Rodinka tá zajčia celá, a to vinou iba dvoch, na chlp mokrá ani doch… Ako išli, ako prišli, jak sa potom doma zišli — mračky-plačky, to sa vie, to nám nikto nepovie. Pozrel tata svoju chásku, vzal ju prísne na otázku: Kto to zreval na ratu, doriadil ich na špatu?! „Kto by?! Bojo ustráchaný! Večne des má za pätami…!“ A ten, v očkách strach i žiaľ: „Nuž keď som sa naľakal…“ Sedelo tam veľké čosi — ja, že hneď ma drví, skosí… skríklo kŕŕk! — a do mňa skok! Iste šarkan lebo zmok…“ „Že ťa večne svrbí laba! Veď to bola iba žaba! Robila tam muziku — a ty zaraz do kriku…!“ „Ale malo veľké oči — ja, že hnedky do mňa skočí…“ „Si ty, Bojko, bojo-boj…!!“ A mamička: „Ale môj…!“ „Tvoja večne plachá myseľ!“ „Sám som mokrý ani syseľ —“ „Vy ste všetci presmelí — a ako ste leteli…!“ „Dosť už, deti!“ mama vraví, „keď si mi len, Bojko, zdravý, po tom strachu, zázraku, vyčítam ti od ľaku. A vy všetci za tú skúšku zjete azda po pampúšku?!“ Že či?! Zjedli všetci hneď — sladučký bol ani med. O chvíľu už, o minútku, spal už každý v svojom kútku, mama, tata, zajci malí, spali, spali, sladko spali od svitania do šera, do samého večera.

Žili-boli zajci malí… Vo dne jedli, v noci spali, žartom bol im celý svet — hračkám-pračkám konca niet! Zvlášte Bojko večne zmýšľa, aká hra by lepšie išla: prvý v každom pomysli, vše dač dobré vymyslí. Raz za rána, rozihraný, poradil zájsť v úval, k stráni: „Poďme veru, hihihi! Zahráme sa v dostihy!“ Šli. Šla s nimi mama, tata, dívať sa na zajačatá: títo sadli pod brehom, tamtí hnedky úbehom. Letia, letia, až ich drví, ale Mucko vždy je prvý, kým náš Bojko, neborák, za všetkými ani rak! „Živio, Mucko!“ vôkol zneje. Bojkovi sa všetko smeje, i na dube starý kos ukazuje dlhý nos. „Daj sa svete!“ Bojko myslí. „My tiež nie sme dáki sysli! No nie mi je pochuti, letieť ako tamtotí…! Kým tí letia ani strely, ja sa skryjem sem do diery, a kým oni v poletu — ja sťaby už zase tu…!“ Ako zmyslel, tak i spravil. Bárs by sa bol ináč bavil! Šup do diery za ten čas — a sa smeje: To je špás! Zle si zhútal Bojko veru, že sa ukryl v tmavú dieru: v diere líška skrytá, ľa, na korisť si číhala. Letia zajci, letia scela ani nebom jasná strela, kým náš Bojko, tuliti, čupí v diere ukrytý. Zrazu výkrik bôľu, desu! Hľadia zajci, čo sú, kde sú, keď tu strašné divadlo všetkých desom popadlo: letí Bojko hore valom medzi svojich divým cvalom, za ním strelou vyslaná, kmotra-líška uháňa! Výkrik! Skok! A kto je živý, beží, letí ani divý: všetko sa to kopŕňa štrng-brnk! Rovno do tŕňa! Bola vám to mela strašná! Ale myseľ predsa spásna: tŕnie šípom povité, zajci boli v úkryte. V šúni-tŕní — každý verí! nie je hajať na páperí! No aspoň im do očí kmotra v tŕnie neskočí. Sedia zajci v dese, plači, akoby už na pekáči… Líška vôkol obchodí, zajkov mdloba nadchodí… Žiar už svety pozlácala, keď sa líška domov brala, a len večer tu i tu lezú zajci z úkrytu. Hladní, smädní… čo viac, pane, kožušteky dodriapané, Bojko smutný ako nik, lebo prišiel o chvostik… Ej, ťažké to chvíle boli! Doma mamka mŕtva spoly, na Bojkovu ranu, bel, prikladala skorocel. Dlho doma, smutní v mysli, sedeli sťa mokrí sysli, kým len potom o minútku nepospali v svojom kútku, mama, tata, zajci malí, spali, spali, zlé sny mali od rána až do šera, do samého večera.

