Anča, nevesta Demákovie, len čo bola oči zažmúrila po polnoci — nemohla spávať od dvoch rokov, ako jej muž umrel, pre žiaľ za ním — keď zahučal bubon na dedine, skočila hore predesená, a trasúc sa ako list vo vetre, rýchlo hádzala na seba šaty.

„Mara!“ skríkla na dievku, ktorá ležala na vedľajšej posteli, pohodlne si vydychujúc, „vstaň, bubnujú!“ I potrhá ju za plece a bedáka pritom: „Jaj, Bože, Bože, to už zato, že bude vojna!“

Mara, devätnásťročné dievča, slúžka, lenivo sa vystrela, nespamätala sa hneď, čo chcú s ňou. No začujúc slovo „vojna“, hoci rozospatá, schytí sa i ona s postele.

„Tetka, tetka, jaj, Bože!“ jachčí, nevediac ani, čo vraví, čo robí, či žije, či je na tomto svete a či už na druhom. „Počkajte, počkajte!“ Mece i ona šaty na seba s chvatom, ako pred čímsi hrozným sa náhliac, ktoré priam bude sa valiť na ňu i na celú dedinu. No tetka je už na ulici. Tam zalamuje rukami. Pery má osinuté, jej pohľad zľaknutý lieta na všetky strany do šerej noci. O chvíľu vráti sa rýchlo k domu a zabúcha na okno.

„Apo, mama, Jano, bubnujú!“

V tú chvíľu už zavrzly dvere na pitvore a z nich vystúpil gazda Demák, nízkej, tenkej postavy. Malú, okrúhlu a plešivú hlavu nemal pokrytú — schytil sa len tak s postele. Za ním vykročila z domu jeho žena, chudá, tiež nahnutých pliec, a Jano, syn, liezol rebríkom dolu s povaly nad stajňou.

„Už sme hore,“ rečie Anči-neveste Demák, sám poľakaný. „Počul som sám do chyže, že trepú na bubon… Jano, tu si?“ obzrel sa za seba do dvora a potom vychodí s druhými na ulicu.

Zo susedných domov tiež vybehujú ľudia. Dedina šumí, vzbudená zo sna. V niektorých domoch pozažíhali svetlo. Dvere sa otvárajú, vŕzgajú, buchocú. So všetkých strán zaznieva vrava a krik. Každý sa náhli oproti bubeníkovi, ktorý uprostred dediny stojí rozkročený na krivých nohách. Trepe na bubon celou silou, ako by v tú chvíľu buchotom i mŕtvych, nielen živých chcel vzbudiť zo sna.

„To za vojnu bubnujú,“ volali ľudia so strachom. „To bude to!“

„Nuž, pravdaže za tú… Tá nás už neminie!“

„Ver’ za iné by o polnoci nebubnovali!“

„Veďže už vrav, Jano — polhodina, ako trepeš!“

„No, už nič dobrého nepočujeme!“ povie i Anča Demákovie. „Ľaľa, ako sa trasiem, ako prút!“

Niektoré ženy ani vravieť nemôžu, len zubmi drkocú od ľaku. Dedina je vzbúrená, ako by horelo. I páni povychodili z hrdých domov, panie otvárajú okná. Ba ešte i pán Štepka — a to sú bohatý pán! — vyšiel zakrútený v kepeni pred dom.

No už nič dobrého nás nečaká…

Bachter udrel posledný raz na bubon tak silno, ako len vládal. Zakýval sa na krivých nohách, odkašľal a začal volať hlasom, ako by lev reval:

„Dáva sa na známosť, že prišiel telegram od najvyššej vojenskej vrchnosti, že sme Srbskej krajine vypovedali vojnu. Preto nech sa každý odobratý chlap od 20. do 40. roku hlási v kancelárii u pána notára a hneď berie do bitky!“

Bum-bum-bum! — zatreští nakoniec na bubon. Postojí trochu a potom, nedbajúc na krik, výkriky a nárek ľudí, ide pokrivujúc ďalej so strašnou zvesťou. On, hoci je mladý, nevyrušil sa veľmi. Nebol vojakom, je krivý. Nie tak druhí. Vrava chlapov zvučne ozýva sa nocou a ženy spustily nárek.

„Ach jaj, prebeda! Ver’ sme sa dožili — ale sme sa dočkali! Čo bude s nami? Ach, chlapi naši prenešťastní!“ bedákajú ich zblednuté ústa.

„Hneď som ja vedel, že to za tú vojnu, ako prvý raz uderil na bubon,“ ozve sa počerný chlap, nízkej, trochu hrbatej postavy, s ušima priezračnými a širokými ako u netopiera. To je Paľo Peko od stredu dediny. „Hneď som povedal žene: ,Počkaj, Zuza, to za vojnu!‘ Lebo i pán krčmár, pán Šén, koľko ráz povedal, ako kráľovičov zabili v Bosne, že za to doista potečie krv. A hľa, tu máš: i tak bude!“

„I ja som počul tak spomínať v meste, keď som vozil pána Fela na stanicu. Ale ktože by na to bol naozaj hútal a veril? I môj Ondro pôjde!“ povie jeden rozžialený, svesiac hlavu.

„I náš Paľo!“ zas druhý žalobným tónom.

„Nuž a náš?!“ skríkne tretí zúfale. „I ten musí ísť!“

„Čo, ba ver’ to poviem,“ rečie opäť Paľo Peko, „že sa to ani nemohlo inak stať a ináč byť.“

,Čože by si ty vravel,‘ myslí Anča Demákovie, s opovržením pozrúc po ňom od chrbta, o ňom vraveli, že kotol nosí na chrbte. ,Ty sa báť nemusíš.‘ Pravda, ani ona nemala sa čo báť tak veľmi. Muž umrel jej už dva roky — začo dosiaľ mala ranu na srdci, a iného zcela blízkeho nemala, čo by šiel na vojnu.

„Ach, Bože!“ vzdychla predsa za všetkých v dedine.

„A čože, keď i bude tá vojna,“ povie pekný chlap, s lícami ani ruže červenými. „Pôjdeme, nabijeme nepriateľa, a koniec veci!“ To je prístavok Matvejovie, najkrajší chlap v dedine.

„Jaj, čo len vravíš! Veď je vojna, a nie vojenčina!“ povedia mu s výčitkou ženy.

„Čo i,“ na to on, mece hlavou pyšne. „Ja sa nebojím!“

„No, inak ty budeš vravieť, keď pôjdeš, keď sa budeš musieť rozlúčiť s mladou ženou… Bože, i náš Mišo pôjde!“

Prístavok hodil okom dookola, či nevidí spomínanú. Stála za druhými, krásna a ustrnutá, a že jej on nevidel, vrhne slovo:

„A čo, keď i lúčiť so ženou.“

Nik neodpovedal. Oni zbadali, že i jeho žena tam. Paľo Peko, širokých a priezračných ušú, popovie zasa:

„Daver to poviem, že toto už muselo prísť, že sa to inak ani nemohlo stať. Povedali i tu v dedine naši páni, na vlastné uši som počul, že sa to inak vymeriť nedá, len vojnou. Hm, ale, Bože, čoho sme sa dočkali!“ vzdychol i on, aby videli, ako to i jeho kormúti.

Anča Demákovie už sa teraz nezdržala, aby ho nezavrátila:

„Čože je tebe — ty sa báť nemusíš… ale môj bratanec pôjde tobôž!“

Paľo sa neurazil, čo i narazila na jeho chybu. Zasmial sa Anči do očú. Dosiaľ iste bolo mu nešťastím a hanbou mať chybu, no teraz to bude považované ako dar od narodenia. Preto smial sa Peko. Ale jeho žena, štíhlej, peknej postavy, stojaca tam vedľa, zapálila sa. Mala peknú podlhovastú tvár, len čierne, dovedna srastené obrvy nepáčily sa v dedine. Šla za Peka len z oželenia, lebo ju Matvejovie prístavok Ďuro nechal tak a iní o ňu nestáli.

,Vášho bratanca nebude škoda, zlodeja,‘ chcela odplatiť Anči, no zasekla sa. Nebude sa hádať teraz v tejto hrôze.

„Poďme,“ rečie nízkej, čipernej žene, Katke Stoličkovie, čo býva s nimi na jednom dvore. Vie to každý, že Anča Demákovie nikomu neodpustí a každého bodne.

Katka sa nehýbe; nerozumie hneď, čo jej Zuza vraví. Je tiež zmrznutá strachom, že bude vojna. Pôjde i jej muž. Pravda, tá myšlienka ju tak veľmi netlačí. Muž zlý a pijan veľký. Niet dňa, kde by sa neopil a kde by nezlorečil a nežiadal, aby ich Boh rozlúčil (teda ich, hľa, rozlúči…), aby umrela ona, nezavadzala mu a nehnevala ho.

„I tvoj muž pôjde, Katka!“ riekly jej akosi dobroprajne, ako by povedaly i to: teš sa!

Ľudia sa rozchádzajú s nárekom domov. Nik nebude spať už do rána — každý tvrdí. Bár by svitalo iba, vo dne pri robote ľahšie prenesie človek trápenie. Anča Demákovie vracia sa tiež domov. Starý gazda čakal ju už vo dvore. On so ženou nedali sa do vravy na dedine. Syn Jano nie je odobratý. Po tri roky bol na asentírke, nevzali ho, je vraj slabý. Teraz už len oženiť ho je starosťou ich najvážnejšou… Demák dal synovi rozkaz ešte na ulici, aby ráno šiel napásť voly, a neveste rečie, zamykajúc za ňou dverce na dvore:

„Maru zobuď ráno zavčasu. K tomu jarcu musíme sa pribrať zo skrúšeného srdca. Skrčí sa dočista na koreni. Tak sa len hore do roboty!“ On nezabudol, že sa má žiť i zajtra. Hlavu nestratil, čo bude i vojna.

„Tak, do roboty zavčasu!“ šomre nevesta, ako Demák stratil sa v dome. „Iného ani neviete, len do tej duriť naveky. Ale či ste mi na odev dali toho roku!“ I prišla jej hneď krivda na rozum, čo i vojnu vyhlásili. Prejde pod sieňu, kde mali postele so slúžkou, a nespokojná soblieka so seba šaty. Veď iného nemá v tomto dome, iba tú robotu…

Už sa ukladala do perín, keď odkiaľsi zozadu pribehla Mara. Je zadychčaná, a keby bol deň, videla by Anča, že jej tvár horí. Ale i takto vie, kde bola Mara, a nie je spokojná ani s tým.

„Či si ty ešte nie tu!“ kára ju nevľúdne. Už dávno odišla z dediny: ju nečakala zato, aby sa s Janom sišla za domom potajme. Dosť ráz ich vedno dopadla. Mara chce sa vydať zaň, striehne na každú minútu, kde by sa s ním sišla osamote. Len na to myslí, nie na prácu. S Janom sa schodiť, na to je chytrá… Či má vyzradiť svokre a svokrovi? Kým druhí ľudia hynú od strachu, oni za humnom sa sišli. No, veď by im dal otec prchký, keby o tom vedel! Maru v tú hodinu by odoslal — a potom roboty bolo by ešte viac na jej pleciach. Preto Anča nechá radšej všetko tak. Zažmúri oči, jazyk zasekol, hoci ju to pučí. Či by bola hodná táto lenivica byť nevestou v dome, kde je ona! Začala vyratovať, kto všetko pôjde z dediny na vojnu. I ten, i ten dom ostane bez chlapa…

Mara sa šmarila rýchlo do perín — i na to bola chytrá — reči Ančine počúva iba nasilu.

„Anka Matvejovie stála ako hromom zabitá. Ani slova nemohla z úst vypustiť. Veď jej už krídla opadnú. Nazdala sa, že pol sveta má, keď má Ďura.“

„A tetka Zuza Skalovie aký krik spravila na syna,“ podotkla Mara, vyzivujúc. Spať sa jej žiada. Na deň sa dorobí pri prísnom gazdovi veľa. Zabúda i na schôdzku s Janom, a bola ohnivá. On je tichý, nesmelý, ona netrpezlivá. Ako koľko ráz, i teraz durila ho, aby povedal rodičom, že ju chce. Veď každý deň jeho ženbu spomínajú, tu je čas, aby preriekol i on.

„Tú nešanujem,“ povie Anča. „Nechcela mojej sestre na jar 40 zlatých požičať, keď si kravu kupovala, a to nie je veľká suma. Ale u Matvejov, tam bude smútku dosť. Bolo u nich dosiaľ ako u kráľov… ako v nebi. Kúpili si gramofon — každú nedeľu tance — bály. Pekovku iba vysmievali, že banuje za Ďurom. Teraz sa už smiať nebudú… Iba Katke Stoličkovke sa dobre stane. Oslobodí sa od čerta. Ani Zuzu Skalovie neľutujem. Skrhlaňa, nepováži chudobu. Ako by svet nevedel, akým činom nadobudli veľký majetok. A ja sa nerátam najostatnejšou v dedine, čo som i vdovica — a ešte keby mi nebol muž umrel!“

„Veď by vám tak bolo lepšie,“ vraví Mara a kladie dlaň na ústa, zatajac zívanie. Spala by, i ľaknutie na vojnu jej už prešlo. Nasilí sa počúvať Anču, aby si ju získala ohľadom Jana. Veď každý deň vyratujú, koho by mu mali vziať.

„Čida že lepšie?!“ povie Anča s trpkosťou. V tej chvíli všetky krivdy, čo zažila v tomto dome, ako umrel muž, jej prešly mysľou.

„Akože by nie lepšie! Veď takého muža pod slncom nebolo viac, ako bol on. Tichý, neohrešný, prívetivý ku každému a za mňa ani do ohňa nebol by otáľal skočiť. Načo len umrel, prečo sa musel taký mladý pominúť?“ dokončí zajakavým hlasom od plaču a horkosťou úži sa jej hrdlo. „Práve on, dobrý, musel preč… A taký je i Jano, tej nátury!“

,Toho, toho mne!‘ myslí Mara, na chvíľu oživená. Veď ho dosť núka, posmeľuje, aby už raz povedal rodičom, že ju ľúbi. Či bude už osožné niekedy? Veď preň prišla slúžiť sem do tuhej roboty. Zaviera oči, čo by i chcela počúvať ešte tetku, no mladé telo žiadostivé je sna, a len čo položila hlavu na hlavnice, už i spí. Anča to nezbadá a vraví svoje:

„Ale mi i závideli všetky ženy na tomto rade. Bože, keby on bol žil, ako by vo všetkom bolo inak s nami…“

Tu zachrapotala Mara, zhlboka vydychujúc, i pretrhne svoju reč Anča a myslí nahnevano:

,Ver’ ti je dobre. Ja už do rána očú nezažmúrim, a ona, ľaľa, ako si vyfukuje spokojne. Ale tá by spala deň a noc. Taký lajhár, a ešte sa drží za Jana… Zas sa sišla s ním! No ale ja to už zas vyzradím apovi — už nestrpím!‘

,I môj Paľo by musel ísť teraz do vojny, ak by nebol umrel,‘ schodí Anči do umu… Musel by ju nechať s deťmi. Musel by sa ísť biť a umrieť, ktovie kde, do akého kraja a do akej diaľky. Musela by ho utratiť teraz… No spať nebude Anča, čo jej je muž i nie viac v nebezpečenstve. Myslí na bratanca a iných v dedine. Veď spať azdaj, krem tu lenivej Mary, už nik nebude v tejto dedine tej noci. Srdcia sa strachom trasú, — pukne sa čo ktorej do rána. Srdce chveje sa i Anči, v hlave jej hučí, a ak by ešte Paľo žil a mal ísť teraz s druhými na vojnu? To by Anča ani neprežila. Ona by dokonca o rozum prišla. A tak teda iba dobre pre ňu, že Paľa už niet medzi živými. A Anča po prvý raz prestala reptať — lebo reptala každý deň, keď vstávala, a večer, keď líhala, ba reptala každú hodinu, že jej muž umrel a ona ostala sama so dvoma deťmi v tomto dome. Lebo je len sama na seba nechaná. Svokrovci planí, nesveria na ňu nič. Jej slov si nevšímajú, len sami, hoc sú starí a pokoj by sa im zišiel, riadia a spravujú všetko. O jej rady nechodia, ani o jej vôľu… Slova nemá v ničom, ako tuto Mara — slúžka. Ba horšie je, lebo Mare platia za prácu, ona robí darmo. Vraj deťom polovica zo všetkého nechybí. Zato ona musí tu byť a drať sa, lebo polovica majetku pripadne deťom. No kedy to bude a kým sa toho dožije, dotiaľ si Anča nielen o mladosť, ale i o zdravie príde v ťažkej práci. A deti môžu i pomrieť… Každý večer trudí sa zato, všakovak premýšľa, húta. Každý deň odosiela kviľbu za mužom; koľko ráz reptala, že čo radšej svokor, už starý človek, neumrel, alebo Jano, ktorý ešte nemá ženy, alebo svokra, chorľavá i tak. Mladý odišiel a starí ostávajú — tak zlorečila. Ale teraz vidí, že je dobre tak, ako je. Veď by i Paľo musel ísť na vojnu a tam zahynúť, a ona utratila by ho predsa. Pomaly uspokojuje sa Anča, a sen, ktorý závidela Mare, pritlačil i jej oči.

Ale u Pekov vprostred dediny nezaspali ešte. Pekovka, štíhla žena, podlhovastej, peknej tváre, sedí na chladných skalách na podstení. Čierne oči upreté do zeme, na tvári ruže od vzrušenia. Už rok, ako všetko to strašné sa stalo, keď ju nechal Ďuro pre Anču Matvejovie. Už rok, a rana je ešte nezahojená — veď sa veľmi milovali. Obaja slúžili u bohatého gazdu Boldína. On nemal nikoho, len chudobnú matku — ona ani tej. Obľúbili sa, sľubovali vernosť jeden druhému, že sa nenechajú, čo by sa čo stalo, že skôr sa svet pominie, ako ich láska — tá že naveky bude trvať. Chceli sa sobrať, nech len rok doslúžia — a tu dorástla Anča u Matvejov, a hoci rokov ešte nemala, vydávali ju na písma. I hľadali jej ženícha po celom vidieku. Dosť sa ich ponúkalo, mohla si vyberať, veď bola najkrajšia a najbohatšia dievka v dedine. Krásni mládenci sa hlásili, čo jej boli roveň. Ktorého chcela, mohla si vziať — a ona vybrala si Ďura, sluhu, ktorý sa jej, Zuze, sľúbil, sirote osirelej. No keď už Pekovka vtedy neprišla o rozum, môže ani jedna dievka neprísť oň pre žiaľ. Slzy boly jej chlebom a ústa nevydaly reči, ako by bola onemela za ten čas. Ďuro šiel. Veď nebol blázon, aby taký ďah bol opustil. Každý mu to uznal — i ona musela. Ona vydala sa potom za Peku, na ktorom sa smejú, že kotol nosí na chrbte, a salaša nemá — za ktorého nechcela ísť ani jedna. Všetko toto ide Pekovke cez rozum teraz, keď bude vojna a chlapi z dediny, i Ďuro, idú na ňu. Ľaľa, sotva rok minul, už Anku odtrhne od Ďura vojna, ako ju, Zuzu, ona, Anka, od neho odtrhla. Len rok, a už budú rozdvojení, ako im ona priala…

„Zuza, a tebe že je čo,“ zavolá Paľo Peko so smiechom na ňu s postele pod ostreším, kde cez leto spávajú. „Veď tebe nejde muž do vojny… čože smútiš?“

„Tá nespí!“ ohlási sa Ondro Stolička, bývajúci na tom istom dvore, chodí so svesenou hlavou po dvore sem i ta; nemá pokoja, ako zlý duch. „Ale moja Kata, tá si ti hneď ľahla, ako prišla z dediny. Tá sa nesúži, že ja pôjdem… však nedbáš?“ osopil sa na ženu spurno, zastaviac sa pri vyšnom podstení a dvíha ruku ako k úderu.

„Ľa, akýže si ty muž,“ smeje sa Peko. „Mala by za kým banovať!“ To nie ako on, čo Zuzu čajsi na rukách nosí, voľká jej ako malému dieťaťu.

Pekovka, zabratá v myšlienkach, nezastarie sa, ani nepočuje, čo sa shovárajú. Katka tiež čuší pod perinou, tvári sa, že spí, a pritom čaká, že ju Ondro príde zbiť. Akože banovať za ním, keď odchod jeho bude jej obľahčením? Veď nieto dňa, čo by jej nehrozil zato, že si ju vzal. Nieto dňa, čo by nezlorečil Bohu, že mu ju nevezme s krku, aby mu neprekážala, chcel by ju mať pod zemou.

„Aký muž, aký muž… a ona že je aká?“ zúri on. „Povedz, budeš za mnou banovať?“

Katka sa zľakla jeho hlasu, nechá tak pretvárku, že spí, a rečie ticho:

„Ako by som nebanovala?… Čo si i zlý…“

„No veď to!“

A v dadóve (detská opatrovňa), kde maďarčili deti dediny, prehadzovala sa pod hodvábnym paplónom ovodáška, Líza Málinská, bujnej nízkej postavy, i sišlo jej na um spýtať sa matky:

„Mama, bol tam už aj Štefan Širický, keď ten hlúpy bachter trepal na bubon! Nerozumiem, prečo bolo potrebné nás zo sna vzbudiť. Mohli to i zajtra oznámiť, že bude vojna… Neviem už zaspať — juj, aká to zlosť!“

U Matvejov, ako sa vrátili po polnoci z dediny, sedeli v izbe do rána ako ohromení. Ani neplakali, ani nevraveli, ale ani oka nezažmúrili ani jeden. Ráno zať odišiel. O robotu sa neobzrel, no nik ho ani neponúkol k tomu, ba ani nežiadajú, aby robil, keď už má na druhý deň odísť. Do staje musel starý Matvej ísť, lebo statok chce žrať, čo zať i pôjde do vojny… Anka, mladučká žena belasých očú, peknej bielej tváre, dobre chovaná, bujnej postavy, sedí dosiaľ na lavici nehybne, ako by bola zabitá. Tá je vždy ešte bez sĺz a bez slov, a už poludnie dochodí. Len stará plačúc chodí rezko okolo hrncov. Dovára jedlo, hoc žalúdok spiera sa prijať pokrm. Jej tvár, nepekná, pehavá, poliata je slzami, i zástera mokrá od nich. I zaťa ľutuje, ale viac plače nad dcérou… Dom je nezametený; nik sa nestarie o čistotu, ani čo by mŕtvy ležal v ňom; smeti v chyži odvčera. Po laviciach rozhádzané háby a nečistý riad. Ani ten nik neumyl. Zať musí ísť na vojnu — v dome len samá žalosť. V tom dome, kde vždy len dobre bolo ako v dome kráľovskom a kde Anka kráľovala. Kde nebolo nikdy smútku, vždy len veselosť a dobrá vôľa. Dievka Anka, tá len smiať sa vedela, plakať nie. A teraz táto pohroma z čista jasná zvalí sa na nich! Čo budú robiť? Čo si počne ich dievka, keď jej odnímu, čo je jej srdcu najmilšie? Ktorej nikdy v ničom neurobili protivne, ale každú žiadosť jej vyplnili, len čo okom mihla.

„Dievka moja, Anička moja, už sa toľko nekatuj!“ dochodí k nej stará pehavá Matvejka v každú minútu. Hladká jej čelo i líca dorobenou rukou. Teší dcéru, hoc jej samej slzy tečú. Ona, pravdu vyznajúc, takej veľkej lásky nemá k zaťovi, lebo je samopašník, ale pre dievku žiali i ona.

„Nekatuj sa už toľko, nekatuj, dieťa moje!“ vraví jej ľútostive a v strachu o ňu. Dievka neplače, slzy nevypustila ešte, len sedí nepohnute. Čo to bude s ňou! „Ach, Bože, či to muselo na nás prísť!“ Odchodí od nej a vzdychá vždy. Ako by jej rada spomôcť, a nemôže, hoci dosiaľ každú žiadosť jej vyplnila. Vzali chudobného mládenca k nej, ako ona chcela. Nedbali, čo ako vädne preň Pekovka, veď videli, aká šťastná je s ním ich dievka. Rok, ako sú vovedne, a už sa musia rozísť; opustiť jeden druhého, keď sa im najlepšie sladí žiť. Ešte takého smútku nebolo na ich dome nikdy.

„Už je nie inak, dievka moja,“ povie i otec, vysoký, veľmi hrdý chlap, ale teraz skormútený tiež. Je ešte mladý i sám a pekný tiež — dievka sa naň udala. „Bodaj sa prepadla tá vojna i s tými, čo ju chcú…!“

Dievka ani tomu neodpovedá. Hľadí do zeme, že je žiaľ pozrieť na ňu.

„Keby sa jej aspoň slzy pustily,“ žiada a strachuje sa mať.

Pod oknom zastal vysoký čeľadník susedovie s viac chlapmi, s tými, čo majú ísť na vojnu. Tváre sú im pošmúrne, klobúky stiahnuté na oči.

„Ďuro je doma, bačik?“ spýtal sa zachrípnutým hlasom mládenec. Pili odvtedy veľa, ako vojnu vyhlásili, i spievali pritom, to mu zaškodilo. „Či sa už bol hlásiť v kancelárii?“

Gazdiná, rezká a obratná vždy, i teraz vybehla k nim.

„Nie je doma, dieťa moje,“ odpovie a špúli ústami utrápeno. „Odišiel hneď ráno, nevieme ani kde. Pije vždy. Od žiaľu má sa i on pominúť; skapeme všetci od strachu. Hádam sa šiel zabaviť niekam. My mu v tom ani nebránime,“ rečie skrúšeno, nech vidia, že i ona uzná zaťovi.

Chlapi zatiahli si klobúky ešte nižšie nad oči. Pili i oni už dosť. Akože si majú ináč tieto dni, kým neodídu, skrátiť! Dni, ktoré sú najťažšie… I navečer pôjdu do sklenice zatopiť žiaľ a myseľ zmučenú.

„Nechže pije,“ povedia starej.

„Nech; my mu nebránime. Veď je vojna nie vykročiť na chotár!“ povie ona pobožne. „Bože, Janík, čože budú i tí tvoji rodičia robiť bez teba?!“ povie mládencovi Koziarovie, ktorý stál tam, pekný tvárou i postavou.

„Iba je šťastie, tetka, že sme všetko zbožie svozili s poľa,“ odpovedal akosi naradovaný.

„Nashromaždili ste ho, deti moje sladké, ale ho vy neužijete,“ bedáka ona, sťahujúc ústa ľútostive. Mladí chlapi pohodia plecami. S tým oni už skončili. Len Paľo Hruda, krátkeho hrdla chlap, mal dušu zhorknutú. Povie reptajúc:

„Nech čert vezme všetko, keď ja mám zahynúť!“

Čo sa nahrdlačil cez celé leto, nechcel ani sluhu, ani pomoci nijakej, aby čím menej strovili, čím viac zgazdovali. Narobil sa ako kôň, a teraz odíde, tu nechajúc všetko. „Sme sa dožili!“ povie strpčeno cez zuby.

„To všetko pre nič iné, len pre naše hriechy,“ vraví Matvejka skrúšeno, vysvetľujúc im. „Pre ne tresce nás Pán Boh. Preto poslal túto vojnu na nás. Svet je skazený do gruntu. Neboja sa ľudia nikoho, neuctia nikoho, vrchnosť za nič majú — veď viem, ako je náš starý kasír. Ľudia v rozkošiach už ani nevedia, čo majú robiť. Stavajú hrdé domy, ešte i žobrota, ako tu Jazvec. Ani peňazí nemá — u mňa si požičal. Pýcha sa chytila každého. Nerozoznáš chudoby od boháča.“

Chlapi sa zaševelia. Každý má na jazyku odpoveď jej nepríjemnú, lebo rozkoše v jej dome vždy bývalo najviac. No nechajú tak, ale odchodia s hnevom proti nej. ,Ľudia nevedia, čo robiť v rozkošiach,‘ repce v mysli Paľo Hruda najedovaný. ,A ktože si kúpil gramofon? Ťaj, či by jej povedal bol! Veď pre ňu je vojna!‘ I šklbe si vlasy za uchom. Keby si aspoň troch robotníkov bol doprial cez leto — veď niekedy čajsi vyľahol od únavy — nebolo by mu tak ľúto.

V kancelárii, kam sa poberajú chlapi, je viac pánov pospolu. Sú tiež vzrušení, no oni inak ponímajú veci ako ľud. Pravda, že z nich ani jeden nemá ísť na vojnu. Srdcia im bijú zmužilosťou, oči horia oduševnením, na tvári rumeň. Nič iného nebolo treba, len vojna. To je, čo teraz blaží každého človeka, po čom túži každý dobrý vlastenec!

„To muselo prísť,“ rozpráva pán Baláň, vysoký, ešte mladý černovlasý človek. Okrúhlu bradu dvíha víťazne. On je notárom okresu a najoduševnenejší zo všetkých. „To ináč nemožno. Pre našu krajinu je spása vo vojne!“ Druhí kývajú hlavami rezko a chcú všetci vravieť veľké slová za to, no on nedá nikomu prísť k slovu. Rozpráva rozohneno:

„V hlavnom meste je neslýchané oduševnenie; krajina plesá. So spevom a rozkošou ide mužstvo na vojnu. Dobrovoľne sa hrnú pod zástavu brániť vlasť nielen mladí, ale i starci šesťdesiatroční. Veľké časy nastaly, slávne časy a vznešené…! Pravda, to náš sedliak nerozumie,“ pokračuje nižším hlasom, „on len to má na mysli, že musí otca, mať, deti opustiť. Ale aký svätý cieľ ich volá, to nechápe.“

„Čože by sedliak! Ide, lebo musí, bojovať bude, lebo musí, i umrieť tak, lebo musí,“ povie tučný pán, menom Moller, s očima vydutými, ktoré horely tiež oduševnením. „Ja len to banujem, že nemám syna, čo by šiel. Ale moja chovanica Gréta už sa osvedčila, že pôjde za ošetrovateľku. Áno, povedala! Veľké časy, slávne časy!“

Okolo stola chodil šedivý pán chudej tváre i postavy, Klipkáčom zvaný. Ten rád protirečil a postavil sa, kde mohol, každému. To spravil i teraz.

„Náš sedliak, náš sedliak!“ riekol rozdráždene. „Ale sa neskryje, ani nevzoprie! Ide bez námietky, kde ho povinnosť volá. Že sa nevystatuje, prosím, nie je to žart. U Kabátov napríklad obaja synovia idú a dvaja starci ostanú osamote… ženy s kŕdľom detí…“

„Ty, ty — čo by si ty vravel! Neskryje sa… pravdaže nie, lebo ani smelosti nemá k tomu! A že u Kabátov ostanú starci a kŕdeľ detí, na to sa nesmie hľadieť, keď ide o obranu vlasti. V tom prípade každý s radosťou a hrdosťou, áno, s hrdosťou má sa chytiť meča. I ja sám pôjdem… všetci pôjdeme!“ Baláň hodil rukou zmužile a vytýčil hlavu. „Srbsko zbijeme za deň — to bude len hračka pre nás. Veľkolepé, keď ako víťazi vrátime sa domov!“

Zas prisviedčajú páni a oči lesknú sa im ohňom, ako by už i mali to víťazstvo v rukách.

„Môj syn Ali nevie si rady. Oduševnením je až posadnutý,“ povie bohatý pán Štepka. Je i on prítomný, horí za vojnu tiež, no má na tvári pri oduševnení i známku nepokoja. I on túžil zničiť nepriateľa, má hnevu a nenávisti k tomu dosť, ale má len jediného syna, ktorý musí ísť. Keby to nie, hlásal by bol vojnu už dávno.

„V krajine prevrat, železnice len vojsko lifrujú. Civil nech sa na cestu neberie.“

Tu prestal vravieť Štepka. Nemá vôle k tomu. Srdce skormútené vari zahluší i slávny cit vlastenectva.

„Pravda je. Moja testiná chcela prísť k nám z Pešti na tri týždne a musela ostať tam. Ráno prišiel telegram, aby sme neposielali po ňu koč na stanicu,“ povie Moller a usmieva sa so spokojnosťou. „Čo sa toho týče, pravda, je to nie taká veľká chyba…“

Páni sa zasmiali. Vedeli všetci, že nerád svoju testinú, ale i nikoho vôbec okrem svojej ženy a peňazí. Pokračujú:

„Ľudia sú celkom vyrušení. Pán Vozár napríklad všetku ryžu a makaróny, čo boly v spolku, odkúpil, lebo že dovoz bude ťažký; a pani Lepiška za dve vrecia nulovej múky kúpila, viac na tento čas nebolo tam.“

„Tí sa na celý život chcú zaopatriť zásobami. Ľudia sa väčšmi boja o žalúdky ako o životy.“

„Blázni, čo sa majú zháňať za tým? Vojna potrvá najviac ak štvrť roka,“ zvolá Baláň. „Zbijeme všetko! Haj, s naším víťazným vojskom sme o mesiac… no, kde až?… Treba vidieť to oduševnenie. Ľudia sú vo vytržení. Každý túži po boji, po sláve — i ja sám!… Kto je proti vojne, ten je vlastizradca!“ A veľké oči Baláňa zahoria smelosťou a hrdinstvom. Rozkoš je počúvať ho a hľadieť na neho.

„Iste… povstáva i Rusko!“

„Čím viac nepriateľov, tým bude väčšia naša sláva!“ volá Baláň.

„Ech, keby ja len Rusov dostal do svojej moci!“ rečie Klipkáč krvilačne, „aspoň dvoch by rád z nich zabiť! No, veď to spraví za mňa môj syn Antal!“ dokončí s potešením. Páni sa obrátili s úsmevom k nemu, vychudnutému, obstarnému. Baláň riekol veselo:

„Dvoch Rusov? A sa nehanbíš, starý? Dvadsiatich, dvadsiatich aspoň!“

„A čože; ja som zbabelec azda? Ja som už bol vo vojne v Bosnii,“ nasršil sa Klipkáč. „A ty si kde bol?“

Baláň uprel zelenkavé oči na chudú, vráskami posiatu tvár Klipkáča, potom sa zasmial. Za múdrejšie mal nebrať vážne jeho reči. Tak to robili s ním všetci, vediac, že sa rád háda.

„Starý, starý, ešte som vojny nezažil, ale…“

„Práve zato!“ zavráti ho Klipkáč, „ja som bojoval ako dobrovoľník, a urážať sa nedám nikomu, ani tebe…“

Baláňove oči zabodly sa zasa do chudej tváre Klipkáča a teraz sa ani nezasmial, ani nemal úmyslu na žart brať jeho slová. Dalo sa predvídať, že oni hneď prví začnú tú vojnu. Vtom ozval sa bohatý pán Štepka:

„A viete, čo sa mi stalo dnes, keď som šiel z Pieskovca? Notár tam dal krížom cesty za dedinou reťaze popreťahovať a postavil k nim stráž, ktorá nepustí nikoho, ak nemá pas od slúžneho. Nechceli pustiť ani mňa, ktorý tam mám majetok, hahaha!“

„Varta je horlivý vlastenec!“ povie Baláň, zastanúc kolegu, „lebo, prosím, i na špiónov netreba zabúdať. Všelijaké veci môžu sa stať vo vojne. A ako vravím, každý je netrpezlivý čosi konať za vlasť.“

„Špióni!“ otrčí peru starý Klipkáč. „Naše okolie je čisté od toho.“

„To sa nevie a opatrnosť neškodí… Musíš vždy protirečiť. Čo by si ty vedel, starý!“ žartuje Baláň. Potom pohladí si vážne vrchhlavu, v očiach oheň.

„Hej, hej, slávne časy, veľké časy, veľkolepá doba, ale to nechápe každý…“

„Ja že nepoznám význam týchto časov?“ na to Klipkáč, na seba vzťahujúc slová Baláňa, a odvráti sa pohŕdlive, keď ten mlčí.

„A vy čo čarbete?“ osopil sa na jedného pána, ktorý písal tam pri stole, ako by sám bol v kancelárii a ako by ani neodznievaly veľkolepé reči. Bol strednej, štíhlej postavy a tmavých pekných očú. „My tu bojujeme, a vy sa neozvete. Mladý človeče, vy nemáte krvi v žilách?“

„Vy však tiež pôjdete, aspoň patríte do rokov tých, čo majú ísť?“ spýta sa tučný Moller, zbadajúc ho tiež, a obracia svoju pozornosť k nemu.

„Nebol som odobratý,“ odpovie ten, nezdvihnúc očú k nim.

„Untauglich? Schwach?“ rečie Klipkáč prekáravo.

„Schwach.“

„Zato sa môžete oduševňovať a osvedčiť, ako smýšľate, svoje náhľady vyjadriť. Oheň za vojnu horí i vo vašom srdci,“ povie Baláň. Mladý človek, Štefan Širický, neodpovedal. Zaujatý prácou, zdalo sa, že nevšímal si rečí k nemu upravených. Ale jeho tmavé oči dostaly zlý záblesk.

,Ja sa oduševňujem za jedno dievča,‘ myslel srdito. ,A čo sa osvedčenia týka, osvedčím jej dnes večer lásku, ktorá mi srdce páli. I vo mne horí oheň, ale nie za vojnu…‘

„Vojna musela prísť, každý dobrý vlastenec žiada si ju… Sa rozumie, že i vy?“ spytuje sa Baláň, ako by ho vyšetroval; pritom pozabudol, že si už potykal bol s ním. Zabodne oči do jeho peknej počernej tváre. Nepáčil sa mu tento mladík od prvopočiatku. Prišiel pred pol rokom, ktovie zkade, chová sa síce slušne a zdvorile, ale je neúprimný. O sebe nerozpráva nič, akosi zatajuje sa, a len od iných zvedeli jedno-druhé, že sa už i na tri povolania pripravoval a každé zanechal. O jeho politickom smýšľaní nevie nik, keď to príde do reči, ostane bez slova. Môže byť i nepriateľ vlasti, a on, Baláň, ktovie, koho drží vo svojom dome. A že práve spomínali, vhuplo mu zrazu, či je on nie ním?…

Širický neodpovedal, ako by nebol počul vážnu reč Baláňa. Pracuje rýchlo, len tmavé oči čo sa mu zapálily zlým ohňom.

„Nemýľ ho; vidíš, že sa ponáhľa,“ podotkne pán Štepka.

„Ej, ja chcem vedieť, ja som zvedavý,“ volá bodro Baláň, žartom stojac na svojom. No on chcel vynútiť vyznanie od Širického, lebo za nikoho nemožno dobre stáť v týchto nebezpečných časoch. Širický nechcel vojnu, je isté. Teraz mu padá do očú, ako sa zmenil, odkedy vypukla. Je roztržitý, netrpezlivý, ba vše srditý ako sršeň, čoho predtým u neho nebolo. A či sa bojí o svoju kožu a je zbabelcom? Blázon, ako by na to prišlo, že by i taký, ako je on, bol potrebný! Baláň sa obveselil.

„Ja chcem vedieť, čuješ, Števo,“ škádlil ho teraz už, „či by si bol hotový do boja za vlasť, ak by na to prišlo?“

„No, nechaj ho — nahnevá sa!“ povie Klipkáč.

„Čo by sa nahneval?“ zasmeje sa i Štepka. „Nech sa ohlási. Ešte sme ho dnes nepočuli vravieť… Nech sa osvedčí!“ doloží veselo a v duchu mu je tiež nie naklonený. Radšej by tento šiel v boj než jeho syn. Jeho synov život je vzácnejší, potrebnejší, drahší ako tohto, čo o ňom vedia len to, že sám nevie, aký je a načo je. Habká i tak i tak. A hľa, teraz aký ostal. Ich slová ako by sa ho netýkaly; píše, ani čo by od tých litier, čo položí na papier, záviselo blaho človečenstva. Ba vari nechá bez odpovede i vyzvanie jeho, bohatého pána, ktorého uctia a vyznačujú všetci.

„No, Širický, všetci pôjdeme — čo?!“ zvolá Baláň žartom, ale oči jeho ako strely doletely k nemu a uprely sa, ako i oči druhých, na jeho tvár. Lebo kto môže vedieť, čo v ňom trčí, či nie i vlastizrada.

Tu Širický nechal písanie, vstal a osvedčil sa.

„Páni moji,“ vravel zvýšeným hlasom, pričom oči sa mu zapálily a na líca sadla rumeň, ako im, „v tej chvíli položil by život svoj za vlasť a mám nádej, že príde i na mňa rad, aby ho položil! Nech žije vojna! Dolu s nepriateľom! Zničiť ho, zdrviť, pošliapať, zdepčiť do prachu!“ Tmavé oči horia mu plameňom, hruď dmie sa a v srdci oheň žiari, v mysli však slová: ,Ber ťa čert… Odpovedal som, ako ste žiadali!‘

Páni hľadia naň prekvapeno. To neočakávali od neho, vždy uťahujúceho sa. Je on predsa ohnivý vlastenec a hodný chvály. Hľa, aké silné výbuchy — a oni pochybovali o jeho charaktere. Bohatý pán Štepka kývol hlavou na znak súhlasu a spokojnosti a Baláň trochu i závidel, hoc je on dosť slávny, že nie on povedal tie silné slová. No ďalej nepokračovali v rozhovore. Do kancelárie hrnuli sa mladí chlapi, asi dvadsiati, z tých, čo mali ísť na druhý deň na vojnu. Oči pánov zaletely od Širického k tým a zastavily sa na ich pekných postavách, rovných ako jedle, vstali s miest a idú k nim. Prihovárajú sa im, ruky im podávajú. Príjemní a vzácni stali sa každému, že idú do boja.

Širický nepohol sa od stola; ten nejde k nim ruku im podávať. Tvár akosi obledla mu veľmi. Sadá divným pohybom, ako by sa bol potočil, a lesk tmavých očú, ktoré sklopil k zemi, je neobyčajný, temer zlomený.

Baláň vážne kladie okuliare na nos — je trochu krátkozraký — a kýva veliteľsky rukou, aby predstúpili pred neho.

„Nič sa nebojte, len smelo do boja,“ vraví im obodrujúcne. „Ničte nepriateľa. Buďte nám na slávu a na česť. Držte sa zmužile, aby sme sa nemuseli zahanbiť za vás! Len smelo — pôjdeme všetci za vami!“

Chlapi neodpovedajú na tie reči. Na tvárach síce nijakej stopy strachu, ale ani oduševnenia. Sú vážni všetci. Veselé reči Baláňa nenájdu ozveny v ich srdciach, ako by ani neboly im vravené. Paľo Hruda, krátkeho hrdla, je dopoly už mŕtvy. Ruka, ako berie karty od Baláňa, trasie sa mu a nie je schopná udržať písmo — i spadlo mu na zem — ten po sláve netúžil. Na tvári Stoličkovie Ondra zazlenie. Či vidíš, čo sa ide robiť s ním! Posielal ženu z domu, a ide sa vypratať sám. Núkal ju pod zem do hrobu, a vari on pôjde ta. Ale prístavok Matvejovie hodí vzdorovito hlavu. Čo jemu má niekto nakladať? Nebojí sa vojny. I bez rečí notára vie, čo je povinnosť vojakova, však za tri roky slúžil u cisára a bol i fírom…

„Zajtra ráno teda pôjdete,“ narúča Baláň, „tak sa len smelo držte a vráťte sa ako víťazi domov. Zaveľa nebudete tam. Najviac pol roka — a bude po vojne. Len smelo, veselo!“ posmeľuje ich s istotou v hlase a tľapká ich otcovsky po pleciach, ako im už rozdal popodpisované karty. Chlapi sa odberajú, ruky podávajú každému pánovi radom, a zas neodvetia na obodrujúce slová Baláňa. Iba Jano Mrkva, chlap pobelavej tváre, pomyslí:

,Ej, čerta ti ja idem veselo umrieť!‘

Lebo nejdú zabíjať, ani do umu im nepríde, že to budú robiť, ale idú mrieť — stratiť životy. Akživo naučení sú len dávať, nie brať…

Páni zostali chvíľku ešte pospolu v kancelárii. Pospomínali odišlých, pretriasali ich rodinné pomery, rokovali zas o vojne. Nadali nepriateľom do psov a barbarov a rozdelili Európu podľa chuti. Potom brali sa i oni preč. Večer už prichodil. Súmrak padal cez veľké okná do kancelárie, v nej ostal len Širický. A ten, sotva že odznely kročaje odchodiacich pánov, vyskočil. Oči horely mu plameňom, ako keď sa silne a slávne osvedčil za vojnu, a tvár zaliala mu červeň horúcej krvi. Lenže teraz neosvedčil sa nijako, ale schytil kalamár a šmaril ho o zem. Ruky oprel potom o stôl, vydychujúc ťažko; zdalo sa, že nevie, čo robiť v návale vzbúreného citu.