Keď sa Bojko vzbudil — áno, smutné bolo jeho ráno! Všetci sa naň mračili, neveselí, nemilí… Tata mračno z fajky bafal, v mysli ho už prútom rafal, mama mlčky, pošušky zašívala kožúšky. A tí mladí, párov dvojo: „To len preňho! To len Bojo! I tá bolesť, i ten strach…! Jaj! Nás bolí! Pichá, ach!“ „Ticho!“ tata razom zreve, i odpáše remeň v hneve: „Len sa ktorý ohlási, hneď má chrbtom klobásy!“ A k Bojkovi prísne veru: „Čo si liezol v líščiu dieru?! Dám ti za tvoj hlúpy šant raňajky i olovrant!“ Skríkol Bojko bez odvety — no už mama k nemu letí: „Nebi, starý, pod mierou!“ A ho kryje zásterou. „Ba ho dobre!“ všetci zhudú, „Bojo je len na ostudu a ku celej ostude inakší už nebude!!!“ Mamke v očiach slzy stáli: „Kam ho dáme, keď je malý — a keď nemá ani chvost…?! Mrzká vaša nevľúdnosť!“ A tí všetci, že ho nechcú, a sa rehcú a sa chechcú: „Dosť už bolo trápenia — nech ho dakam priženia!“ Naľakal sa Bojko hupky, že ho dajú na prístupky — no keď sa dal „do prosa“, väčšia ešte ponosa. „Oženiť ho, namojveru, čo už má i v uchu dieru! Nájde sa preň nevesta, hoci je i bez chvosta!“ „Ticho, deti! Na prednovku pošleme ho na vandrovku — ale až mu v pokoji mamka chvostík vyhojí…“ A jak tata prísne riekol — už sa mu i posúch piekol na vandrovku, na cestu na kraj sveta ku mestu — od mamičky z bezpeky — naveky — ach! Naveky…!

Svitlo ráno — ale áno, nám bol večer, zajkom ráno — zrána, teda zvečera, Bojko preč sa poberá. Už ho mamka oplakala, do uzlíčka posúch dala: „Choď mi, Bojko, šťastne — aj na mamičku pamätaj!“ „Budem, mamka, budem zatým, kým sa domov nenavrátim, a to bude ťažká vec: pôjdem — pôjdem snáď i sveta na koniec!“ Rozlúčil sa zajko skrátka, zachlopili za ním vrátka a čos’ v lesa okruhu desne skríklo: „Huhuhu!!!“ Pohol sa on, pohol clivý, ani mŕtvy, ani živý, na srdiečku žiaľ i strach, sťaby už bol na márach. A dokola v hory kruhu desné čosi: „Uhú-uhú…!“ a výstražný z boru krik: „Cvik — dobrý zvyk! Kvik! Kvik, Bojo! Kvik…! Kvik…!“

Ide Bojko, ide clivý, ani mŕtvy, ani živý, na srdiečku strach i žiaľ, sám že ide v sveta diaľ. Ide, ide cestou v lese, v uzlíčku si posúch nesie, keď tu zrazu vo tôni „Cingi-lingi…!“ zazvoní. Slúcha — hľadí… V tichu, v taju zvonky-kvety vyzváňajú: „Cingi-lingi — lingi-let, pekný je ten šíry svet, bombi-lombi — bombi-bom a my v ňom — a my v ňom bom — bom — bom…“ A sotva ho zazrú, hnedky volajú ho na posiedky: „Poďže, Bojko, poďže k nám, nás je veľa, ty si sám!“ Poďakoval zvonkom-kvetom: „Nemám času — idem svetom…“ „Svetom, zajko? Ale kam…?!“ „To ja smutný neviem sám.“ „Nič to, zajko! V lete v zime dobrý s dobrým vždy sa sníme, choď len rovno v pochode po suchu až ku vode!“ Zaďakoval za tú radu, ide ďalej bez ohľadu a tie za ním: „Cingi-let — pekný je ten boží svet, cingi-lingi — bombi-bom a my v ňom — a my v ňom, bom — bom — bom…“