„Veľké časy, slávne časy! Kde človek povstane proti človeku, aby sa vraždili!“ — zúri, stískajúc zuby, a počne behať po izbe ako zbláznený. „Svet upadne v najväčšiu ohavnosť, začne vojnu… a to sú časy vraj vznešené!“ A príduc k stolu, kde písaval Baláň, kopne doň.

„Prekliaty komediant!“ nadá tomu s hnevom, čo sa mu nakopil a musel ho dusiť, kým ten rečnil. „Pol roka, a bude vraj skončené!“

Po dlhom behaní utíšil sa trochu. Zapálil si cigaru. Otvoril okno, že ju tam vyfajčí ako každý večer po práci, a pokochá sa i upokojí čuvy pri tichom pozorovaní dediny a jej okolia so vzdialenými lesnatými vrchmi. No pohľad na to ho teraz nezaujal. Uprel oči na biely dom v dolnom konci dediny, kde býva deva, čo sa za ňu oduševňuje (a nie za vojnu!) a ktorej dnes ešte lásku chce vyznať, páliacu mu srdce.

No ani to ho nepripútalo. Myšlienky vracajú sa vždy k vojne, utekajú len k tomu predmetu. Ohromná láska ustúpila niekde do diaľky, ako by jej ani nebolo v tú chvíľu. Napnutý duch je celý naplnený udalosťami posledných dní. Pred sebou, čo kde uprie zrak, vidí s horkosťou dvadsať chlapov, krásne urastených, vážnych a mlčanlivých, ktorí sa idú biť… Odšmaril cigaru nevyfajčenú — horká bola i tá — a ide von na čerstvý vzduch. Nech mu osvieži hlavu a vyfúka mučiace myšlienky z nej. Idúc potkol sa do kalamára, ktorý o zem bol hodil. Zdvihol ho s nervóznym posunkom, položil na stôl, obzrúc sa ešte i za fľakom, čo spravil rozliaty atrament, a vyšiel zo siene.

Na dedine bolo hlučno. Ľudia nemajú pokoja, ako vojnu vyhlásili; vždy chodia sem a ta. Ktorí majú odchádzajúcich, tí s plačom, kto nemá, i ten chodí rozčúlený. Vraví každý o vojne, rokujú, pretriasajú veci, vysvetľujú jeden druhému, strašia jeden druhého alebo potešujú sa. Na ceste zdola kancelárie vidno vo večernom pološere vysokú postavu Baláňa. Stojí tam a zapaľuje si cigaru. Plamienok zápalky vyblknuvší osvietil jeho pokojnú tvár. O chvíľu došla k nemu tlupa chlapov, ktorí brali sa proti krčme, aby sa tam zabavili ešte posledný raz. A Baláň i túto príležitosť použil, aby ich povzbudzoval svojou rečou.

„Tak, bračekovci, kdeže, kde? Zabaviť sa kus? No dobre, dobre, a ráno potom smelo na tú vojnu. Nebojte sa, veď nebudete tam naveky; vrátite sa skoro.“

„Vráti sa, ktorý sa vráti!“ povie Stoličkovie Ondro nevrlo, už istý toho, že on pôjde pod zem, a nie žena, ktorú núkaval ta.

„Ľa, aký si oželený, Ondrík; nie umrieť idete, ale víťaziť!“ poučuje Baláň.

Povedľa idú dvaja mládenci so spevom. To je Paľo Gajdoš a Marci Haraj. Držia sa okolo hrdla a spievajú tak horlive, že im žily navrely na krku ako povriesla. Baláň, keď došli k nemu, pochválil ich pre spev a kázal i zajtra tak ísť na vojnu. Chlapci sa zasmiali a potom spolu s druhými chlapmi idú rýchlym krokom dolu dedinou.

K Baláňovi zas došla jedna postava, teraz pána, a Širický počul, ako tomu Baláň povedal:

„Náš sedliak je krotký; biť sa nechce. Radšej by sa pomeril, ako ten Cigán v anekdote.“ Zasmial sa chutne na svojich slovách a pokračuje: „Mal by ich kňaz s kancľa osvietiť — ale neviem, či ten sám neplače s nimi. Lajo je slaboch…“

„A ty tláchač a chvastún!“ zašomre Širický, s hnevom zazrúc dolu k nemu. Prechodí sa netrpezlive popred kanceláriu a čaká, kedy sa odprace s cesty Baláň, aby šiel dolu i on.

Na ceste medzi domom Štepku a domom óvody stál hlúčok panských devíc. V pološere belejú sa ich letné ľahké šaty — vše donesie večerný vetrík k uchu Širickému ich hrkotavý smiech. Sišly sa, že pôjdu na prechádzku do poľa. Večer bude mesačný. Čakajú na Širického, ktorý býva ich sprievodcom, vodičom a rytierom. No dnes akosi pozdí on. Devy krátia si čas pozorovaním, čo sa deje na dedine blízko nich. Navravia moc o vojne, o náreku ľudí, i politizujú trochu a potom idú poklebetiť si, čo výlučne ich zaujíma, i vezmú do reči Širického.

„Ešte som ho nevidela, ako vojnu vyhlásili,“ rečie chudé dievča s dlhým tenkým nosom, plavých ako ľan vlasov, učiteľka dediny. „Či on nepôjde?“

„Čo vravíš, Mila! Veď by sa bol prišiel odobrať od nás,“ odpovie druhá káravo. To je Magda, dcéra bohatého Štepku. Tvár má peknú, ale pritučnú. Brady až dve spájajú sa s hrdlom. Hlavu drží vždy vyzývavo — je veľmi hrdá.

„Iste nebol odobratý,“ zas učiteľka, Mila Domská.

„Je prištíhly,“ podotkne Mollerova chovanica, Gréta, ktorá sa už vyslovila, že pôjde za ošetrovateľku, nech len prvý ranený príde. Je rýchlo vyrastená, veľmi štíhla a veľmi mladá ešte. Pri tej stálo ešte jedno dievča veľmi peknej tváre. Tá nemiešala sa do rozhovoru, len krivila pery pohŕdlive.

„Postavu nemá impozantnú,“ povie Mila zas, „ale tvár zrovna krásnu. A jeho osobnosť, chovanie a spôsob hovoru, slová i zvuk reči — slovom: celý deň neustala by ho počúvať.“

„Totiž, ak by on chcel za deň vravieť,“ posmieva sa hrdá Magda tučnej tváre. Potom povie:

„Oči sú mu krásne, to áno. Nikdy som takých očú nevidela. Ja i za hodinu bola by vstave vždy hľadieť na ne.“

„Ja za sto!“ vpadne Gréta s blyštiacim sa zrakom. Ona ešte sotva má šestnásť rokov, taká mladušká je, za čo tie staršie trochu sa na ňu hnevaly a trochu s pleca pozeraly na ňu.

„Počkajže!“ pretrhne ju mrzute Magda, hnevajúc sa, že ona, ani šestnásťročná žaba len — za čo ju i nevďačne trpely medzi sebou — tak starie sa do tohto rozhovoru o mladom človeku, keby mala mlčať ešte. „Neodpovedala som: čo sa jeho osobnosti týka, je na nevystátie. Zavše má vtip, ale keď ho napadne mlčavica, vtedy ani kliešťami nevytiahneš slova od neho, a ak sa ti to predsa podarí, to slovo nestojí nič. Ako by ho boly tri svety urazily, taký je. Slovom — odporný.“

„Ó, to už nie; i vtedy je zaujímavý!“ bráni ho Mila s istotou v hlase.

„Čelo jeho je zvláštne pekné,“ povie mladušká Gréta, zas sa zastarejúc. Mala pekné čelo i ona, jasné a svieže. Jej krása bola akási milá, ako krása dieťaťa.

„Chichi!“ zasmeje sa štvrté dievča, ktoré dosiaľ nechcelo vravieť. Perami, čerstvými ako list ruže, spravila posmešný úškľabok. To je Líza Malinská, ktorá sa hnevala na bachtera v tú noc, že ju vzbudil zo sna. Ona svoj spánok totiž považovala za vážnejšiu vec ako vojnu. Jej sa cudzie veci nedotkly, len svoje vlastné, a za tie vedela i plakať — a to často. „Ale ste ho rozobraly. Či ozaj jesto ešte u neho niečo, čo by nebolo padlo pod vašu kritiku?“

Devy sa rozosmialy.

„Je isté, že sme všetky zaľúbené do neho,“ povie Mila, žmúriac očima, príjemne dotknutá. „Možno zato, lebo druhého mladého človeka nám rovného nieto tu. S tým sme načistom teda, ale je teraz otázka, ktorú ľúbi on?“

Devy pozrely jedna po druhej, ako by uvažovaly v duchu.

„Nevie si vybrať, sme všetky krásne,“ smeje sa Magda, hodiac plecom nedbale. Ústa Lízy stiahly sa zle tajeným výsmechom. Očima prešla po tučnej i nevzletnej postave Magdy a výraz jej tváre vraví:

,Vari i ty?!‘

Mladušká Gréta ďobla prstom do pleca peknej Líze, rieknuc:

„Túto, hľa!“

Tá stiahla pery nadol, chtiac sa pohŕdlive usmiať. Rečie nedbalo, ako by žartom:

„To si myslím!“

No Magda sa nahnevala, cítiac sa urazenou vo svojej hodnosti. Zazrie na Grétu zvysoka. Čo sa starie do všetkého, žaba?!

„Zato, že nachádzame i pekné vlastnosti pri ňom, alebo rady jeho prítomnosť, sme ešte nie zaľúbené do neho, rozumieš?“ rečie rýchlo a líca sa jej zapália. „Láska a uznanie niečoho je čosi veľmi rozdielneho — to sú dve veci! Ja napríklad môžem obdivovať sebavedomé vystupovanie Baláňa a smelosť jeho — čo je i pekné u muža — a zato ešte nie som zaľúbená do neho… Ó, nie!“ dokončí s jedom. O Širickom však v protive toho, čo vravela, pomyslí:

,Chach, nielen ľúbim ho, ale umieram za ním!‘

„Ak sme i zaľúbené, teda len preto, lebo druhého tu niet, — z dlhej chvíle!“ povie už teraz i Mila urazená. „Lebo keď tak vezmeme, čo zvláštneho je on? Složil matúru a potom pobehal všetky postate sveta. Ani jedno nebolo mu dobré — a či on nebol dobrý — stálosti nemal, ako žena. Sám nevie, čo chce, ani teraz. Notárom nebude, vyslovil sa už. To že sa nesrovnáva s jeho duchom, či presvedčením, či čím… Človek ho veľa ráz nerozumie. Chcel byť profesorom. To mu bolo suché; chcel byť fiškálom —“

„To mu bolo mastné!“ vpadne žaba Gréta do reči. Zasmialy sa, no Mila je znechutená. Lebo isté je, že on Lízu ľúbi, a dobre by im bolo, keby si ju vzal. On pracoval by v kancelárii, ona v škole. Dva platy by požívali a žili by pritom ako v raji. I oddá sa do Lízy:

„Tvoja mama ho tiež nechce. Ona nám rozprávala o ňom toto, lebo poznala jeho rodičov, že sa utrápili preň… A ty sa predsa nazdáš, keď ho často spomíname, že —“

„Ticho — ide on!“ preruší Líza tlmeno, sťahuje hnevno tenké obočie, i zas pohŕdlive spúšťa kútiky krásnych úst.

Devy sa zľakly a placho pozrely okolo seba. Vskutku, tam je on. Biele svetlo mesiaca, odboku vychodiaceho ponad domy, zalieva celú dedinu, i ich — i jeho. Či dávno je už za nimi a počul všetko, čo vravely spolu? Na líca vysadly im ruže od zahanbenia. Chvatom pozrú mu na tvár, aby vyčítaly z nej odpoveď.

„Vy zkade?“ spytujú sa s tajne vzplanuvším hnevom, ani neodvetiac na jeho poklonu, ako by sa on bol proti nim prehrešil. Ak počul ich shovor, to mu do smrti neodpustia… ba ani za hrobom.

No z tváre Širického nemožno sa nič zlého dočítať. Je bledý veľmi, hlboké oči vážne, ba smutné a výraz tváre akýsi strhaný. Devám srdcia bijú pokojnejšie a oči ich už so záujmom hľadia na neho, diviac sa, že je teraz akýsi celkom inakší, než býval…

„Že zkade?“ vraví on a i hlas mu je zmenený, tupozvučný — nie ako inokedy, ako vždy. Pozerá im na oči, s akousi myšlienkou pozastaviac sa chvíľku na každej tvári. Líza koketne pokročila za druhé, aby sa ukryla pred jeho zrakom. On sa nahol vbok, aby videl jej krásnu tvár. Ona je tá, ktorú ľúbi tak veľmi. Čím väčšmi sa vzpieral tomuto citu, znajúc, že jej mať nie mu je priaznivá, tým silnejšie a túžobnejšie ho opanúval. Touto láskou preplnené mu bolo srdce a ňou naplnený mu bol i celý priestor, kde sa pohyboval — a tu prišla vojna…

„Tu som i ja, tu!“ zasmeje sa mu ona, vystúpiac ľahkým, strojným krokom. Krásne oči jagajú sa jej ako hviezdy nad ňou, na pekných lícach smiech, nie uštipačnosti ako dosiaľ, ale radosti a víťazstva. Má tušenie, ba je istá toho, že dnes kolenačky vyzná jej lásku Širický. Teraz nie je tu mať, ktorá striehne na každý ich pohyb — teda príležitosť najlepšia. A v tom povedomí jej tvár ožiarila sa a je taká prekrásna, že nemožno zrak odtrhnúť od nej a srdce naplňuje sa rozkošou, túžbou, vášňou…

Tu ozval sa od krčmy spev tých, čo majú ísť zajtra na vojnu. Širický sa strhol. Sňal rýchlo zrak s Lízy a zaletel nim k osvetlenej krčme. Tvár sa mu poliala nepokojom — kročil vpred.

„Už idete?“ skríkly slečny zadiveno. Tak nejde s nimi na prechádzku, nezavedie ich do poľa v tento krásny večer? To je niečo nového, aby on ani nepristavil sa pri nich a nepožartoval s nimi. Tváre sa im zapálily urazením. Líze, ktorá rada plakala, keď sa jej nedialo po vôli, zjavily sa v očiach slzy. Teraz, keď je matka nie s nimi, bola istá, že použije času a vyzná jej lásku…

„Stojte, stojte! Rozprávajte nám naskutku o vojne, o veľkých, vznešených časoch. Čo bude, ako bude? Idete i vy?“ dorážaly devy, obkolesiac a zastaviac ho. Tu by ich nechal tak nič po nič? Dívajte sa, tri svety ho urazily!…

On postál na veselý smiech dievčin, no ich žarty nesňaly mu mrak s čela.

„Ja nepôjdem… teraz nie!“ odpovedal len na poslednú ich otázku.

„Tak čo vám je? Hneď zastaňte!“ kričí Líza a dupne malou nôžkou v žarte. V duchu však už plače, že sa jej po vôli nedeje, a ona tomu je naučená od kolísky. „Viete, čo je môj najnovší plán? Stojte, stojte!“

On sa mimovoľne usmial, vidiac jej krásnu tvár rozohnenú. Rečie, no nie s takým záujmom, ako by sa čakalo:

„Som vskutku zvedavý…“

„O mesiac budem v Moskve óvodáškou!“

Širickému tvárou preletel úsmev. Devy skríkly veselo:

„O mesiac ruská zem už bude naša?“

„Veď sa tam i zíde kus osvety,“ povie on.

Líza sa nadurila. Červené pery už sa spúšťajú, že sa rozplače. Zdalo sa jej, že povedal tie slová s iróniou.

„A či moje povolanie nešíri kultúru?“ spýtala sa s výčitkou.

„Ba áno, áno!“ na to on rýchle, chlácholive, ale so zlým zábleskom v očiach, ktoré odvrátil. ,Najmä v našich dedinách!‘ dodal zlostne v duchu.

„Ja vám žičím, aby sa vám žiadosť vyplnila,“ doložil, a zdvihnúc klobúk, ide od nich.

Devy ho už nezdržiavajú, no ani jedna nie je spokojná s ním. Jedna, ktorej sa neprihovoril osobitne, za to. Gréta, žaba, chcela sa pochváliť, že pôjde za ošetrovateľku, len nech prvý ranený bude — a nedoprial jej času k tomu. Líza, lebo sa prihovoril a prial jej byť v Moskve óvodáškou, a nie byť pri ňom. Že odišiel, hnevaly sa všetky.

„Vravím, protivný je,“ povie Magda, „dobre, že sa stratil a nekazí nám tu večer. Taký je, ako by ho všetko urážalo a bilo. Rada by vedieť, čo mu ťaží na duši — veď bála som sa ho osloviť, že mu už tým krivdu spravím. A tá jeho neznesiteľná obyčaj, že tak pátrave pozerá do očú človeka, ako by chcel vyčítať, čo skrýva srdce. Akým právom si to dovoľuje? Ja si to vyprosím!“ jeduje sa Magda. Kde by nie. Vyčítať z jej očú, že ho ľúbi po hrob, a to je výlučne jej tajnosťou. Do toho jeho nič.

„Ledakto!“ nadá mu ešte nazlostená. V duchu však zalká, ona, hrdá a bohatá, ktorej ženích, podľa jej vena, má byť aspoň hlavný slúžny:

,Ach, Bože, už zas celú noc budem sa trýzniť pre neho!‘

„Možno sa hnevá, že nejde na vojnu a nemôže byť hrdinom,“ vtipkuje Mila. Líza omrzle pohodí hlavou. Ju nezaujímajú ich výbuchy a výsmechy. Čo tam po vojne a hrdinstvách! Oveľa väčšia vec je, aká krásna je ona, a on predsa neostal, aby sa mohol kochať v nej. Odišiel, hoc videl, že je matka nie s nimi, čo sa málo stane. Krásne jej oči dychtivým pozorom zabiehajú ta, kde zmizol, a kým si hryzie pery, ktoré sa chvejú v dusenom plači, myslí si:

,Len jeden pohľad, jediný ešte, a dám celú Moskvu zaň!‘

„Pozrite, grácie,“ povie Gréta svojím sviežim spôsobom, „tamto ide Sklavenhändler.“

Devy skrútly hlavy, pozrely a zasmialy sa, hoci neboly na smiech naladené. Po ceste šiel sedliak mohutnej postavy, s krátkym hrubým krkom, mračnej a studenej tváre.

„Prečo voláš starého Hrudu predavačom otrokov?“ spýtaly sa.

„Videla som obraz, predstavujúci jarmok s otrokmi. Ten, čo ich predával, mal takú tvár ako Hruda — bezcitnú.“

„Chudák Hruda, mizerný je to otrokár teraz. Musí dať jediného syna na vojnu,“ povie Magda, mysliac i na svojho nevlastného brata, ktorý ide tiež, — pravda, ten s oduševnením.

Mila bola omrzlá a rečie:

„Ty, Gréta, nerob ma nervóznou tou hlúpou rečou… vieš, že ju dobre nevravím. Ty si sa mala narodiť slovenskou sedliačkou.“

Gréta totiž bola to riekla rečou ľudu. Ona zatíchla, svesiac zahanbeno nežnú hlavu. Hrdá Magda bola omrzlá tiež — i povie:

„Veď to i poznať… Tvoje skúšky z náboženstva je strach počúvať.“

„Ó, prosím, ale v inom všetkom vynikám!“ bráni sa tá horlive, „a to je hlavná vec v dnešných časoch.“

„Viem!“ hodí Magda plecom nedbale.

„Ruky bozkávame, milostivé slečny!“ ozvaly sa čerstvo mužské hlasy od cesty, po ktorej s hukom šli dvaja hrdinovia z vyvoleného národa. Jeden vysoký, vypasený, druhý tiež dobre chovaný, príjemného zovňajška, usmievavých očú. Horiace cigary žiaria im pri tvárach.

„To ste vy, Imrich a Nácko? Kdeže, kde?“ zavolá Mila, dajúc sa s nimi do reči.

„To sme my, Imro a Nácko,“ na to tí veselo. „Ideme na pivo k Šőnovi, — ráčte s nami!“

„Ja že sa na vojnu tak ponáhľate! Idete s hurtom, ako by ste chceli svety rúcať — a vy na pivo. Ha-ha! Ste vy hrdinovia!“

„No, i do boja pôjdeme,“ odvetia trochu tichšie, „ale teraz ešte nie… Ta by sme vás nevolali.“

„Ale my ta chceme s vami!“

„Poďte radšej na pivo. Do vojny vás nechceme. Tam by ste nám boly na obtiaž.“

„My, a na obtiaž? Nezdvorilec! My sme nikdy nie na obtiaž, to si zapamätajte!… No nedbám teda, poďme, Magda, s nimi. Odprevadíme ich po dvere.“

„Ta šiel i Širický,“ šepla devám.

„Ďalej nič, len po dvere? Aspoň na jeden pohár!“

„Len po dvere!“ na to Mila rozhodne. „Líza, ideš?“

No nehne sa ani jedna. Stoja na ceste bez slova akosi. Nejde teda ani Mila. Panáci zavzdychali, ako by sa im centové skaly zavalily boly preto na srdcia, a — idú s hlukom zasa ďalej. Slečny nedbajú o nich, hľadia po osvetlenej dedine. Že mali ísť na prechádzku, zabudla každá.

„Bože môj, aké neobyčajné je všetko,“ rečie Grétka, zavzdychajúc. Drží ruky krížom cez prsia, oči blyštiace letia dookola po zemi i nebi. Zmenené a preinačené. Nikdy nevídané, prepodivné! I ľudia inakší, nepokojní, vyrušení. I tento večer ako by nebol taký ako predtým, mesiačik nie ten, ako kým vojnu nevyhlásili, — hviezdy sú iné. Dostalo všetko akúsi inakšiu tvárnosť. Krásnu i žiaľnu, i tajomnú… „ako by sme boli prenesení do druhého sveta… I vám sa tak zdá? Či to len moja obrazotvornosť tak vidí?“

Devy ju počúvajú, žabu, pozerajúc pod vplyvom jej rečí dookola, potom i na ňu, po celej nežnej postave, svetlom mesiaca zaliatej — a ich pozor nevdojak stáva sa teplejším. Aká je ona nevinná ešte! Vie myslieť i teraz na krásu večera, rojčiť, vymýšľať — blúzniť. Všetko vidí krásnym, ešte i vojnu. Ale im duše dotknuté sú už citom lásky k mužskému. Preň cítia žiaľ, i strasť, i hnev. Na toho myslia, nie na zvláštnu zmenu večera i všetkého… Krásna, drahá Gréta…

A predsa povedia s ľahostajnosťou:

„Ľudia sú zmenení, to áno, lebo tušia zlo. Ale iné je len ako predtým. Slnce to, čo bolo, mesiac ten. To len tvoja fantázia si hovie.“

„Naivná Gréta!“ poklepala ju po pleciach chudými prstami Mila, ktorá bola hrdá na svoju triezvosť. „My sme už nie také…“

Gréta sa zahanbila. Na jemné mladušké líca sadla jej rumeň. Iste zasa detinskosť a hlúposť povedala. A ona tak túži byť im podobnou…

Devy rozišly sa o chvíľu. Gréta ide domov nespokojná, rozladená. Zrazu zacítila v srdci hnev proti všetkým. I začala reptať najprv proti Širickému:

,Ten ledakto, naozaj!‘ nadala mu, ako od Magdy počula, presvedčená, že to i zaslúži. — ,Ani ma nezbadal. Dosiaľ naveky, keď sme sa sišli, povedal, že som ako puk ružový — teraz nič! Myslí si, že som ja ešte žaba bez ceny. Počkaj, veď ty zvieš, čo som ja, keď pôjdem za ošetrovateľku… a ak ma tam potká niečo zlého — bude tvoja vina!‘

,Naivná Gréta, vraj!‘ — raní si srdce novou trpkosťou. — ,Mila sa nazdá, keď má učiteľský diplom, že už má múdrosť všetkých žien sveta… A tá Líza,‘ — srdí sa „puk ružový“, Gréta, ďalej — ,akým to zrakom premerala Magdu, keď riekla, že sme všetky krásne. Tá si myslí, že je iba ona pekná na svete. A mala by si počínať tichšie. Nie nám je to tajnosťou, že jej otec ušiel do Ameriky. Hľa, Hlivickou, shodenou poštárkou, každý opovrhuje…“

,Pôjdem za ošetrovateľku,‘ — myslí teraz už zo vzdoru proti odchovavším ju Mollerovcom, hoc nemala príčiny reptať proti nim. Lebo, hoc boli ľudia sebeckí, ju predsa radi mali. No ona už spoznala ich lakomstvo za grošom, a to sa jej nepáčilo. — ,Pôjdem — a tam zažijem román svojej mladosti!…‘ Touto myšlienkou obveselila sa zrazu, tak ako pred chvíľou zrazu zarmútila sa bola odchodom Širického a slovami dievčat.

Doma, poslaná Mollerkou do kuchyne dozrieť, aby slúžky nezaháľaly, sadla si na kraj stola, a zabudnúc, načo je tam, rozpovedala im, že pôjde za ošetrovateľku, keď to Širickému rozpovedať nemohla.

„A to je čo, kišasonka?“ spýtaly sa slúžky, postojac v robote, i hľadia na ňu zvedavo. Ruky ovisnuté držia po bokoch, s nich kvapká voda na tehly, lebo umývajú riad.

„Nuž, ranených vojakov budem opatrovať,“ vysvetlí ona.

„Ach, pre Boha živého!“ zľaknú sa ony a začnú rukami lomiť zúfale. Tak naozaj i to bude, že porania našich a pobijú?! Pohádžu sa na lavice a tam plačú v žalosti. Zľaknutá Gréta však berie uterák a ide riad utierať náhlive, teraz už len tú žiadosť majúc, aby všetko bolo v poriadku, keď teta vyjde do kuchyne, žeby sa nenahnevala.

Medzitým sedel Štefan Širický v krčme, či hostinci, kde chodieval i na stravu. Židovka peknej, ale trochu pehavej tváre ponúkala ho do svetlice, aby, ako inokedy, tam povečeral, ale on odpovedal, že ostane len tu — večerať chce pozdejšie — aby sa podíval na zabávajúcich sa chlapov, ktorí majú zajtra narukovať.

„Hádam piva rozkážete?“ spytuje sa Žid, priletiac s ochotou k nemu. Pán dnes akosi skoro prišiel. Inokedy prechádzava sa so slečnami dlho po dedine. No všetko je teraz vyrazené z koľaje. I on sám, hoci má chybu, pre ňu je nie odobratý, je zľaknutý a znepokojený.

„Mám pivo cele frišné, dopravil som ho včera kvôli vám. Bude sa páčiť?“

Širický kývol a Žid odletel, aby ho vyslúžil.

V krčme boli asi osemnásti chlapi z tých najmladších, čo majú ísť do vojny. Všetci sú krásnych postáv ako navyberaní. Čerství a pekní — ozdoba dediny. Tváre im horely — pili trochu — ale viac od vnútorného rozčúlenia, to ich ešte krášlilo. Každý držal v ruke cigaru; fajčili s dychtivosťou. Dym obtáčal im hlavy; boli ako v priezračnom oblaku. Shovárali sa hlasno, niektorí kričali, iní spievali do roztrhnutia tuho. A každý mal žiadosť zadusiť žiaľ a bázeň pred tým, čo ho čaká. Ale ťažké myšlienky ako vrany obletovaly okolo ich hláv, a čo ich zahnali raz spevom, raz krikom, v druhej chvíli už boly pri nich, aby im duše mučily.

Martin Haraj, mládenec peknej bielej tváre ako žena, spieval a myslel naraz takto:

„Frajerečky štyri, prečo ste sa bily…“ — ,Ako nechám otca, mať starých, ako nechám túto dedinu?‘ — „Pre teba, šuhajko, že sme ťa ľúbily.“ ,Nikdy sa ja nevrátim… umriem tam v neznámom svete. Niekde v cudzom poli zdochnem ako pes.‘ — „Hej, pre teba, šuhajko, že sme ťa ľúbily…“ ,Tam pochovám svoju mladosť. Nebudem mať svojho nikoho pri sebe, nezaplačú pri mne — zvony nezazvonia…‘ „Hej, pre teba, šuhajko, že sme ťa ľúbily —“ spieval s rozhorčenosťou, nezbadajúc, že to raz už opätoval.

„Chlapci, dáme si zajtra i vyzváňať!“ povie kamarátom.

„To už hej! Ale najprv na spoveď.“

„Hej, pijú chlapci, pijú v kamennej pivnici… A či aj pulsy dáme oddávať?“

„Nuž a? — pravdaže i pulsy. Musia dovoliť pán farár.“

„No, len by ste si i kázeň nerozkázali,“ smeje sa im Žid, hoci sám drkoce zubmi. „Nech sa páči, pane môj, tu je pivo frišné, teraz v pivnici načapované,“ povie úslužne Širickému, robiac poklony, a kladie fľašu s pohárikom na stôl. — Pivo znamenité.

„No, no, no… i sem pivo, čo by čo stálo!“ skríkne Ďuro Matvejovie smelo. Tvár mu je rozpálená. Ako oznámili vojnu, naveky pije a bude piť, kým neodíde. Doma sa neobstojí pre kviľbu žien, ktorá ho hnevá i sa mu protiví. On si celú tú vec k srdcu nepripúšťa, ako ani nikdy nič, a nad ním plačú ako nad umretým. Ba ženy obliekly sa do čierneho rúcha a tak chodia, ako potrávené, po dome. Anka ani nie je tá, čo bola. Oči sú jej červené a napuchnuté od navalivšieho sa na ňu plaču — ošpatnela za deň.

„Sem pivo!“ zvolá a začne spievať silným hlasom, že sa okenice otriasajú a jeho zvukom naplní sa celý priestor veľkej krčmy:

Tak spieva Ďuro peknú pieseň — v cudzej reči. Naučil sa ju včera v meste, kde ju spievali páni, idúci na vojnu. Veľmi sa mu zapáčila hneď tam, ale i teraz mu srdce blaží.

„Sem pivo!“ skríkol ešte raz potom.

„Aj sem pivo, aj!“ rozkazuje Ondro Stoličkovie, tiež prítomný, no trochu slabším hlasom, nie takým ráznym ako Ďuro. „Nech donesú z toho najlepšieho, čo majú, to priam!“ Hľadí pred seba na stôl a pokrúca hlavou, do nej sa dosiaľ nespratalo, že sa žene vystúpi z domu vari pod zem. „A nech sa nevysmievajú, pán Šén, lebo ešte i na nich príde rad!“

„Načo by nám tam boli, pán Šén? Žid sa bojí flinty — prepáčia. My to aj bez nich skončíme. Mesiac-dva, a bude po všetkej paráde,“ vystatuje sa Ďuro Matvejovie, pyšno si fúzy vykrúcajúc.

„Čo mňa po tom, či o mesiac, či o rok, keď ja tam zuby nechám,“ žaluje sa Ondro.

„Aj, haj, neumrie každý!“ buchne na stôl pyšný prístavok, i začne spievať zas hlasom silným ako lev: „Hej, pofukuj, poduchuj, vetríček… No, a to pivo bude dnes? A nás neoklamú, pán Šén, lebo — lebo,“ i hrozí sa päsťou.

„Vari mňa prvého prekoleš?“ zasmeje sa Žid a uteká do pivnice, aby ich vyslúžil — a oklamal.

Širický oprel lakeť o stôl, hlavu o bielu päsť a tak pozerá a počúva zabávajúcich sa. Hlboké tmavé oči clivo upiera s postavy na postavu, s tváre na tvár, ako by si ich chcel dobre zapamätať a rozpomínať sa na ich silu a krásu do smrti. Pije pivo, keď ho nájde pohnutie, a myslí o nich:

,Prečo majú bojovať títo? Prečo umrieť? Čo zavinil tento ľud a čo dobrého kynie preň za to? Dajú im do ruky zbraň, aby vraždili, a srdce ich je čisté od zášti. Ľud tichý… ľud krotký, ľud môj…‘ Tu zbadal, že mu lícom slzy kanú, i odvracia tvár a berie pohár s pivom, aby ho vyprázdnil na dno.

V tú chvíľu s hukom, ako by aspoň desiati šli, vtrhli do krčmy Imro a Nácko. Ani sa nerozhľadeli po nej dobre, už volali hlučným hlasom:

„Šön, večeru! Ideme z Pieskovca hladní ako vlci… Ľaľa, čo vidíme! Hrdinovia, idúci do vojny, sa zabávajú — a pán Širický patrí k nim? Nech žije! Dajte pivo, Šön, dajte rýchlo, zabavíme sa i my s nimi!“ kričia rozjarení na krčmára, ktorý bežal z pivnice a niesol viac fliaš piva chlapom.

„I my sa zabavíme, hej, haj!“ zdvihne čiapku nad hlavu Nácko a zatrasie ňou, už i popredku rozihraný.

„A potom s nami i do bitky,“ žmurkol naň Paľo Gajdoš.

„I tatam, keď bude tomu čas!“ odpovie Imro ochotne. „Ale takí obri, takí levi, ako ste vy, zráňajú celý svet! Nepriatelia popadajú od strachu, keď vás len uvidia — však, pán Širický?“ lichotí Imro chlapom a tajne žmurkne usrozumene na podnotára. Potom sa hodí do kresla, že sprašťalo pod jeho dopaseným telom. Pohodlne sa rozvalí a zapaľuje si s pôžitkom dobrú cigaru. Na rukách ligoce sa mu kopa prsteňov. On s Náckom nejde do vojny teraz, a pozdejšie majú nádej, že nepôjdu tiež — peniaze sú najväčšia moc na svete.

Širický zapálil si cigaru tiež a fajčí tak tuho, aby bol v oblakoch dym, žeby nevidel dvoch rozhadzujúcich sa. Nechce počuť ich oslovenia a nechce zbadať Imrovho dôverného žmurkania. Oči uschly mu hneď, ako vstúpili oni do krčmy. Jeho smútok stíchol, len zlosť ostala proti týmto. No nik to nezbadal a netrápil sa o to. S dvoma prišlými nastal väčší huk a lepšia vôľa. Chlapi sa rozveselili, robili žarty, smiechy, pilo sa rezkejšie a vše padlo i slovo neslušné a mrzký žart v spoločnosti Nácka a Imra, ktorí cítili sa hlavami. Chlapi si podávali ruky, objímali sa, lúčili a všetkým bolo milo okolo srdca. Paľo Gajdoš, držiac Šöna okolo väzov, spieval peknú pieseň Ďurovu „Koňa mi sedlajte…“, ktorú sa práve naučil. I Ondro Stoličkovie zabudol na svoju krivdu i rozveselil sa s druhými — a smutný ostal len Širický. A ten, ako zábava pri Imrovi a Náckovi už došla na stupeň rozvírenosti, vstal so zapáleným čelom, a vyplatiac chlapom pivo i cigary, odišiel.

Okolo okrúhleho stola v dome bohatého pána Štepku sedia páni pospolu a naprávajú si náladu vínom. Sú vážni všetci. Oduševnenie za vojnu už ochladlo trochu v ich srdciach, i oheň očí sa zmiernil. Starý dlhonosý Štepka ešte nenávidí nepriateľa, ako sa patrí, i túži ho zničiť, ale v duchu už do čerta posiela vojnu. Tam je i jeho syn. Práve len čo sa bol osadil v meste a začal doktorčiť, keď musel preč. Šiel s oduševnením, listy dochodia od neho husto, ale už píše nielen o sláve bojovať za vlasť, lež i o utrpeniach, a chváli príjemnosť domova… Baláňovo srdce už tiež nehorí takou vatrou za vojnu ako prv. Pravda, ešte vše vykríkne, že „všetci pôjdeme, len smelo!“, no zneje to už akosi nasilu. V mysli dvíhajú sa mu obavy, či vskutku nepôjde ešte i on? Sťahujú vždy starších a starších a robia odobierky i na tých, čo boli nesúci. Vyberajú, preberajú, až naostatok vyberú všetkých, a tak bude naozaj, že „všetci pôjdeme…“

Starý škriepny Klipkáč sedí tam nemo. Ten, zdá sa, ani nepočuje, ani nevidí. Oči upiera pred seba, myseľ kto zná kde. On už dvoch synov dal vojne, a ako sa ukazuje, musí dať i tretieho. Najstarší, ktorý mu bol miláčikom, prestal písať. Či padol? Nevie nik. A srdce Klipkáča je také rozľútené, že teraz nie dvoch, ale i sto Rusov by preklal zaň.

„Zlých vodcov máme,“ tvrdí Baláň vzrušený, „keby sme mali lepších vodcov, už sme mohli byť v Petrohrade. Kto to kedy videl tak robiť, ako robia naši! Tak to nemajú konať, ale tak, ako ja vravím, to by bolo lepšie.“

„A najlepšie kritizovať,“ povie mu naproti Klipkáč, hoc bol zúfalý dosť. „A ešte lepšie čakať na pokoji, kým nám druhí víťazstvo vydobyjú. Keď sa ti nepáči — choď ty!“

„Keby ja tam bol, bolo by ináč, to je isté!“ odpovie ten ostro. „Už by sme boli aspoň — aspoň — — ale i pôjdem — všetci pôjdeme!“

,Pravdaže, len ty tam chýbaš!‘ myslí Širický, chodiac po izbe. On nesedí. ,Ty s tvojím jazykom všetko zmlátiš!‘ posmieva sa mu v duchu, no nahlas nepovie nič. Vôbec dnes z neho nijakej radosti. Zas ho tri svety urazily. Na čele má sto tieňov, slova nepovie, a ak predsa vypustí jedno z úst, i to nič nestojí. Zdá sa, i sám sebe je na ťarchu, ale Baláňovo nadýmanie sa je mu na smrť protivné.

„A kňaz je kde?“ vhuplo zrazu Baláňovi. „Ten sa už celkom odtiahol a stratil všetku energiu!“ — Cítil potrebu i proti tomu niečo povedať. Nechcel kňazov, ako je to teraz vo zvyku, a otvára ústa, že bude šomrať naň ďalej, no prv obzrie sa dookola a zamĺkne. V jednom uhle izbice na malých mäkkých stoličkách pri malinkom stolku sedia dámy. Pozerajú obrázky o vojne v časopisoch a pritom pletú teplé pančuchy, čiapky a zápästky zo sivej vlny pre vojsko. Rozprávajú si osobitne a radia sa, čo ktorá má dať do nemocníc. Na dlážke hrajú sa dve malé deti, chlapček a dievčatko, s hračkami, ktoré im nasnášala domáca slečna Magda, čo sa s nimi ešte ona kedysi hrávala.

Pre oživenie nálady mladá matka detí povie: „Moje deti vedia i päť piesní o vojne. Anička, no, zaspievaj tú: „Veľké časy…“

Anička nechcela. Odporovala, vyťahujúc lenivú tučnú postávku a zazerajúc na všetkých dookola. Keď jej však matka riekla, či je ona nie poslušné dieťa, začala spievať:

Anička zastala a nechcela ďalej. Zmýlilo ju, že sa všetci dívajú na ňu a počúvajú. I páni nechali rozhovor a hľadia na pekné dieťa.

„A ďalej, Anička?“ núkajú ju panie.

„Už nie!“ odpovie trucovito a zazrie po všetkých dookola so strachom.

„Tak si ty nie dobré dieťa, ale Janík! Dostaneš cukor, ak ďalej zaspievaš!“ Anička vzchopila sa a zaspievala ešte, teraz už i s Janíkom:

„Veľkolepé, nádherné!“ zajasaly dámy a zaťapkajú rukami. Berú deti na ruky a zasypú ich bozkami a cukrom. Zasmiali sa i páni, potešení, a povedali deťom: „bravo“.

„Ako sa vedely naučiť tie malé deti i dva verše tej piesne?“ žasnú panie. „Koľko majú rokov?“ spytujú sa s veľkou zaujatosťou mladej matky. Tej modré pekné oči skvejú sa hrdosťou, líca jej zafarbila červeň blaha, ako odpovedala:

„Anička bude mať štyri, Janík dva roky.“

Ale nevďační a protivní páni, ledvaže zamĺkly hlásky detí, už zabudli na ne a začali svoje, predošlým spôsobom.

„Národnosti nás hubia,“ povie Baláň s presvedčením, na ne uvaliac vinu. „Už mal byť koniec vojne… No, ale i nepotrvá dlho. Do jari bude všetko skončené,“ potešil sa predsa.

„Tak píšu i noviny,“ povie Moller, „ale tie písaly i na Kračún,^[1] že vtedy bude koniec.“

„Novinám netreba veriť, tie nevedia nič, ani toľko ako ja,“ povie Klipkáč.

„To už zas nie,“ zasmial sa Baláň srdito, „v novinách je pravda vždy, len treba vedieť čítať. A čo inokedy sa i mýlily, teraz sa nemýlia. Na Veľkú noc bude pokoj!“

„Čiže je protivný ten Baláň,“ vzdychaly dámy medzi sebou. Domáca pani, tichá a nízunká, myslí, že by mala dámy osobitne zaviesť do salónika. Ale Magda, jej nevlastná dcéra, už nemohla strpieť Baláňovi, i zastarie sa:

„Na Veľkú noc?… Hádam nie. Keď sa pol sveta bije, len nemôže to byť hneď skončené… prirodzene.“

„Že nie?“ zvolá Baláň a skrútne sa rýchlo na stoličke, aby pozrel, kto sa mu opováži protirečiť. I oprie ostro oči na Magdu, ako by nie ženskú, ale mužského videl. „Práve zato, že sa toľkí bijú, bude skoro koniec. To je prirodzené.“

,Čo sa ženská starie do toho?‘ pomyslel nahnevano.

Magda sa zľakla jeho tónu i očú a v prvej chvíli myslela, že povedala hlúposť. No tiež sebavedomá a hrdá, i ona dvíha nepokorne hlavu a premeria Baláňa očami, plnými nenávisti, i postaví sa mu:

„Ja pri svojom ostanem!“

Oči mimovoľne potom padly jej na Širického a obaja sa akosi zasmiali. Baláň zbadal a pozrel na nich.

„No, a to je veľká vec, keď vy tak myslíte,“ riekol ironicky. „Totiž, keď ženská myslí a starie sa do vecí, do ktorých ju nič,“ napravil sa. Tu sa spamätal, že k dámam treba byť zdvorilým, k domácim zvlášte, i riekol rýchlo: „Pardon, pardon!… Ostatne, veď ženské o chvíľu budú mať i volebné právo.“

„Veď zato!“ povie Magda so vzdorom.