Ide, ide cestou v mochu a vždy ešte smutný trochu, že tak sám sa popletá do šíreho do sveta. Ide, ide horou, v lese, v uzlíčku si posúch nesie, keď tu zrazu v podlistí svetielko sa zablyští. Hľadí — vidí: v mochu, v kroví domček — azda perníkový, a v ňom — sa mu nemarí?! zlatá muška kuchári. Svätojánska muška asi lampášikom svietila si a na zlatom randlíčku varila si kašičku. Pošiel ku nej na podstienku, zaklopal jej na okienku: „Zlatá muška, zdravá buď, ku kašičke dobrú chuť!“ „Vitaj, zajko, keď si prišiel! Azda čo bys’ dnuka išiel…?! Znám ťa, Bojko, znám ťa, znám, dobrého ti čosi dám! Lebo, ak chceš, môžeš hnedky so mnou si zájsť na posiedky do susedov z orešia — iste sa ti potešia! Sused slávik ruží kvetom spieva mojim malým deťom — ta pôjdeme — z ochoty posvietim mu na noty. A ty, kamže — na prednovku?“ „Poslali ma na vandrovku, poslali ma svetom… kam? To ja smutný neviem sám…“ „Nič to, Bojko! I tu v tieni svet je krásny, utešený! Kvietok tu a kvietok tam…“ „Ale ja som, muška, sám…!“ „S tebou pôjdem hen po pníček, posvietim ti na chodníček…“ Zaďakoval pekne — ta a šiel ďalej do sveta.

Ide, ide po lúčine, po medovej ďateline, v malom srdci strach a žiaľ, že sám ide v sveta diaľ. Zrazu vidí: milý ktosi na stebielku sedí bosý, šije, šije vesele a si spieva: „Helele!“ Kobylka to skočná, milá, krpčeky si chutné šila z pavučinky-povlaky súkala si návlaky. „Dobré ráno!“ „Dobré ráno!“ „Ako sa máš?“ — „Dobre — áno.“ „A čo šiješ veliké?“ „Krpčeky, hľa, k muzike.“ „Zavítal si dobre celky: dnes tu máme tanec veľký, veľký tanec s muzikou i s hostinou velikou. Poďže so mnou v ďatelinku na medovú na hostinku, tam my všetky budeme — zaskočíš si od zeme!“ „Ach, ja, milá, nemám času na váš tanec, medzi chasu: idem svetom…“ „Ale kam?!“ „To ja smutný neviem sám…!“ „Všade nájdeš dobré čosi, zapiješ si chladnej rosy a si súci chlapík hneď — pekný je ten boží svet!“ „Ty vieš azda, milá teta, kde je cesta v koniec sveta?“ „Choď len rovno v pochode, po suchu až ku vode. Ale skôr ti ešte, zajku, zatancujem kalamajku —“ a už hopi-hopi-hej! „Smej sa, smutný zajko, smej!“ Pousmial sa Bojko tomu, na srdiečku odľahlo mu, poďakoval slušne — ta a šiel ďalej — do sveta.

Ide, ide pod úvalom, trochu skokom, trochu cvalom, keď tu chýrna muzika zvrzi-zvrzi-zvrziká. Hľadí — slúcha, koho teší vyhúdať si po oreší, koho blaží tento svet, kde radosti preňho niet?! A to, ľaľa! Cvrček mladý husličky si pekne ladí, až mu samy dudi-dú krásne k tancu zahudú. „Dobré ráno, milý hrajko!“ „Dobré ráno, milý zajko! Kamže ideš zrána — kam?!“ „Ach, ja smutný neviem sám!“ „Jaj! Že smutný! Kto by, milý, netešil sa v tejto chvíli, keď, hľa, celý, celý svet samá pieseň, samý kvet?! Nechoď, zajko! U nás dosti naučíš sa veselosti: svadbu má dnes sused — het! zlatý motýľ Neposed. Ta pôjdeme ako iní, ponúknu nám medoviny: ja do tanca budem hrať a ty s mladou tancovať!“ „Ja nemôžem!“ Bojko zželie, „nemôžem ja na veselie: idem svetom… horami — bárs by už bol u mamy!“ „Nuž, keď nejdeš, ako čujem, aspoň ti zamuzikujem!“ A už vrzi-vrzi hneď: „Pekný je ten šíry svet…“ Vyhrával mu ani kmochu. Potešil sa zajko trochu, zaďakoval pekne — ta a šiel ďalej — do sveta.

Ide, ide po lúčine, pasie očká po kvetine a mesiac mu svieti — hoj, i hviezdičiek celý roj… A tá lúčka sprava, zľava samý kvet a chutná tráva, tráva vonná, zelená po kolienka-kolená. A v tej tráve — čo to, čo je?! Pekných ušiek číchsi dvoje a dve očká zvesela vykúkajú z podbeľa. Ani sa mu neprisnilo, jak mu srdce poskočilo: v trávičke sa krčila zajačička spanilá. Hľadí Bojko — ostrí ušká… „Kto si, milá…?" „Ja? No — Nuška! Tak ma moja mama zve… A sme iba samy dve…“ Sadol k Nuške do podbeľa: „A nás veľa doma — veľa… že až miesta pre mňa niet, poslali ma v šíry svet…“ „Nič to, Bojko! Ľahká rada: k nám poď — mama bude rada, kašičky ti navarí — iste sa jej podarí!“ Nerozmýšľal Bojko, ľaľa, keď ho Nuška milo zvala: oba hnedky zvesela pobrali sa z podbeľa.