„Ale potom, keď chcete všetky práva mať, i vojakmi budete,“ rečie Baláň milo, ale s úmyslom povedať jej protiveň.

„I to budeme!“

„Ale Magda!“ rečie tlmeno bezvýznamná Štepková, kým druhí sileno sa rozosmiali. „Nemiešaj sa do pánov. Pôjdeme do salónika, kázala som chyžnej zakúriť.“

„Kto zná, čo z toho bude, z tej vojny totiž,“ začne Klipkáč odznovu.

„Čo z toho bude, čo z toho bude?“ osopí sa Baláň už na toho s celou silou, ako by si chcel vynahradiť, že sa proti Magde musel mierniť. „Víťazstvo bude!“

„No nebude tomu konca hneď!“ hodí starou hlavou Klipkáč svojvoľne.

„Že nebude? S naším hrdinským vojskom i spojencami že nespravíme poriadok hneď? Ty blúzniš, starý!“

„Ej, či sa dobre pije toto víno!“ povie v to tučný Moller, mľasknúc jazykom. „Elek, máš z neho ešte veľa v pivnici?“

„Žiaľ… sud sa ohláša!“

„Škoda, škoda — preškoda,“ pokyvuje Moller hlavou elegične. No ledva odznely jeho vzdychy, už padla poznámka o vojne a Baláň zas sa rozčúlil. Ako predtým mali radosť v spoločnosti jeden druhého, tak teraz nič občerstvujúceho nenájdu v tom. Štepka zadumaný, Klipkáč rozhorčený, Moller nechutný, Baláň rozčúlený a Širický rovno nemý. Vojna ich cele preinačila; každého už nepokojí. K východu ešte nič sa neukazuje, ba noví a noví nepriatelia povstávajú. Nielen chlapov-vojakov stiahli, ale idú vyberať i z tých, čo boli nesúci. Baláň každý deň čaká vyzvanie i tých, kde patrí i on.

„Neviem, prečo by mala vojna dlho trvať. To len taký môže tvrdiť, čo sa do veci nerozumie,“ povie Baláň rozdráždený. „Naše vojsko premôže i peklo!“

„Keby nebolo čertov tri razy toľko ako anjelov!“ podotkne Moller, už i on tknutý netrpezlivosťou. Tu vstal domáci pán, Štepka, a vyhľadal karty v priečinku stola, hoci nehrali, ako vojna vypukla, držiac za neslušné hrať, keď iní umierajú na bojišti a v zákopoch.

„Najlepšie bude: zahrajme sa!“ riekol.

„A najosožnejšie!“ prisvedčí žartom Moller, milo sa zaševeliac. Jeho oči smädno sa oprú na karty. Jemu už dávno chybela hra a dávno túžil po nej v tajnosti. I druhí ožili. Po tvárach preletely im úsmevy. Priťahujú stoličky bližšie stola. — Baláň zvolá:

„Nedbám i ja. Dobre bude občerstviť sa, trochu rozjariť myseľ. Som rozčúlený, uznám. Boli u mňa na vojnu idúci a vyznám, dojalo ma. Všetci otcovia, mnohý šedivý… darmo som ich potešoval.“

,Viem, že i na nesúcich, kam patrím i ja, príde rad!‘ pomyslel medzitým.

„Pre kňaza nepošleš, Elek? ale ten vo svojej kajúcnosti…“ Tu umĺkol, pozrúc dookola.

„Strašný človek!“ vzdychaly panie, už nervózne preň.

Pán Moller berie karty s pôžitkom; ide ich rozmiešať. Všetkým sa srdcia uspokojily, mysle utíšily — starosť o vojnu zahnatá na čas. Preto sa zadivili, keď Širický vzal klobúk a odporúčal sa.

„Vy nedržíte s nami, kamarát? Po mestách dávno robia bály, tance, zábavy a čo iné, len my, dedinčania, sme takí pobožní a naivní.“

,Nejdite!‘ vravel mu skvúci pohľad očú Magdiných.

„Ten tiež má dušu ťažkú,“ poznamenali páni, keď odišiel, „ako je vojna, vždy ho vidíme takého.“

„Ako zmoknutá sliepka,“ usmeje sa Baláň. Nezdržal sa, aby sa zľahčujúco nevyslovil o ňom. Oni sa navzájom tak milovali. „Veľkým hrdinom by nebol, ak by aj išiel na vojnu!“

Panie všetky vstaly od maličkého stolka. Miera ich trpezlivosti bola doplnená. Nemohly ďalej počúvať Baláňa, i prešly do salónika pliesť pančuchy, čiapky a — kritizovať ho. Magda smútiť za Širickým potajme…

Na ulici, kam vyšiel on, bolo živo. Huk a vrava ozývala sa na všetkých stranách. Zas, a už ktovie koľký raz, odchodia chlapi na vojnu. Títo nespievajú, sú všetci starší, majúci rodinu. Plač žien a detí zaznieva šerým predvečerom. Širický stiahol klobúk do čela, temer si oči zakryjúc. Srdce mu sťahovala úzkosť, i jeho tiesnilo to, čo Baláňa. Totiž, že príde rad i na neho ísť do vojny. A že sa nikdy neklaňal hrdinom nijakého veku a nijakého národa, ktorí mečom a na úkor druhých stali sa veľkými (slovom: nechcel vojny), teraz v týchto veľkých časoch, ako nazvali túto dobu vraždenia, preplnená mu je duša hnusobou a odporom. Srdce sa mu sviera. Plakať by mohol ako žena, alebo rvať ako lev. A teraz na ceste, ako mu doletela do ušú kviľba ľudu, zachvátila ho taká muka, že sa temer potočil. Lebo prečo je trápený tento ľud — a prečo by šiel do vojny i on?

Do očú natisly sa mu slzy. Zatiahol si tmavé fúzy silno a bolestne a nadá si, osopiac sa aspoň na seba, keď na tých, čo toto všetko zavinili, sa nemôže:

,Baba, — slabá, protivná baba!‘

Prešiel cestičkou medzi záhradou Štepku a záhradou óvody s úmyslom čím skôr byť doma a zatvoriť sa do samoty. Vychodiac z uličky na cestu, začul striebrozvučný hlas Lízy z okna óvody. Znel večerom tak odľahle od druhých zvukov, tak rozdielne, ako by zrazu medzi beznádejné krákanie vrán zaznel spev slávičí. Širický zastal. Krv mu vstala do hlavy a zafarbila mu počerné líce i celú tvár v návale citu rozkoše. To ona, ju ľúbi tak veľmi, takou láskou všetko naplňujúcou. Na priek každému, i sebe. A len vojna ohlušila všetky jeho city, zahnala ich do diaľky a odtisla jeho dušu od nej. Teraz, v tejto chvíli, vyšinuly sa na povrch, dobehujú sa, požadujú svoje. Musí ísť k nej. Ešte toho večera vyzná jej, že ju ľúbi večne, nedbajúc všetkých prekážok. Ona musí byť jeho, nič nesmie sa viac postaviť medzi ním a ňou…

Rýchlo obrátil smer krokov k jej oknu, no pod vysokým topoľom, ktorý stál na uhle domu, postál čajsi ohromený. Od dediny dochodí nárek žien, ktoré vyprevádzajú mužov a otcov do vojny, a z okna óvody znejú samopašne slová rozosmiatej Lízy:

„Haha, to je za ľud!“

„Čo sa smeješ?“ čuť na to druhý hlas, patriaci plavovlasej učiteľke, Mile.

„Je to za ľud,“ opätuje Líza zničujúcim tónom. „Ako by sa nesmiala? Vždy len ten plač, to jajkanie, ten nárek večne! Ak by všetci v krajine boli takí ako tento ľud, zjedol by nás nepriateľ za týždeň — haha!“

„Líza, nesmej sa; počujú ťa,“ napomína druhá káravo. „Za vlasť bojovať je pekne, ale stratiť otca, syna je nie na zábavu. Keby však všetci v krajine boli ako tento ľud, tak by sme neboli vojnu odkázali. Veru plakala som i ja, keď môj brat šiel, a plače v takom prípade každý…“

„Chichi, tak si aj ty taká oduševnená ako tento ľud — prijmi moje blahoželanie!…“

Širický ustúpil nazpät ako studenou vodou obliaty. Červeň blaha zmizla mu s tváre a premenila sa v bledosť. Srdce zachvelo sa mu pod mrazivým závanom. Večná láska jeho zapadla do diaľky raz a navždy.

Poodišiel od topoľa na cestu a rýchlym krokom ponáhľa sa odtiaľ. Tie dve v okne zbadaly ho vtedy.

„Ty, Líza, to je on!“ povie Mila, štopnúc chudým lakťom priateľku. „To je jeho štíhla postava.“

„On je!“ šepne Líza vzrušeno a tvár sa jej zapáli. Dosiaľ nevyznal jej lásku, dosiaľ to čaká, a darmo… Prečo to neurobí, nemôže Líza pochopiť. Pre vojnu? Či ona nemá mu byť viac ako vojna? Predtým ju nezaujímala, ale teraz ju nenávidí, i všetko, čo s ňou súvisí.

„Shovárajme sa hlasno, aby zbadal, že sme tu — príde potom sem.“

„Nepočuje nás pre krik ľudí,“ povie Mila, no skríkne rýchlo: „Počuješ, Líza, čo to za vtáka spieva tu na topoli… Je to slávik?“

„Ty blázon,“ povie ticho Líza, dusiac smiech, „teraz ešte vtáky nespievajú.“ No zvolá nahlas:

„Akože mám počuť (keď nespieva nič, rečie ticho Mila), keď je taký huk! Ja nepočujem, len: Bože, Bože, jaj, jaj… chichi!“ zasmeje sa prostopašne, potom šepne Mile víťazne:

„Zbadal nás!“

Vskutku Širický sa obzrel, no nevrátil sa k nim, ako čakaly, ale zrýchliac krok ešte väčšmi, stratil sa medzi ľudom, tam postávajúcim.

„Nejde sem!“ rečie Líza splašeno, „poďme na cestu rýchlo!“

Mila nebola taká ohnivá, ani taká zaľúbená, začala protirečiť:

„Máme utekať za ním? Možno, že má prácu, pre ktorú nemôže meškať, aby nás zabavil.“

„A pre plačúce ženy má čas?“ na to Líza vzdorovito. Či je ona nie viac ako ony, a nie vrchol všetkých žien a diev?! „Len poďme rýchlo, rýchlo… Chichichi, zaujímavé niečo: my, a utekať za mladým človekom!“ okrašľuje vec žartom.

„Má to byť vtip? Podarený ozaj!“ vysmeje sa Mila, no dá sa nahovoriť. O chvíľu už letia obe z domu.

„Ideme Širického chytať!“ zavolala Líza matke do kuchyne, ktorá tam bola zaneprázdnená chystaním večere. „Prídeme hneď!“

„A či je Širický vlamač nejaký?“ odpovie tá polo žartom, polo nahnevaná. Malinská je ešte nie stará, no jej podlhovastá tvár je už zavädnutá, chladná a k tomu vždy nemilá. Oči, sivé, pozerajú akosi s hnevom na svet, ako by všetci ľudia v ňom boli jej nepriatelia — a najhorším človekom bol jej vlastný muž. Vydala sa za ľahkomyseľného notára, žili po pansky, trovil po pansky, spreneveril a ušiel potom do Ameriky, nechajúc ju v nedostatku a hanbe. Preto v nenávisti má každého notára, i Širického, lebo i on chce byť ním…

„Za Širickým!“ šomre, plná nespokojnosti. „Za mojich čias mladí ľudia chodili za dievčatami — teraz, ako vidno, bude naopak!“

Nechá večeru tak a ide do okien podívať sa, kde behajú tie dve. Prv však vynadá slúžke nezaslúžene. Na tej si vyleje hnev, keď dcére povedať nemôže nič, lebo ju tak vychovala, a slúžka hrešenia zaslúži podľa jej mienky v každej chvíli. No kým skončila s tým, dve devy už letely so smiechom nazpät.

„Zmizol nám; nikde sme ho nepopadly!“ kričí Líza už zo dverí.

„Iste šiel na večeru,“ povie Malinská, spokojná s výsledkom, a mračné čelo trochu sa vyjasní.

„Boly sme i u Šöna, tam ho niet.“

Mať sťahuje obočie zas.

„U Šöna — a zato?“

„Cukríky sme kupovaly. Mila povie nevinne, keď nás obslúžili: ,Apropos: tu je Širický? Chcem sa ho niečo prezvedieť‘. No, oni riekli, že odkázal, dnes že nepríde na večeru.“

„A čo by ste ozaj boly spravily, ak by tam bol býval?“ spytuje sa nespokojná Malinská.

„Išly by sme boly k nemu. Veď vravím, že Mila chcela sa ho čosi opýtať,“ odpovie s nádychom svojvôle Líza.

„Za mojich časov dievča ani očú nepozdvihlo na mladého človeka,“ povie jej mať s mrakom na nemilej tvári.

„Vaše časy — vaše časy… To je iné!“ vraví Líza, stiahnuc pekné pery nedbale. ,Preto ste nevideli, za koho idete,‘ pomyslí si, no nevysloví to v prítomnosti Mily.

„Iste rozdiel!“ ozve sa Mila veľmi dôrazne. „Teraz žena je už slobodnejšia, smelšia ako vo vašich časoch, emancipovanejšia… a dobre tak! Ale ty si chcela ísť za ním i do kancelárie!“ pripomenie Líze kárave a s výčitkou.

„Do kancelárie?“ diví sa Malinská a chladná tvár začne sa jej zapaľovať. „Pod akou zámienkou? Pre akú príčinu?“

„Príčina!“ vpadne jej Líza do reči. „Ja som chcela — a to je pre mňa na svete najväčšia príčina. To bol žart — hec!“ I zazrie krásnymi očima na matku. Či ju nevychovala tak, že jej dala vždy všetko po vôli? Čo sa protiví teraz?!

„Tam sú ľudia pri ňom, my však ako dve zvetralé vbehly by sme boly k nemu. Odpusť, natoľko som nie zaľúbená… Mne treba hľadieť si vážnosti u ľudí — som učiteľka.“

„Pravdu máš,“ povie mračná pani. „Dobre, že si nešla s ňou. I jej treba na vážnosť dať, má povolanie tiež.“ Malinská vraví rozhorleno. Ona dcéru vychovala s najväčšou starostlivosťou a láskou, ale tej nepríde na rozum šetriť vôľu matkinu. Hľa, čo vystrája, ako si počína, hoci jej dobre chce i v tomto… Schválne nezbadajúc vzdorovitosť Lízy, ktorej sa nepáčilo, že jej chovanie sa mať neschvaľuje, hoc je k tomu povinná, lebo od jej malička bolo matkiným zvykom i zvykom celého domu za dobré a krásne mať všetko, čo Líza konala, ktorý zvyk uviedla matka sama — vraví Malinská obom:

„Poďte do siene. Zahrajte a spievajte trochu. Krásne vojenské piesne som doniesla od Štepkovej.“

„Vari noty ,Veľké časy, slávna doba?‘“ povie Líza opovržlive.

,Čo stvára a čo ešte bude robiť toto dievča!‘ myslí jej mať, nepočúvajúc na jej výsmech. ,Nezažila som už dosť toho nepokoja? Ešte i ona, čo som ju nadovšetko mala, nadovšetko obhajovala — jedine ju, opustená každým, potupená pre muža — ešte i ona ma bude len trápiť? Behať za Širickým a zaľubovať sa do neho!‘

No premôže sa.

„Poďte, dievčičky!“ obráti sa k devám slovom lichotivým, ale s tvárou studenou ako vždy.

Líza pohodí hlavou svojvoľne, no ide za dvoma do veľkej detskej siene. Malinská rozsvietila luster, visiaci vprostred izby s povaly. Líza berie husle do rúk. Najprv obzerá ich na všetky strany, potom zabrnká peknými prstami na strunách, konečne priloží na plece husle, jemné líce nakloniac k nim, a začne hrať pieseň podľa svojej vôle, nie z nôt matkou donesených, ktoré jej Mila pred očima držala. Tá pozrela na ňu udivene, zasmiala sa a potom vpadla silným spevom za husľami. No ledva došla do polovice piesne, husle umĺkly zrazu. Malinská a Mila prekvapeno pozrely k Líze. Ona hodila sláčik na stôl, husle na zem.

„Nebudem hrať!“ rečie duseno a krásnymi lícami tečú jej bohaté slzy. Vychytí tenký ručníček z vrecka a tisne na oči, vzdychajúc.

„Čo ti je, Líza, a čo nehráš?!“ zadiví sa Mila a smeje sa mimovoľne. So zvedavosťou hľadí na priateľku, ktorej pekná, plná postava chveje sa v náruživom plači.

Malinskú nedojalo dcérino chovanie sa. Na také výstupy je ona už navyknutá. Plač u Lízy je napohotove v každej chvíli. Plače vždy, keď sa jej nedeje po vôli, alebo niekedy za nič. I povie, ako by nezbadala jej sĺz:

„Len ďalej, Lízka, len ďalej! Obveseľ nás. Dobre padne počuť trochu hudby… Sme unavení už od toho večného smútku pre vojnu.“

„Práve zato! Keď druhí klesajú pod ťarchou múk, my nebudeme sa veseliť!“

Malinská a Mila sa usmialy. To je niečo nové u Lízy, aby ona ohľad brala na čiesi strasti. Jej, sebeckej, nikdy na rozum neprišlo starať sa o iných. No nenútia ju ďalej hrať. Malinská zohýna sa po husle, čo dcéra odhodila. Prejde pohľadom po nich, či sa im ublíženia nestalo — veď neprišly darmo. Peňazí a strádania stálo ju, kým dcéru k tomuto dochovala.

Opustily sieň a Mila sa odporúčala. Líza sadla do kúta v izbe. Večerala málo a hneď šla spať. V posteli pod paplón skryla sa celá, i hlavu si dnu dajúc, a dusila sa v plači zas, myslela vášnive o Širickom:

,Nielen celú ríšu cára, ale i našu vlasť, i celý svet tento, i — teba, mati, dala by zaň, jediného!‘

,Čo plače toľko?‘ myslela Malinská, pozorujúc tlmené vzdychy, zpod paplóna zaznievajúce cez polootvorené dvere spálne. Ona plače každý deň i desať ráz pre hocijakú maličkosť, náruživo a s veľa slzami, ale nikdy nie dlho. ,Či neplače pre toho?‘ — schodí jej na um Širický a srdce sovrie sa jej nepokojom. Zaľúbená je do neho ozaj? Tak ona na to vychovala dcéru s takou starostlivosťou, ťažkosťou, ba mukou, aby sa vydala za bludára a prešla tou tŕnistou cestou, čo ona?!

,Ja som si dala sľub, ba prísahu, že ju nedám za notára. Ach, čoho ešte dožijem, čoho!‘ vzdychá už i ona v plači. ,Ako vyhnúť tomu nešťastiu?…‘

A v tú chvíľu, keď svojvoľnica Líza vzdychala, že i svoju vlasť dá za Širického, behal on po kancelárii rozbúrený. Smiech jej, pred ktorým ušiel z dediny a zavrel sa do pustej siene, bil ho, mučil a trhal mu srdce. To ona sa smiala, to ona je taká bez citu, špatná a bez srdca? A on vo svojej veľkej láske myslel, že stojí na výške dievčenskej dokonalosti. Ba ani nedržal ju za zemskú bytosť, ale zrovna za anjela, ktorá mala by sa vznášať niekde v oblakoch, a nie chodiť po zemi. A teraz všetko to padlo. Ohromná láska jeho premenila sa v zúfalstvo a v nenávisť. Zúril by, zlorečil by a bol by vstave v tejto chvíli zničiť Lízu — alebo seba…

Na šťastie nemusel sa ničoho takého dopustiť. Prišlo spomoženie v osobe skľúčenej, ubitej ženičky-vdovy, ktorá prišla na poradu, chtiac syna vyslobodiť z vojny. Hľadala notára až tri razy dnes, i myslela, že večer nájde ho doma — len s ním samým chcela sa shovárať. Širický musel sa premôcť a utíšiť. Sadá ku stolu, i žene káže podobne, kývnuc ku stoličke neďaleko stola.

„Pán notár ešte dosiaľ nie sú doma,“ vravel jej tupo zvučiacim hlasom, „ale aby ste už toľko nechodili, ja poznačím hlavné dáta…“

Ženička sedí ukrútená v obrúsku, na krajíku stoličky. Oči upiera nevinne, ako holubica, na pánovu bledú tvár a čaká jeho oslovenia.

On sa prehŕňa v papieroch, tvár má opadnutú, na čele sto múk, myseľ u Lízy. Ľúbil ju nad všetko — ľúbil… už viac nie. V jeho očiach klesla a umrela.

„Ako sa volal váš muž?“ spýtal sa, odtrhnúc myseľ od toho a siliac sa zaoberať vecou ženy. Vezme akúsi veľkú knihu a prehŕňa sa v nej.

„Jano Adamec, Ich Milosť, ako vravím,“ odpovie tá úslužne a v očiach jej zadivenie i zvedavosť. Už po tretie to isté spytuje sa pán.

„Jano Adamec,“ opätuje Širický po tretie, prehŕňajúc sa v kartách veľkej knihy — mysľou u Lízy.

,Chcel som si ju zabezpečiť, myslel, že i ona ľúbi mňa, bude sa modliť za mňa, ak i ja budem musieť preč. Naozaj vie milovať tá, ktorá nemá ľútosti, ktorá sa smeje z nešťastia iných?… Ale nebudem viac myslieť na ňu…‘

„Umrel kedy?“ spýtal sa učupenej.

,Bože, čože sa im robí? Aj to som im už dva razy povedala,‘ myslí tá trochu naľakaná.

„Veru už šesť rokov, prosím ponížene!“ vzdychne a rozvraví sa ženička, ako by sa chcela tým posmeľovať pred divným pánom. „Chlap čerstvý, pekný ako žena. Len ti vám raz prišlo naň tak cez obed…“

„Dobre, dobre — veľmi dobre,“ pretrhne ju on, v myšlienkach blúdiac zas po zabránenej ceste.

Ženička pomyslí urazená: ,Ej, horkýže dobre!‘ — I odŕha nahlas.

Širický sa spamätal. Čelo mu zašlo červenosťou. Zavrel rýchle knihu, nadajúc si v duchu do slabých báb, lebo ho ničí láska k ženskej. Ale teraz už prevládal sa celkom a stál i duchom tam. Vezme pero a zapisuje rýchlo vety na papier.

Do kancelárie vstúpil cudzí človek, posol.

„Vy čo žiadate?“ spýtal sa Širický, letmo pozrúc po ňom. Ten sa klaňal a podával Širickému hneď od dverí list. Pán hodil okom po ňom, vstal hneď a roztrhol obálku rýchle. Prebehol obsah písma a tvár sa mu zmenila.

Tu vtrhol do kancelárie Baláň.

„Zas telegram, čo je v ňom?“ skríkol jachtajúc.

„Neodobratí od 25. do 45. roku majú ísť na asentírku,“ riekol Širický. No ledva odznelo posledné jeho slovo, zrútil sa Baláň na zem. Ženička, v obrúsku zakrútená, vyskočila a pribehla k nemu, strachom jajkajúc. Širický kázal jej ísť po vodu a on, s pomocou posla, zdvihol Baláňa. Položili ho na lavicu. Černovlasá hlava odvisla mu; veľké telo zdalo sa úplne bez života. O chvíľu otvoril oči, k životu privedený.

„Čo sa stalo?“ spýtal sa mdlým hlasom, pozrúc bezvýrazne dookola. Zrak mu padol i na cudzieho posla a hneď vedel, čo sa stalo a čo je s ním. Skočil rýchle na nohy, prisiliac sa, a vraví:

„Veď som povedal, že ma žalúdok do hrobu položí. U Štepkov dávali chladnú pečienku, čo mne škodí. Zas ten nával zlého pocitu, hľa!“

,Pôjdeme na front a zabudneme na žalúdky,‘ pomyslel si Širický.

„Tak čo je teda v tom telegrame?“ spýtal sa Baláň, vzmužiac sa, a dal si opätovať strašnú zvesť.

„Je nádej, že všetci pôjdeme, ako ste vy vraveli, a staneme sa skutočnými hrdinami,“ povie Širický. ,A zabudneme na Lízu,‘ dokončí v duchu strpčeno.

Do kancelárie prišla mladá pani notárová, sivých veľkých očú. Nebola dosiaľ doma, teraz od slúžky sa dozvedela, čo sa stalo v kancelárii. Pery sú jej obelasené, oči plné sĺz.

„Tak i ty pôjdeš na odobierku, Laci?“ zvolala zostrašená. „Ako ma necháš s deťmi tu, muž môj?!“ zaplakala usedave.

„Hej, hej, hrdinom byť, — hrdinom…“ povie on na reči Širického, „ľahko je to povedať tomu, kto nemá ženy, detí… Neboj sa, ešte som nie odobratý,“ teší ženu, „ešte možná pomoc i tak, ak ma odoberú. Veď som notárom. Oslobodia ma!“

Plačúcu ženu poslal preč, odbavil posla a on sadol za zelený stôl. No práca nejde nijako. Odošle i ženu, vdovicu, a káže jej druhý raz prísť. Duch malomocný od strachu. Tvár pod polhodinou ostarela mu. Bezpečný výraz očú zmizol, sebavedomá črta okolo úst stratila sa a na čele usalašila sa úzkosť. Shrbil sa a hlavu podoprel rukou unaveno. V duchu zimnične premetáva otázku, ako sa ochrániť pred nebezpečenstvom, ktoré ho čaká? Nesmú ho vziať; on nemôže ísť na vojnu. Je slabý na srdce, a takého nevezmú. Nepokojí ho vždy — spávať nemôže. Žalúdok zničený už dávno… hľa, ako mu zaškodila pečienka, slovom — žobrák. I shľadúva v pamäti, kedy a na akú chorobu bol trpel od detstva. Aké defekty ktorá choroba nechala mu, pre ktoré teraz nie je súci do boja. A k tomu: veď okres nemôže byť bez notára! A že sú dvaja? Keď chcú vziať niektorého z nich — nech vezmú Širického…

,Tak pôjdeme s ťažkým srdcom a dušou plačúcou,‘ — myslel Širický, pozerajúc na Baláňa. A vidiac jeho utrápenú tvár, zabudol na seba, ľutoval len jeho.

,A Líza môže sa zasa smiať!‘ pripomenul si ju. A mysliac na ňu, uspokojuje sa v tú chvíľu vojnou. Hľa, ako dobre, že i jeho volá a vezme preč odtiaľto!

V meste je plno ľudí, pánov i sedliakov, sem-ta chodiacich — je asentírka. Idú pod mieru i tí, ktorí boli nesúci. Vojna požaduje ľudí vždy viac, hlce ich a nikdy jej ich vari už dosť nebude.

Stoličný dom je obstatý chlapmi i ženami, ktoré s batôžkami na chrbtoch odprevadily si svojich do mesta. Chlapi sú mladí i starí. Niektorému, najmä z pánov, vlasy sú už šedivé a hlavy oplešivené. Z okresu Baláňovho mužskí stoja pred hostincom neďaleko stoličného domu. Sú málovravní, tí starší oželení. V srdciach cit zmalátnenosti — ako výrok smrti čakajú odobierku. Poniektorí zas už nedbajú nič. Ak ich vezmú, nech vezmú. Keď im synov pobrali, keď tí tam popadajú, môžu aj oni, starší. Ak ich nevezmú, ani v tom niet radosti, lebo nik je nie istý toho, že viac nepôjde pod mieru. Budú ich preberať, vyberať, kýmkoľvek všetkých nevyberú a v dedine len Paľo Peko ostane…

Pred hostinec pána Šaláta, jediný v mestečku, ktorý stál oproti stoličnému domu, došiel nový koč, na ňom dvaja páni v bundách ukrútení. Jeden soskočil rezko s koča, druhý, vysokej, dobre urastenej postavy, lezie dolu ako starec. To je pán notár, pán Baláň. Keď sišiel, striasol sa a urovnal. Hlavu zdvihol, ako bol navyknutý vysoko ju nosiť, no tá teraz hneď svesila sa dolu — plecia opadnuté.

Je celkom zmenený Baláň — temer ho nepoznávajú ľudia. V tvári pochudol, kosti vyčnievajú mu na lícach pod očima. Apetít stratil, spávať nemôže — pre srdce. Veď je on vlastne z rodiny, chorej na srdce. Otcov brat i sestra matky na to umreli, i jemu to bude za údel — a tu ešte asentírka!

Sňal okuliare, aby ich utrel, zašlé od pary. Veľmi oslably mu i oči. Veď každá choroba je v ňom, nebodaj majú schôdzku v jeho tele. A utierajúc okuliare šatôčkou, pozerá dookola mútnym zrakom, hľadajúc svojich ľudí.

„Ste všetci tu?“ chce veliteľským hlasom zavolať, aký užíval v kancelárii, no vyšlo mu to veľmi sileno. Hlas odznel mu akosi tupo cez trasúce sa pery.

,Veď mňa vziať nemôžu,‘ myslí si medzitým, ,ja som nevyhnutne potrebný v okrese.‘ I porobil všetko možné, aby ho oslobodili, ak by bol súci, a predsa ledva sa môže udržať na nohách. Keby sám bol a toľkí neboli by okolo neho, zrútil by sa na zem — veď ho tak dolu ťahá ako bezživotné vrece — a ležal by tam, kým by vojna trvala. Oprel sa o koč a vyťahuje cigaru, že si zapáli. Zaujme tým myseľ, na chvíľu. Mal by sa usilovať na to nemyslieť, hľa, veď tu ľudí dosť, čo idú pod mieru, nie je len on sám, no nemôže. Strach a bázeň držia mu srdce ako v kliešťach.

Zapáliac horko-ťažko cigaru (prsty sa mu chvely), pokročil od koča. Ide do hostinca niečím sa posilniť. Predo dvermi na skalách stáli chlapi, tí si iste vypili, lebo besedujú živo spolu. Baláň postál chvíľu pri nich.

„Čo to budeme mať za planú úrodu,“ vravel počerný chlap, „mrzne v marci. Oziminy nám vykapú; rok bude planý. Ani tie časy sú nie také ako pred vojnou.“ Chlap je dosť mladý, ide pod mieru i ten. Kto zná, čo cíti jeho srdce, že oziminy spomína, kým on, Baláň, ani to nevie, kde mu je hlava, nie ešte, aké sú oziminy. A má ich tiež nasiate v zemi obecnej, hneď za dedinou. Vzmužil sa teda a chcel sa zamiešať do reči, že jemu nielen zima, ale i sliepky ničia žito, no postrieľa ich. I otvoril ústa — no hrdlo nevydalo hlasu.

„Ja som dosť vravel Pekovie Paľovi, aby sme predali tie, že škodujeme na nich, a on že nie,“ — vraví tam na druhom boku dverí jeden, drobčiac po skalách ako medveď v tanci. „Či oziaba v nohy! Ráno mi žena aj vravela, aby som si vzal súkenné onice — nevzal som…“

Baláň odstúpil od nich. Týmto po oniciach chodí rozum, kým v jeho mysli je len slovo: ,Asentírka, asentírka, asentírka.‘

V hostinci bolo hlučno a dosť veselo. Niekoľkí elegantní páni pili tam koňak a slivovicu, shovárali a smiali sa hlasne. Čo im srdcia cítily, nebolo badať ani im na tvárach. Jeden mladý panák, oholený nahladko podľa módy, rozprával rozjarený:

„Prosím vás, bolo to utešené. Takého jeleňa ani v kráľovských oborách nevídať! Parohy nádherné. Mohol byť už dosť starý. Zastal rovno proti mne, bolo ho rozkoš sraziť. Závidela mi celá spoločnosť. Na sobotu pôjdeme zasa do tých hôr… Dani, príď i ty!“

Baláň sadol na stoličku ustato. Veľkými očima pozerá po rozprávajúcich pánoch. Ani tí nevedia, že je odobierka?

„Prídem, prídem, ak ma neodoberú!“ riekol Dani. Nato zatíchli akomak. Kde-tu ozval sa krátky vzdych.

Baláň vypil za tri kalíšky koňaku, potom i s druhými opustil hostinec. Desiata hodina dochodí, keď sa mala začať asentírka. Vyšiel trochu obodrený na ulicu. Tam oddola tiahol rad pánov so sväzkami písem pod pazuchami. Baláň oprel na nich oči clivé, a vidiac medzi nimi i dôstojnícke uniformy, nohy sa mu podlomily — smelosť opustila ho zas. To sú páni, čo idú riadiť odobierku. S nimi ide aj okresný doktor, belavý, vysokej postavy pán, známy i Baláňovi, s ním si aj tykal. Ten, uvidiac ho, odbočil od druhých a ide mu potriasť ruku, i druhým pánom tam stojacim.

„Servus, Laci!“ kričal s panskou ľahostajnosťou kývajúc mu rukou. Baláň chce sa pohnúť, no nemôže; chce odpovedať, ani to nemôže. Slová zadrhnú sa mu v hrdle, ako by bol na jazyk poranený. Doktor pozdravil sa s druhými známymi, čo boli bližšie — Baláň dotiaľ premohol ako-tak svoje pohnutie.

„No či ťa odobrať, Laci?“ kričí doktor po pansky, chytiac mu ruku, ktorá bola ako ľad studená. Baláň povie ticho, trhane:

„Dám, kamarát… priateľ… dám — ak budem nesúci…“ i zaviazne mu hlas a nevie vypovedať, čo chce. Konečne silou premôže sa a dopovie:

„Bude šampanské tiecť ako voda… Janči — priate — —“ i zamĺkne, len zrak úpenlive uprie do tváre doktora. Ten pozrel pichľavými očima naň i so zvedavosťou. Usmial sa zľahka a šibol okom dookola, kto je tam. Siahol k fúzom a odvrátil sa bez slova — ide za druhými úradnými do domu. Ľud hrnie sa za pánmi tiež. Ide aj Baláň krokom ustatým, že sa páni usmiali dookola, ani nezbadal. Tvár mal bledú. Doktor nesľúbil nič, nechcel rozumieť jeho úpenlivej prosbe…

V predsieni, kde bolo už shromaždených veľa mužských, zazrel Širického s Klipkáčom sa shovárať, ktorý s tretím synom prišiel na odobierku. Baláň pristúpil k nim.

„Tebe je dobre, kamarát,“ rečie Širickému, „ty nemáš nikoho. Ak ťa i odoberú, nenecháš v zúfalstve nikoho.“

Širický pozrel po ňom a chcel odpovedať s hnevom, no vidiac jeho osinuté pery, premohol sa a povedal ľahostajne:

„Mne je dobre, nemám nikoho…“ Ale i pod nedbalou pretvárkou na chvíľu zjavila sa mu trpkosť okolo úst. Nemá nikoho, nik nezalká za ním, nik ho nezaspomína…

,Nemá nikoho,‘ — myslí Baláň závistlive. Nediví sa teda, že je taký nedotknutý. Jemu môže byť ľahko. Môže sa i tešiť odobierke, ba mal sa hneď na počiatku vojny dobrovoľne sám hlásiť, ako to mnohí slávni mužovia vlasti spravili.

„Veľa je takých, čo idú od žien a detí,“ podotkol blízko stojaci chlap, Maco Kupec, ktorý rozumel reči pánov. Bol v širici zakrútený, zima mu je, oziaba ho, obstarného. Peru otrčil, ako polica veľkú. „Mrcha čas!“ vraví nespokojne. Doviezol Širického i svojho vnuka. Jedného syna mu už vzali, dva kone musel dať, teraz vnuk ide, ak sa ešte i on so zlorečením chystá, lebo vidí, že tak bude. „A môj syn, ľa, dve deti má, a šiel,“ vraví, proti pánom nepriateľsky pozerajúc. „Teraz vnuk ide, ale viem, že ani mňa, starého psa, nechybí vojna, lebo už nič dobrého sa nedočkáme.“

„Ale, ale, nevravte, starý,“ povie mu jeden z pánov, na ktorých gánil ako na príčinu všetkého zlého. Pán pohráva si so zlatou retiazkou, na veste zavesenou, v tvári bezpečnosť. Jeho nevezmú, má chybné jedno oko. „Koľko máte rokov?“

„Päťdesiatpäť. Ale viem, že sa bez mňa vojna neskončí.“

„Naozaj nemáte rodičov, ani sestry, ani brata?“ spytuje sa Klipkáč Širického, prechádzajúceho sa tam ľahostajne.

„Nie; len život…“ vetí sucho ten.

„A milenku?“ žartuje ktorýsi starší pán. Tváre pánov zjasnil úsmev v tej chvíli. Usmial sa i Širický a umom blysla mu Líza. Ani tej nemá.

,Hľa, hľa, tento je ako pre vojnu stvorený,‘ — myslel Baláň — ,ba ani nieto lepšieho miesta preň ako tam!‘

„Hej, hej, keby i ja nemal rodiny, vďačne by dal život za vlasť!“ vzdychá akýsi smutný vlastenec z kúta siene. Nos má dlhý, suchotinársky, v čiernych očiach splašenosť ako u zvera, ktorého idú prenasledovať. Výraz tváre rozhorčený. Myslel, že je pred ním ešte dlhý život, keby vojny nie. Povie i ten Širickému:

„Dobre je vám, pane!“

Širický sa obrátil ako uštipnutý a pozrel k nemu. Po plameni v jeho očiach zdalo sa, že má chuť oboriť sa naň, no vidiac ho, ako mu smrť z očú pozerá, odpustil mu, pocítiac sústrasť.

„Keby len život položiť,“ povie a zamĺkne, ďalej nevypovediac, čo myslí. ,Ty ma i tak nepochopíš,‘ dodá v mysli trochu pohŕdlive.

„Áno, áno, ale to utrpenie, tie muky!“ ponáhľa si riecť vysoký, veľmi pekný mladý človek. „A potom: pôjdeš zdravý, silný, a vrátiš sa ako kalika!“ dokončí zvlneným hlasom a temer plačúc.

„Je to celé peklo, terajšia vojna, máte pravdu, Lepšinský,“ zvolal, uznajúc, akýsi starší pán, „ale keď všetko to utrpenie príde na človeka, povedal by, že tým dozreje k smrti a ľahšie umrie…“

„Slabá potecha…“ vetil iný opovržlive.

„Ej, tak je,“ zastarel sa jeden zo sedliakov do reči pánov, energične kývajúc malou hlavou. Je to starý Demák; prišiel i on so synom. I ten tam stojí pri ňom tichý, nepatrný. Oči upiera tupo na zem a zdá sa, že v hlave nemá nijakej myšlienky. „Môj sused, Ďurčov, čo teraz prišiel na urlaub, vravel, že si veľa ráz už aj sami smrť prosili, čo ich zima a hyd katoval.“

Páni nedbajú zastarenie sa sedliaka, vravia, ako by ho ani na svete nebolo.

„Lenže je to potom nie hrdinstvo!“

„A čože je — ba hrdinom je každý, kto ta ide!“

„I ja to vravím!“ povie jeden sebavedome. „To je najväčší víťaz, čo sto Rusov zabije!“

Páni sa zasmejú. Kývajú hlavami na znak súhlasu.

„Dobre vraví, hehe!“ povie tučný pán z vyvoleného národa.

Širický hodil odboku pohľad po nich s výrazom odporu. Zašiel na koniec siene prechodiť sa.

Tu začali vyvolávať mená. V sieni nastal šum. Všetci hľadia ku dverám v napnutosti a v očakávaní. Baláň sa zachvel. Do hlavy prišiel mu na chvíľu závrat. Bol by s nôh spadol, keby sa nebol chytil o Klipkáča, pri ňom stojaceho. Ten, vyrušený z napnutého pozorovania, pozrel naň, a vidiac ho takého, — jeho, ktorý zakaždým rád ho znevažoval — skríkne nie bez zlomyseľnosti:

„To je hrdina, kto jazykom veľa spraví, ale keď treba ísť, trasie sa!“

„Pozri túto babu!“ povie ešte ticho Širickému. Nik nepočúval a nedbal na reči Klipkáča, a Baláň nerozumel od zmalátnenia ani slova, čo i počul. Všetci sú zaujatí odobierkou. Upierajú oči na odchádzajúcich do úradnej siene. Hneď bude nasledovať Baláňov okres.

„Pán urodzený, pán Baláň,“ zvolá ktosi, „ich volajú!“

Nik sa nepohol. Oči chlapov uprely sa k nemu. Tam stojí ako vyjavený, s očima rozšírenými. Všetka krv zavalila sa mu k srdcu, k zemi by spadol, ale kroka, to nemôže spraviť. Keď ho upozornili druhý raz, vtedy sa pohol neistým krokom, ako by nevedel chodiť. Nepovedome prišiel do miestnosti úradných pánov, zastal pod mieru, nevediac o sebe, v očiach mu bola tma.

„Čo je vaše povolanie?“ spytuje sa ho vojenský dôstojník.

Baláň neodpovedá. Ani nepočuje, ani nevidí, je napoly mŕtvy. Dôstojník opätoval otázku.

„Notár okresu Hrablického,“ povie miesto neho doktor, keď Baláň neodpovedal ani potom. Doktor skláňa hlavu nad písma, nemilo dotknutý a zahanbený naň. Povie čosi tlmene komisii. Páni obzerajú Baláňa pozorne. Telo pekne urastené, dobre chované. Svaly ako hrady — ani u sedliaka nevidno krajšej sústavy tela. Páni krútia hlavami… No srdce je choré, ako trepe — upozornení sú doktorom. Vskutku to nametáva sa ako vtáča v klietke. Vidno i takto: silné prsia sa potriasajú.

„Nesúci!“

Baláňom trhlo. Vrelá krv prebehla mu telom za minútu a obliala i temeno, že očervenel celý. Veľká radosť ohlušila ho, že teraz už od nej nemohol sa pohnúť. Odtisli ho, aby spravil miesto nasledujúcemu, a nevšimli si ho viac. Doktor nehľadí naň tiež, ba odvrátil sa s chladom na tvári. Baláňovi tma z očú zmizla konečne. Zajasaly sa šťastím. O chvíľu už prišiel k sebe úplne a dostavila sa mu i reč.

„Nevzali ma!“ vstúpil s veselým výkrikom o polhodiny do hostinca, ktorý stál naproti, kde zas bolo mužstva dosť. „A som i drukoval, chlapci… páčil som sa im, videl som dobre. Ale mňa nemohli vziať. Čo by bolo s mojím úradom bezo mňa? Pravdaže je slávne za vlasť bojovať, ale —“

,Drukoval? umieral, povedz!‘ pomyslia si tí, čo ho videli biedneho a ktorým teraz jeho vyzývavé chovanie práve tak sa nepáčilo. I sedliaci tam prítomní podívali sa a obzreli ho od hlavy do päty.

„Každý tú slávu radšej inému dopraje!“ posmievajú sa mu priatelia. Iní ho upomínajú:

„No, a to šampanské bude?“

„Na každý prípad,“ povie on slávnostne. „Bude tiecť ako voda. Čo ja sľúbim, to je sväte sľúbené — ja som muž svojho slova! Ale prv musím odkázať mojej panej, aby bola uspokojená, že ma nevzali. Lebo ja nielen okres, ale i ženu plačúcu mám,“ spraví žart, už cele zotavený.

„Žena možno, ale okres je nie plačúci!“ podotkne mu Klipkáč naproti. Oči tupo opiera pred seba, tvár ešte väčšmi zvráskavená ako ráno. I tretieho syna mu vzali. Srdce Klipkáčovo je teraz už rovno zúrivé. Či on na to má toľkých synov, aby mu ich vojna pobila?!