Idú, idú po chodníčku, oba ani v sladkom sníčku, a mesiac sa smeje — hoj! i hviezdičiek celý roj. A hviezdičky priam v tej chvíli perinky si rozložili, medzi nimi, ijujú! hrajú sa a tancujú. A na medzi spevy, zhonby: zvonky-kvety: „Bombi-lombi, cingi-lingi-lingilet — pekný je ten šíry svet!“ A vo vonnej ďatelinke, pri medovej pri hostinke, hopi-hop! je slávny ples: „Dobre nám je, dobre dnes!“ A pod valom na oreší hudec-cvrček svatov teší: „Vrzi-vrzi-vrzi — het! Pekný je ten šíry svet!“ A náš Bojko s Nuškou v párku sťa holúbky na konárku a hviezdky im, ijajú! klobúčikmi kývajú…

Idú, idú po chodníčku, oba ani v sladkom sníčku, keď tu zrazu vo kroví domček celý ružový. A v tom domku mamka jará o svoju sa Nušku stará: „Kdeže si mi toľko tam?! A koho to vedieš k nám?!“ „Je to, mamka, Bojo veru a ide k nám na večeru — nablúdil sa svetom dosť… on je u nás vzácny hosť!“ Jaj, ako ho privítala, ako Bojka rada mala! Navarila obom aj kašičky i sladký čaj. Po večeri potom všetci posadali popri peci a tu Nuška: „Bojko — znáš, zostaň u nás — budeš náš!“ „Som už stará,“ riekla mama, „umriem — Nuška bude sama… A som tu dnes-zajtra… och! dosť tu miesta pre vás dvoch…“ Nerozmýšľal Bojko veľa, dohodli sa ľahko scela a hneď, čo i na rováš, vypili si oldomáš. A keď potom mamka, ľaľa, na prípecku zadriemala, šepol Bojko kamarát: „Nuška-duška… ja ťa rád…“ A mesiac sa milo smeje a po lese šťastím veje a pán cvrček vrziká: „Bude svadba veliká, na nej slávna muzika, vrzi-vrzi-vrzi-vrzi… vrzi…“

A jak cvrček prorokoval, tak si to i Bojko snoval: bude svadba veliká, na nej chýrna muzika. Bojko s Nuškou, zlatou duškou, ráno šli, nie bez posúškov, s tou velikou novinou za Bojkovou rodinou. Jaj, či boli doma radi, ako starí, tak i mladí, že ich zvali, čoby nie, na to slávne veselie! Sľúbili. A hneď aj išli, sotva buchty z pece vyšli, niesli toho moc a moc mamke-vdove na pomoc. Sotva čula pani straka, už aj letí: „Raka! Raka!“ hostí zovie od radu, samá prvá v poradu. A hneď idú z každej strany, pozvaní i nepozvaní, každý želá mier a zdar, každý nesie vzácny dar. Veveričky po oriešku, ježko jabká-plánky v miešku, včielka vínko medové, čmeliak zrnko hroznové. Páni sysli v dobrej mysli celé vrece žitka tisli, chrček, slávny komoráš, všetkým lieval oldomáš. V dobrej zhode s mladým zaťom jazvec bol vám starým svatom, veverice-mladice boli šumné družice. Prišlo ešte veľa párov, polizačiek, kohutiarov, a bol veľký smiech a zhon, spev a huriavk napokon. A ste mali vidieť, milí, ako jedli, ako pili, pravda, slušne, v porade, až im tieklo po brade! Pri večeri svetlá panské, zlaté mušky svätojánske, na ten párik premilý svietili a svietili… A keď spoza stola vstali, do tanca sa všetci dali, jeden v páre, druhý sám, šiki-miki sem i tam. Dudal cvrček vytrvale, „klip-klip“ ďateľ na cimbale, sýkorenky v dvojhlase, sova húdla na base. Medzi tancom mladý s mladou hostili ich čokoládou, nalievali všetkým aj limonádu, sladký čaj. Cimbal zuní, basa vrní, všetko dupčí ani v tŕní, nanajkrajšie, ichuchá! mladý zať a mladucha. Tak vám mleli hopsa-polku, kým nestratil cvrček smolku, nestrhala sova slák — potom amen! Veru tak!