Baláň sa nenahnevá, usmeje sa a odpovie:

„Ale vlasť i doma potrebuje ľudí súcich, nielen na bojišti — ba ešte inak!“ — Potom zavolá už svojím silným hlasom: „Hej, pán hostinský, pán Šalát, čo môže vaša kuchyňa najlepšieho pripraviť, schystajte nám. Vína dajte najlepšie. Budeme sa zabávať — ja platím! — Že je okres nie plačúci?“ — obrátil sa s úsmevom ku Klipkáčovi, milo prižmúriac naň oči. Aký zlostný je starý, viď ho! Synovia učiť sa nechceli, teraz ich hrnie vojna — ktože za to môže?

„Pravdaže nie,“ odpovie Klipkáč, „ste dvaja a Širického ľud i tak radšej ako teba.“

„Širického vzali!“ riekol ktosi.

„Vzali ho?“ zvolá Baláň, a sám umierajúc za seba pred hodinou, teraz zasmial sa akosi.

Tá zvesť ho tak uspokojila, že sa mu tisly na jazyk slová: ,Tomu najlepšie bude tam.‘ Hneď však doloží si k tomu: ,Ale veľa škody ten nespraví nepriateľovi…‘, no nevysloví ani jedno, ani druhé, lež povie:

„Aspoň rodiny nemá.“

Vyšiel na ulicu k vozom hľadať niekoho príhodného, koho by poslal s dobrým posolstvom k žene. Mestečkom ozýva sa huk, vrava a rachot kolies odchádzajúcich vozov s ľuďmi, ktorí boli zo vzdialenejších dedín a ponáhľali sa domov. Kde-tu zazneje i plač ženských, ktorým mužov odobrali. Pri jednom voze obchodí starý Demák. Chystá sa na odchod tiež. Je veľmi vzrušený. Hlavou myká, rukami rozhadzuje pri priahaní a vraví vždy. Odobrali i jeho syna Jana. Dosiaľ pri gazdovstve on ani sa nezastarel do vojny; mohlo sa diať, čo chcel svet, a hľa, prišla i na nich hrôza. Jano, nízky a nepatrný, malej hlavy ako otec, stojí pri voze. Nešiel do krčmy piť ako druhí odobratí mladí chlapi. Ostal tam tichý, túžiac len ísť domov čím skôr. Pri druhom voze stojí, akosi ustate, opretý o rebriny, starší chlap strednej postavy. Vzali i toho. Tvár mu je skormútená, v očiach akýsi plačlivý žiaľ, ako u detí. Myšlienky na plač tiež. Čo si on počne? Ako on, slabý, bude maširovať — ako sa naučí i len nohou kročiť po vojensky — ako sa budú staré kosti shýbať na ekzecírke — nie to ešte vojna, matka moja!?

Baláň pristúpil k nemu.

„Odobrali vás, Ďurian?“ vraví mu a kladie prsty, teraz už teplé, na plece žialiaceho. „No nič to, starý, vás nepošlú do boja. Vy iba za frontom budete… nebojte sa!… A vy, Teplák? Vy ste mocný chlap. Taže kynožte toho Rusa!… Počujete, Demák?“ volá na toho, ktorý vysaduje na voz so synom. „Idete už domov?… No, teda pôjdete k pani urodzenej, že im dám ruky bozkávať, aby sa netrápili o mňa, že ma neodobrali. Nech sa uspokoja, chudinka, — viete, aké sú ženy slabé a bojazlivé. Načim ich šanovať. Ba počkajte!“ zvolá a vráti sa rýchle k hostincu, kde stál malý skliepok Šalátov. Nakúpil celé vrecko jemných cukríkov pre ženu i dcérky.

„I toto oddajte, a že neprídem, len ráno.“

Už chcel, pohvizdujúc si, do hostinca, keď zahliadol neďaleko Širického.

„Hej, kamarát, kamarát!“ zavolá mu, „veľmi ľutujem… odobrali vás?“ Ide bystro k nemu, uprúc zrak clive naň, aby videl jeho zronenosť.

Širický sa obzrel. Tmavé veľké oči zasvietily mu udivením, vidiac Baláňa. Ľaľa, tento už žije? Povie mu:

„Neľutujte, ale blahoželajte mi.“ — Hlas mu je ako inokedy, v ňom nijakého pohnutia. V jeho štíhlom tele, ako vidno, jesto sily dosť, a zlomyseľnosti tiež, lebo doložil: „Viem, že mi závidíte. Ostatne, môže prísť ešte i na vás toto vyznačenie, ak sa vojne čas predĺži.“

,Hľaď ho, ako narástol už,‘ — myslel pritom.

Baláňovi v očiach na chvíľku zatriasol sa cit bázne, že príde ešte predsa i na neho rad a on tie muky všetky musí pretrpieť, čo podstupoval od týždňa. O urážke ani nesníval…

„No, no, nepríde na to, nepríde,“ rečie tichším, láskavým hlasom. „O pár mesiacov bude pokoj. Vy ani nepôjdete do boja — nermúťte sa!“

„Ja rmútiť?“ zadivil sa Širický a zdvihne hlavu, ako by mal úmysel teraz ukázať seba opravdivého, kto je on, hoc dosiaľ plakal v súcite s druhými.

„Som hrdý, a to miesto je pre mňa najlepšie.“

Baláň pozrel naň dubkom na chvíľu. Či v strachu svojom nepovedal Širickému, čo mu nemal povedať, že tak vraví?

„Nevedel som, že je taká veľká tvoja odhodlanosť — odpusť!“ riekol mu smierlive, zrazu mu tykajúc. „Poď na pohár vína, kamarát, na moju radosť si vypijeme, i na tvoju rozlúčku a slávu teda!“ doloží vtipkujúc, schopný už i toho.

Širický nemal vôle ísť. Zabávať sa, hýriť v rozveselenej spoločnosti a byť v blízkosti Baláňa, ktorý už teraz, vo svojej bezpečnosti, bude sa vypínať, sa mu ošklivilo. No šiel. Nech nepovie nik, že strach, ako tohto tu, ubil ho cele. Každému mužskému záleží na tom, aby ho nemali za zbabelca. Do večera hodoval s druhými. Tokajské tieklo, nielen čo dal Baláň, ale i druhí, tam prítomní páni, ktorých neodobrali, vďačne vyprázdnili mešce. Vravelo sa veľa o vlasti, oslavovali s ochotou Širického i druhých odobratých. Nazývali ich víťazmi, hoci ešte nič nespravili, a tajne radoval sa každý, že je nie v tom, čo tí. Širický sa vystrel, vztýčil hlavu a tváril sa, že sa drží za slávneho i sám. Povedal ohnivú reč, ako s rozkošou pôjde do bitky — v tú istú chvíľu však srdce jeho v najtajnejšej skrýši bolo doráňané. Ale podvečer sa pobral preč, nemohol tam ďalej vydržať.

„Ešte jeden pohár, kamarát, hrdina!“ volal Baláň za ním, celý očervenený a vyhriaty od radosti a pitia. „Ostaň s nami, potom pôjdeme spolu!“

„Nepočúva ten!“ povie, keď Širický len šiel. „No, musíme mu odpustiť clivosť.“ I pohodil rukou blahosklonne.

Širický sa zakrútil do kepeňa — dul ostrý vietor — a ako ostal sám, svesil hlavu a shrbil sa v tej chvíli. Na dušu zaľahla mu ťažkosť a srdce rovno zbité. Tak teda pôjde na vojnu i on. Nič iného nebolo mu potrebné, len aby otrčil flintu a mieril na Ivana Ivanoviča ako na zvera!…

Pri kočišovi sedel ešte jeden sedliak, Jano Koška. Kupec vzal ho na koč, bol mu švagrom. Vnuk jeho šiel hneď domov, nechcel čakať starého otca do večera, bolo teda miesta na koči. Koška bol chorľavý, slabý — toho neodobrali. I on, i Kupec, občerstvení trochu, rozprávali vedno naveky. Že sedí v koči i pán, temer zabudli.

„Počuli ste, švagor, že Ďuro Stoklas ide domov, je oslobodený navždy?“ vravel kočiš Kupec.

„Ide, ide — ale aký. Do ľavej ruky nič nechytí, taká mu je ako zdrevenená. Zo šrapnela odfrklo mu do nej. Prelomená mu je kosť aj vo dva vrhy. Nikdy ten tou kosiť nebude. A to gazdovstvo, pane! Len na jednej tarate má dve zeme, čo sa po 5 kíl vyseje na ne!“

„Čože je tomu boháčovi,“ otrčí peru Kupec s opovržením. „Môže si sluhov držať, koľko chce. Ale taký, čo nemá nič, len tie holé ruky, keď príde o zdravie, ako napríklad mladý Jazvec… ledva zavlačuje pravou nohou, guľa mu cez ňu prebehla.“

,Tak i ja môžem sa vrátiť ako tí,‘ pomyslel si Širický, mimovoľne počúvajúc. Aké šťastie, že nemá nikoho, ani — Lízy. Ako by sa vrátil a predstúpil pred ňu taký? A už chcel si ju zabezpečiť, keby jej bezcitný smiech nie, v ten večer. Dobrorečí teraz tomu smiechu…

„Na Ruskej že sú akési veľké bitky. Dnu sa tisnú zas veľmi. Pália dediny a bijú každého, koho dopadnú. Ľudia utekajú, všetko si nechajú tam, a len starci, čo nevládzu bežať, ostávajú. Pane Bože, či to muselo prísť?“

„Hej, hej… veď aj naši na Srbskej robia tak… veľmi nás tresce Hospodin,“ vzdychá zbožne Koška.

,Vypaľovať dediny, pozbaviť pokojných ľudí domova, doniesť na žobrotu ľud nevinný!… A to sa musí robiť, a to mám robiť i ja. Ja nemám k tomu sily ani vôle. Ja nechcem to, hoc ľúbim svoju domovinu… ja nemôžem!‘ myslel Širický, mučiac sa. ,Starcov a deti pozbaviť prístrešia, byť zverom, a nie viac človekom — ach, ja to nestrpím… skočím tu dolu do tejto priepasti v hnusobe a ošklivosti, nech hneď popredku vezmem skazu, ktorá ma čaká i tak…‘

No nehne sa a nespraví naozaj, čo sľubuje. Myslí ďalej: ,Byť vrahom a barbarom… a začo? Čo pre mňa a pre tento ľud z toho? Ba byť bratovrahom! Tak toto je cieľ, ku ktorému som sa narodil, ktorému v ústrety som šiel? Mne, ktorý nevedel som si vybrať postate a utrápil tým rodinu, mať… ani to, ani oné nebolo vhodné pre mňa — a teraz bude mi dobré ťať hlavy Ivanov a Vasilov… Ale veď Vasilovia s tým istým úmyslom pôjdu na mňa, ja sa len brániť budem!‘ pomyslel ďalej a uľavilo sa mu akosi.

Večer bol krásny, hoci studený. Mesiac svietil na čierne polia. Snehu už nebolo, len kde-tu na výšinách. Širický zimničnými očima pozerá na okolie, ktoré v bájnom svetle mesiaca dostalo celkom iný vzhľad, — a hneď je mysľou zas pri vojne. ,Ten mesiac istý, pokojný, či svieti i na tú zem, kde sa bijú? Či osvetľuje i to pole krvnaté, kde človek človeka zabíja? Či nezaplače, alebo či sa neskryje, aby nevidel tej hrôzy?… Ale veď tam jeho zakryjú. Dym valí sa tam zo strojov pekelných, čo vynašiel zbožňovaný rozum ľudí osvietených. Tam je noc čierna, strašná, a ta pôjdem i ja… Hej, dobre mi chcela moja mať, aby bol kňazom, ona lepšie poznala moju dušu ako ja sám…‘

„Už sme došli?“ strhol sa z dúm, keď koč zastal znenazdania. Hlas zneje mu čerstvo, ako by pred chvíľou ani nebol sa žiaľom mučil. Jeho duch je vždy pružný.

„Horký došli!“ odvetil Kupec so šomraním. „Či by chceli skoro byť doma, pán urodzený! Nemôžem si kone pretrhnúť, veď sme len na polceste — i tým treba uznať!“

„Aha, tu je spolková krčma! Smädí vás, však?“ povie Širický, rozhľadiac sa. „Kedy už prestanete ľúbiť ten nápoj, Kupec!“ vyčíta, sám nevie prečo.

„Keď ho nebude!“ odsekne Kupec, peru otrčiac. „Či pán nepil u Šaláta? — A to bár by bolo priam ešte dnes!“

„Veď je to iba skaza, len čo sa hubí človek od neho,“ povie švagor Koška, ale zato lezie i on s koča so žiadosťou vypiť aspoň za sklenku, nech mu žalúdok rozohreje. — A táto špata ho aj zle meria. Horšia je ako Židovka! Kým jej muž bol doma, bolo lepšie.

Širický sišiel tiež. Rozkáže si pohár čaju, zima potriasa ním.

Oproti nemu vybehla árendátorka spolkového závodu, pani Hlivická, strapatej hlavy. Tvár bola jej odkvitnutá a schudnutá už. Minula 30 rokov, ale vôľu mala ešte mladou byť. Oči jastrily jej, na ústach smiech vtieravý, hlavu vyzývave drží zdvihnutú.

„Odobrali vás, pán Širický?“ spýtala sa hneď, nečakajúc prívetu hosťa. Bola kedysi poštárkou, dopustila sa, čoho sa nemala, i stratila úrad. No smelosť a vyzývavosť nestratila. Prižmúri zelenkavé oči na Širického.

„Sem sa, sem, do tejto izbičky. Tu je tak útulno, teplo a tu nás je viac. Sme v nádhernej nálade. Tu je sestra Eda, švagriná Ida, ja som Ada — veď viete!“ rozpráva veselo a neodtŕha ohnivého pohľadu s peknej tváre hosťa. „A túto štvrtú znáte?“ spytuje sa, ukážuc na štíhle dievča, ktoré stálo trochu stranou od druhých. Širického tvár v tej chvíli, ako vstúpil, prijala výraz chladu, ako by skamenel bol. Uklonil sa Ede, Ide a na tretiu pozrel zadivene.

„Vy tu?“ povie, stisnúc ruku Gréte. Ako sem prišla k hostinskej, ku ktorej panie vôbec nechodily, do spoločnosti rozpustilých ženských — kvietie na smetisku?

„Nevzali vás?“ spýtala sa ho i ona.

„Ba vzali.“

„Vzali!“ vzdychne Eda, sestra, čierne oči vyvrátiac k povale. Ruku položila na srdce, ako by bolo veľmi zabúchalo, a nový vzdych vinie sa z jej malých úst.

„Odobrali… ale čo je krajšieho ako mladý človek, ktorý ide bojovať za vlasť! Bude vás celý svet zbožňovať!“

„A v tom svete sme i my!“ zvolá Ada ohnive. Zelenkavé oči ako strely blyskly k tvári Širického, ako by chcely k sebe strhnúť. „Sadnite si sem na diván. Kepeň dajte mne do opatery — tu je tepluško,“ obskakuje okolo neho lichotive. „Či vám je zima?“ spýta sa, keď sadol len tak, nemajúc úmyslu tam dlho ostať. „No, veď vás my zohrejeme.“ — ,Vskutku, akú má tvár studenú,‘ myslí pritom.

„Róza, krčmu zamknite; dnes nevpustíme už nikoho!“ zvolá posluhe, odbehnúc ku dverám. „Na čaj pristavte vody, a nechže bude poriadnejší, ako bol ráno, čo sme pred pána Baláňa predložily!“

Zvrtne sa a ide rovno pred hosťa.

„Na šťastie ten ani nezbadal, čo pije, a ináč je gurmánom. Povedzte, Širický, je chorý ten človek? Videl sa mi na poľutovanie. Nie, vy sa musíte rozveseliť s nami,“ povie hneď zatým, vidiac jeho bezcitnú tvár. „Dievčatá, za klavír sa! Môj muž je zajatý, počuli ste?“ rapoce zas o inom, nedajúc druhým ani k slovu prísť, ako by len ona mala právo a povinnosť rozprávať. Slová vypoveduje rýchle, s krikom a smiechom, no teraz, ako muža pripomenula, oči naplnily sa jej slzami. Nechala oči plávať v nich, kým Širický nepozrel na ňu, potom vytrela ich jedným prstom, merkujúc, aby sa nedotkla zafarbeného líca. „Zajatý je, a preto ja každého idúceho na vojnu zbožňujem. Myslím, že tým uctím muža, keď ľúbim hrdinov, idúcich v ústrety tomu, čo on prekonal, môj milovaný, môj drahý Feri!“

„Ozaj, tým uctíte si ho, hej!“ odvetil Širický a na kamennej tvári ani iskra úsmevu. Stavil by si sa, že to myslí vážne. I Ada to vážne vzala. Oči sa jej zapálily, pokročí k nemu bližšie.

„Rozkážete piva alebo vína, kým sa čaj obarí?“ povie teplým hlasom, plná vďačnosti.

„Víno máme znamenité, sama som ho kupovala. Ja sa rozumiem do vína.“

,Najmä krstiť ho!‘ pomyslela sestra Eda s úsmevom a to blyslo umom i Širickému.

„Hej, môj drahý zajatý vždy sa na mňa v tom spoľahol. On ma ľúbil — — každý môj pohyb, každé moje konanie zbožňoval, každé moje slovo. Nemohol sa nasýtiť pohľadom na moju tvár, na moje oči, že sú farby — — mačacej!“ — vpadne jej Eda žartom do reči. I tá by rada rozprávať Širickému a rozveseliť ho, chlad s čela mu odohnať, lebo páčil sa jej vždy a cíti v sebe k tomu spôsobnosť, a sestra nikomu nedá k slovu prísť. Sedí pred ním a čaj nechá robiť slúžke.

„Iď, ty!“ skríkne Ada, šľahnúc sestru pohľadom, „Eda večne vicuje! Však sú moje oči nie mačacie — však nie?“ obráti tvár k hosťovi, oči ohnive oprúc rovno na neho. No, od toho pohľadu ak sa nezohreje, tak tomu srdce zamrzlo na večnosť, alebo ho ani nemá.

Vskutku zohrial sa čosi. Čelo začalo sa mu zapaľovať, ale od netrpezlivosti a odporu. Zpod stiahnutých obŕv poslal pohľad stranou Gréte, či počúva a pozoruje, čo pošetilá žena stvára. Hlivická zbadala jeho pohľad a zvolala:

„Vy, slečna Grétka, nehľaďte sem a nepočúvajte, vy ste ešte dieťa!“

„Jej treba oči zaviazať a uši zapchať!“ — ohlási sa švagriná Ida, belavé mocné dievča. Zasmeje sa rozpustile, hoci nepáčilo sa jej chovanie Adino, keď si pomyslela na brata. K tomu Širickému i ona by sa rada páčiť. No Ada nedá sa mýliť, trasie strapatou hlavou a opytuje sa naliehave, ako vec veľavýznamnú:

„Však sú moje oči nie mačacie?“

,Ba i celá si mačka, nielen tvoje oči,‘ myslel Širický, netrpezlive čakajúci na svoj čaj.

„Vaše oči sú pekné, i celá ste krásna, ale bolo by najkrajšie, keby i čaj už tu bol.“

Tie dve sa rozosmialy, no Ada nepočula, len to, že je krásna.

„Vidíš, Eda!“ skríkne vo vytržení, celá červená, a ohnivé oči ľpia na ňom, v túžbe, aby ho mohla bozkať ako svojho Feriho.

„Oh, i vy ste krásny, keď pozriem na vás, keď vás vidím — keď prídete — keď ste tu…“

„Čaj je tu, čaj!“ zvolá Eda, keď vidí, že sestra už stratila hlavu. To by síce ani v jej očiach nebola chyba, len keby švagrinej nebolo tu. No tú Feri nechal pri žene ako na stráži. K tomu vidí, že Širický ostáva vždy chladnejším, iste by jemu milšie bolo, keby ona, nie sestra vydatá, okolo neho sa krútila — i sadá bližšie.

Ada, pomútená, skočila oproti slúžke, berúc jej z ruky podnos, na ktorom bola šálka čierneho čaju. Eda stála s cukrom, Ida doniesla pečiva za tanier z druhej izby. Vrchné kúsky pobozkala, aby sa od nich zaľúbil Širický do nej, keď z nich zje.

„S čím rozkážete čaj, pán Širický?“ spytovala sa Ada milo a ochotne. „Môj Feri píjal ho so slivovicou a len tak, keď som mu ho ja spravila. Potom sme pili tak, že za jednu lyžicu ja, za druhú on…“

,Znamená, že by i ja tak mal?‘ pomyslel si Širický, a čo sa ako zlostil, musel sa teraz usmiať.

„Vy ste ho veľmi maznali!“ povedal, a vidiac, ako všetko okolo neho obchodí, doložil: „Vy i mňa maznáte!“ Čiahne za pečivom, ktoré Ida dotklive núkala, a vezme jeden kúsok odspodku, dobre pripečený, ako on rád.

„Ako by nie, drahý hrdina…! My vás zbožňujeme!“ zvolá so smiechom Eda, predbehnúc s odpoveďou sestru, ktorej na očiach sedela chtivosť vravieť k nemu. „Ty už čuš, Ada! Ty smúť si za mužom ako opustená holubica. My ideme zabávať pána Širického — spríjemníme mu ostatné hodiny, keď ide do boja.“

„Ešte nejdem do boja,“ upozorňuje on.

„Keď ste odobratý, teda pôjdete, milý hrdina!“

„Ešte nie som hrdinom,“ zas on, a sťahuje obočie, nemohúc zniesť to slovo.

„Ale budete, tak to ako by ste už boli. Po plameni vašich očú vidno, že keď prídete do ohňa — óh, Bože, nech je to čím pozdejšie!“ vzdychla, pekné oči vyvrátiac — „tak jedným šmahom šable desať Rusov skosíte!“ lichotí Eda a presadne, ľúbezne sa usmievajúc, so stoličky na diván k nemu.

,Ale prv ja si ťa podmaním!‘ myslí medzitým.

S jednej strany ona sedí pri ňom, s druhej Ada — je teda už v ohni Širický, no nevšíma si toho, len jej slov, že desať Rusov zabije. V tmavých očiach sa zablyslo.

„Čo nepovieš, že päťdesiatich?“ žartuje Ida. „Na každú našu šabľu i tak pripadne päť hláv nepriateľa!“ Vezme pečivo (prižiarené zjedol už) a ponúka ho ochotne. Azda vezme si z vrchných kúskov. No Širický sa búri. Najradšej by krásotinky odhádzal od seba. Dal sa rýchle do pitia čaju, a že Ida nesložila tanier s pečivom, kým si nevezme, vzal jeden kus zas odboku.

„Prečo beriete prihorené… vezmite si odvrchu, prosím!“ ponúka belasooká Ida. Širický vzal, ako kázala, a položil na tanier.

,Ako prišla sem a čo hľadá tu medzi týmito ženskými?‘ myslel si o Gréte, tam ticho sediacej a počúvajúcej s blyštiacim sa zrakom. Aspoň tá keby tu nebola — kvet na smetisku. Musí ju so sebou volať, nenechá ju tu do rána. Širický čiaha rukou za cukrom. Čaj, čo ho ako napráva, je vždy planý a čierny. Hlivická skočila mu ho podať, aby sa dotkla jeho ruky.

„Kedy odídete?“ spýta sa pritom tlmene. „Idka, dones citrón zo sklepu, od toho obelie,“ rečie tej medzi rečou. Tá skočí s radosťou, že bozká i ten citrón. „Tak málo ste chodili sem. Ja som vás vždy čakala,“ hodí pohľadom po sestre, ktorá Gréte čosi ukazovala, a použijúc chvíle, pokračuje rýchle: „vždy zbožňovala. Vedzte to, keď idete umrieť za nás. Ja som vás čakávala, že, ako druhí, prídete i vy v opustenosti mojej ma rozveseliť, potešovať. Ukážte milú tvár, nech sa vám prizriem naostatok!“ dokončí šeptom.

Širický sa zadivil. Blaznie táto žena, či čo jej je? Na čelo sadla mu červeň. Nechcel takýchto ženských nikdy, v túto chvíľu tým menej. Možno, ony sú milé tým, čo doma ostávajú a ktorí sú i sami špatní. No že vravela tlmene, myslel, že to nepočuly tie dve, i činí sa, že nepočul ani on.

„No, veď všetci za neho budeme sa modliť!“ rečie v to Eda. „Však, Grétka?!“

„Slečna Grétka nevraví nič, ona len pozoruje!“ povie Hlivická, ako by zahanbená.

,A súdi nás všetkých!‘ doložil v duchu on.

„Ona je dieťa ešte a samá nevinnosť,“ povie Ada, a chtiac sa ospravedlniť, doloží: „ona nevie a nemôže chápať ešte, že v týchto neobyčajných časoch dovolené je všetko.“ I uprie horúci zrak opäť na neho.

,Čo myslí ozaj?‘ — dumá on o Gréte a pije čierny čaj. A keby vedel čítať v jej mysli, vyčítal by toto:

,Oh, keby mala smelosti i ja, ako tieto tu, v týchto časoch, kde všetko je vraj dovolené povedať, povedala by ti, že ťa ľúbim tiež! Milujem ťa, ako kvet miluje slnce, ako… Netisnite sa k nemu, vy! V jeho blízkosti budem ja. Tú hlavu budem ja mať v rukách, budem jeho ošetrovateľkou, keď ho porania, budem bdieť nad ním, slúžiť mu, spolu trpieť s ním, predrahý hrdina môj!‘ Jej očú ľúby lesk ostal vážny a snivý. Upiera zrak pred seba na prikrytý biely stôl a myseľ lieta jej už po bojovom poli, ktoré predstavuje si zvláštnym, divným a krásnym, ale i strašným, s potokmi krvi.

,Tam umierajú, a my tu na pokoji v teplej, dobrej chyži‘ — zachvela sa, cítiac v srdci strašnú vinu.

Medzitým Hlivickej prišlo na rozum, že je Ida dlho v sklepe, i prosí sestru, aby šla za ňou. Tá vstane, hoc vie, prečo ju sestra posiela preč.

„Ale ja sa bojím vo tme pitvorom,“ vraví.

Grétka nečakane skočila, že ide s ňou. Dve vyšly a táto neúfaná chvíľa samoty so Širickým cele zmiatla rozum bláznivej ženy. Oči jej horia, horúcim dychom temer sa dusí. Rýchle nakloní hlavu nad stôl, blízo ju strkajúc k Širickému.

„Čo si žiadate, pane?“ spytuje sa, vhĺbiac oči do jeho tváre, a čaká s tajeným dychom, že povie: „váš bozk!“, ako jej to každý povie, čo príde sem a pozná ju. No Širický nepovie. Zaveril sa nebodaj, že bude skalou — nechce použiť chvíle. Pije čaj a sprevádza očima odchod tých dvoch, mysľou pri Gréte.

„Nič… nič!“ povie slovo letmo.

Strapatá Ada primkne sa bližšie.

„Vám nikdy neprišlo na rozum, že mňa, opustenú, treba potešovať? Oh, milý hrdina, ja som nešťastná!“ Tvár sa jej červenie a v srdci i v očiach lačný plameň… „No, ja sa nehnevám na vás. Naopak: urobím vám vo všetkom po vôli, aby ste tento večer čo najpríjemnejšie strávili. Hrdinovia, idúci do vojny, môžu žiadať, čo len chcú: všetko sa im povolí — a všetko sa im odpustí. Žiadajte si v túto chvíľu, čo len chcete!“

Širický zadivene pozrel na jej horiacu tvár, potom mimovoľne po izbe a len teraz spovedomel si toho, že sú sami, i pochopil jej čudné reči. Rozpálil sa hnevom. Toto je už veľa. Jemu nežiada sa s poľubkom cudzej nevernej ženy ísť v ústrety smrti. Nedopije ani čaj, vstane s odporom — no vstane i ona, tak merajú sa očima. Ešte chvíľku: a ona, nehľadiac na nič, hodí sa k nemu. V tú chvíľu zhurta zaklopal ktosi na dvere. Hlivická strhla sa a odskočila.

„Neslobodno! Kto je?“ skríkla, no spamätajúc sa, hneď volá: „voľno!“

Do izby vošiel vozka Ďuro Kupec, čo sa bez neho vojna neskončí. Pera mu je ešte ovisnutejšia ako obyčajne. Čiernymi pichľavými očima zafľočí ku stolu na pána. Zostane pri dverách, neodváži sa ďalej, ani nechce. V ruke drží bič.

„Nech idú už!“ povie Širickému spurne. „Jáj, prosím ponížene, mne sa to nepáči. Kone mi boly spotené, teraz mi prechladnú na tom vetre od toľkých čias!“

„Choďte s Bohom — pán tu ostanú!“ skríkne Ada horlive.

„Pre mňa,“ otrčí peru Kupec, zafľočiac na paniu, i hodí plecom, „ja i sám odídem, ale mi to mali hneď povedať.“ Zas zafľočí na Širického a odstúpi sa odo dverí, ktorými hrnuly sa so smiechom dnu tri devy. „Mne kone preziably, to mne bude osoh!“ Zafľočí i na tie tri, z ktorých jedna, Ida, stala mu na krpec, lebo hneď odo dverí pozrela na tanier Širického, či zjedol pečivo, čo si bol vzal, i nevidela nohy vozkovej. Pečivo bolo tam… Širický povedal Kupcovi:

„Počkajte chvíľku, idem hneď.“

„Nie, nie! Neodíďte!“ skríkne Ada. Eda a Ida obstanú ho tiež. „Už som porobila poriadky, že sa zabavíme do rána na rozlúčku s vami; povolala i ztadeto pánov. Urobte mi to kvôli, božský hrdina!“ Čím nedosiahnuteľnejší bol, tým väčšia jej žiadosť mať ho. „Čo potrebujete?“ spýta sa, zmätená rozčúlenosťou, a jej oči lepia sa mu v tvár.

No „hrdina“ má skalu miesto srdca, tvár z ľadu, nezbadá jej zúfania — pýta si zápalky na cestu. Ida so škodoradosťou podá mu ich a v očiach Hlivickej zahanbenie, potom nenávisť. Nech padne na vojne! Keď od všetkého toho neočaril sa, kde iní, i takí, čo majú ženy, pretekajú sa o jej priazeň — —

Naraz hurtom rozletely sa dvere a v nich zjavil sa vysokej postavy a širokej vôle Baláň. Na prahu zastal impozantne a zavolal bodrým hlasom:

„Hej, spolkáročka naša, na stôl vína fľaša! Ada, Eda, Ida nagysád, sem sa ku mne!“

Všetky tri skočily a obklopily ho so smiechom a výskotom.

„Vy ste, Laci, vy?“ kričaly veselo, len podľa krstného mena ho osloviac, a hádžu víťazné pohľady k Širickému. Toto je pravý muž, hľa! Ten vie žiť, použiť, využiť všetko, čo život príjemného podáva. Len čo sa zjavil, už obodril všetko svojou prítomnosťou.

„Zima je, zima, zohrejte ma, krásne dámy: Ada, Eda, Ida — prsty mi opadajú. Hahaj, kamarát, ty si tu?!“ skríkol, ako sňal s nosa okuliare, ktoré zašly parou v teplej izbici, a lepšie sa rozhľadel. „I vy, slečna Grétka? Veľkolepé…! Nepôjdeme domov, až ráno… hej, ale zima, zima!“

Eda, Ada, Ida obklopily ho zas.

„Dajte ruky; zohrejem vám ich vo svojich dlaniach!“ povie Ida, zrejme rozveselená, ako na vzdor Širickému, lebo nezjedol jej pečivo.

„Ja na mojom líci, takto, hľa,“ rečie Eda lichotive.

„Ja ústami dýchať budem na ne!“ kričí Ada rozohnená a čiaha tiež za rukou. No Baláň mal iba dve ruky, v nedostatku tretej nadstavil jej tvár studenú a ona priťapla dlaňami na obe jeho líca. Širický zapálil si cigaru a bol rád, že spurný Kupec zasa zjavil sa vo dverách s otrčenou perou. Odobral sa rýchle od dám i od Baláňa. Grétke podržal ruku a spýtal sa, ako prišla sem, majúc úmysel volať ju so sebou.

„Starú pani Mollerku som odprevádzala. Ona šla ďalej na stanicu, ja som mala tu kus komisie pre tetu. Koč mal sa vrátiť o šiestej, a neprišiel. Iste sa vozka opil. Musím tu ostať do rána, hrdina!“ doloží nevinne, nasledujúc tie a chtiac mu čosi milého povedať. On si zahryzol do pery, kývol hlavou a nevolal ju so sebou — nechal kvietie na smetisku…

„Na neznesenie je dnes tento Širický,“ súdily ho, keď odišiel, Ada, Eda, Ida, nespokojné i urazené. Všetku svoju spôsobnosť posbieraly, aby ho rozveselily a okúzlily, a on, nezdvoril, zostal ako skala.

„Hja, nie div, dámy moje! Odobrali ho a on, tuším, nikdy nevynikal smelosťou… Musíte mu to odpustiť,“ vysvetľuje Baláň. „Pravda, i veľká vec je to ísť na vojnu, krásne dámy, uverte! Ja sám som drukoval, že ma vezmú tiež… Hej, čaj ste pili?“ zvolá hneď, vidiac šálky na stole a rum, čoho bol veľkým priateľom. „I mne za pohár! Horúceho ako pohľad vašich očí, sladkého ako vaša reč. A vy, slečna Gréta, zaviazli ste tu? No nič zato! Ja vás vezmem so sebou, ale sa zabavíme do rána. Kto bude hrať na klavíri? Ťahajme losy… haj, haj!“

„Nádherný človek!“ vzdychly dámy dojate a očarene hľadia naň. Či škoda, že je i Širický nie taký!

Grétkine oči blyštia sa tiež pri pohľade na veselého Baláňa, ako sa jej prihovoril. No hneď zatým, tajne, zájde pohľadom ku dverám, za ktorými zmizol Širický, čo ho tu odsudzovali.

,Ja ho budem ošetrovať, keď ho porania, ja!‘ — myslí so skrúšenosťou a túžbou.

Čo deň svitne, to nové bôle. Ženy v čiernom rúchu ani neprestávajú s nárekom. Oči vypuchnuté, červené u každej. Ani tá robota nejde tak, ako by mala ísť. Každej myseľ len ta letí, kam odišli mužovia alebo synovia. A každý deň donesie nové strachy, neistoty a chýry o padnutí toho alebo onoho. Ten alebo onen je dokaličený, jedného roztrhol granát, druhému hlavu odtrhlo, inému ruky alebo nohy, a plaču, náreku i kviľby potom už nieto konca-kraja. Ženy mrú strachom pred každým dňom, čo svitne, lebo každý donesie zlý chýr. I dnešný deň nie je bez toho. A tento chýr je ešte najstrašnejší od všetkých. Totiž hneď ráno roznieslo sa, že je nepriateľ už zas v krajine a neujde deň-dva, príde i do dediny. Medzi ľudom nastal poplach. Predesil sa každý. Čo majú robiť? Či utekať — a kde? Majú všetko tu nechať, a či nakladať na vozy manie, alebo aspoň ženy a dievky, o ich osude idú hrozné zvesti, mali by niekam poukrývať?…

Pán notár, pán Baláň, keď si bol dobre pospal po strachu, potom po radosti a zatým po zábave u Šaláta a Hlivickej do rána, vstal bodrý a veselý. Zdvihol hlavu vysoko, ako by o týždňovom mučivom strachu už nič nevedel, a zbystrený duch jeho — keď mu oznámili o poplachu v dedine — hneď vedel, čo treba konať. — I rozkázal zavolať richtára a o pol hodiny zahučal bubon na dedine.

„Pre božie zmilovanie, čože je?“ skríkli ľudia so zdesením. Každému dubkom postavily sa vlasy na temene, oči hrôzou vytreštené. To už idú oznamovať, aby sa pratali a utekali z dediny. Aby opustili svoje domy, svoje majetky, svoje mozole, aby nechali všetko nepriateľovi znivočiť. Národ shŕkol sa so všetkých strán.

„Kdeže sa podieme s deťmi?“ kričaly ženy s plačom, „už nám neprichodí nič iného, iba pobiť ich!“

Paľo Pekoje, ktorý nemal s vojnou nič do činenia, ale zato všade bol prvý, keď sa niečo v dedine skrslo, teraz poľakal sa tiež.

„Bačik, čože chcete s tým bubnom zas? Veď každý deň naň trepete — že by sme vás hneď nevyplatili! Azda zas telegram za asentírku?“ zavolá so strachom, rozpálený.

Bachter položí paličky za opasok, zakníše sa na krivých nohách, a kým kartičku, z ktorej má čítať, vyťahuje, odpovie Pekovi:

„A ver zas!“

Peko myká sa za uchom, hoc utekať pred nepriateľom netreba teda, ale nech vidí každý, ako ho i asentírka omŕza.

„Ťaj, bačik, či by vás —“ vyhráža sa, trhajúc si priezračné uši, kým ústa utajujú úsmev. Pre neho i desať telegramov môže prísť za deň do dediny a desať ráz do dňa môže bubnovať za odobierku bachtár, on je bezpečný, vďaka chybe, za ktorú sa posiaľ hanbieval. Nie tak druhí chlapi. I ohlásili sa hneď, na bachtera sa osopiac:

„Veď len teraz bola jedna, čože zasa chcete? No, ak to takto pôjde, tak ešte i vás, ženy, poberú. Veď už chlapi ani dochodiť nebudeme!“

„A veď just bude o ženách!“

„O nás? A čo, bačik? Jaj, pre Boha živého!“ Ženy skamenely čajsi a chlapom tiež mráz prebehol kosťami. Sila, mladosť odišla, hynie, padá v bitkách na vojne, a keď ešte i ženy poberú, čo si oni počnú sami v dome bez opatery, bezvládni, ťarbaví, na svet nie súci?!

„Už len to chýba!“ kývne starý Demák horlive plešivou hlavou, „aby nám i ženy pobrali, nie dosť, čo synov!“ Stojí aj ten tam pred bránou. Ženy nemohly ísť počúvať, chystajú Janovi, ktorý zajtra už má odísť na vojnu. Stará richtárka od Jamnišov, ktorá tak ľúbila vravieť, že si ústa od rána do večera nikdy nezavrela, ba ešte i v noci vo spaní sa jej pohybovaly naveky, predstúpila pred ľud.

„A veď som ja počula, keď som bola pri mojom Janovi v meste — nosila som mu dve štrúdle, jeden biely chlieb, aj slaniny tak za dva kilo — že budú aj ženy sťahovať do špitálov ku chorým, a vojakom šaty prať.“

Gazdiná Kučerkovie, umazaná ako vždy — čistotou opovrhovala; bohatá, bola istá toho, že ju i bez nej uctí každý — otrčila peru pohŕdlive.

„Ktože by aj od nás šiel; my máme dosť roboty aj sami!“

„Vy sa máte aj seba oprať!“ šepne Mara Mieškovka, jej suseda, s ktorou sa hnevala, druhej tam stojacej žene. „Len si pohútajte, dostáva jej syn, Ďuro, podporu, a taký boháč — a ja s troma deťmi nič!“

„Ale, čo nepovieš, Mariška! Iba ak to zato, že je ranený.“

„Ranený, ranený… to sa iba činí, aby nemusel nazpät ísť,“ odpovie Mara závistlive, „a však aj môj muž je na vojne.“

Medzitým bachter rozprestrel karotku, kde má poznačené oznamy. Ženy zatíchnu a napínajú sluch. On reve:

„Dáva sa na známosť po prvé: Že kto sa opováži klebety robiť, nepravé chýry roznášať, klamať, strašiť ľudí, ten bude platiť pokutu 50 korún. Po druhé: Na ceste neslobodno postávať, schodiť sa, shovárať; kto by sa predsa opovážil, ten tiež každý bude prísne pokutovaný.“ Bachter trepol na bubon ešte raz na dodatok a krívajúci ide ďalej pokojne, ako taký, ktorý vykonal, čo mal. Medzi ľudom nastal mrmlot, potom smiech.

„Jaj, tak už ani shovárať sa nesmie človek?“ ohlásily sa ženy pohoršené, „no ver’ sme pekne!“

„Ako ste nás nastrašili, bačik, a za nič,“ smialy sa mladšie, veselšie.

„Ktože v tom zabráni ženám? Skôr zahaceš túto vodu na potoku, ako ich jazyky zastavíš!“ žartujú chlapi. A hoc dobrá vôľa už dávno upŕchla od ľudí, teraz musia sa smiať.

„No, ver’ mali čo dať bubnovať pán notár. To že ich neodobrali včera, sú veselý… robia si žarty.“

Že padla reč o odoberačke, ženy hneď sbily sa v hlúčok na ceste, zabudnúc, čo bubnoval práve, a rozhovorily sa o tom.

„Kto by na to bol pohútal, že aj Jana Demákovie nechybí vojna. Veď ten nebude vládať ani borňov nosiť na chrbte, nie to biť sa. A akí boli ubezpečení, že ich to obíde, že sú oni na pokoji,“ posudzovaly spolu.

„Načože bude aj ten tam, chudák,“ zastáva Kata Marcíkovie ľútostivým hlasom, „a doma by sa zišiel.“

,Aby tvoju dievku vzal,‘ pomyslí si Mieškovka, ,veď sa už svet smeje, čo mu ju každý deň ponúkaš.‘

„Nech ide každý, keď môj syn šiel,“ zvolá veľmi vysoká a veľmi vyschnutá žena. To je Zuza Omelkovie, ktorej syna prvého ranili. A tak myslela každá, ktorá mala niekoho na vojne. „Popravde tak by malo byť,“ vravely rozhodne, „či je hluchý, či je krivý, či je aký, každý mal by ísť tatam.“

Ženy, ktoré nemaly nikoho na vojne, mlčaly, neuznajúc tú pravdu tak veľmi.

„A to tam je čo za schôdzku?“ ozval sa silný hlas za ich chrbtom. „Či darmo bolo bubnované?!“

Ženy, zľaknuté, obzrely sa. To pán notár stojí na kopci za nimi. Zapadajúce slnce svieti na jeho vypätú postavu, tvár mu je ružová, okuliare ligocú sa mu, ako by mal dva ohne na očiach. „Ženy, domov!“ volá zmužile. „Aj Mara Mieškovka je tu, i Zuza Pupavka? Postávať a klebetiť máte času od detí, ale na zárobok nie! Počkajte, dám vám ja podpory!“ vyhráža sa horlive. On je doma, kde treba panovať, najväčším hrdinom.

Ženy bez slova, ako previnilé, rozchodia sa. Baláň stojí vypätý ako prísny strážca, kým nezmizne každá, potom ide pružným krokom von z dediny. Onedlho zazneje pukanie flinty od jeho role, kde strieľa na sliepky, kaziace mu oziminu, nahnevaný i na tie.

Vracia sa i starý Demák zpred brány, kde stál dosiaľ zahútaný. Demák je zronený celkom. Malú plešivú hlavu drží sklonenú, plecia ohnuté. Jeho nízka postava teraz je už celkom malá. Dosiaľ cítili sa oni v bezpečnosti, o vojne smýšľali s pokojom. Syn nebol vojakom, cez všetky tri asentírky prešiel — nevzali ho. Teraz už nemali nič pred sebou, len oženiť ho; to bola najvážnejšia vec v dome. Radili sa iba o tom, rozhutovali, premietali tú otázku každý deň — vyberali nevestu. Oženili by ho boli už i skôr, ako druhých zámožných mládencov, „na písma“, ale on nechcel, otáľal, zhúľal, vraj, keď vyjde zpod losov. Teraz by sa ženil už, neprotiví sa viac, len čo ešte nepovedal, že pristáva na tú, čo mu oni vybrali, a tu vzali ho na vojnu, zas je zo ženby nič. A to starého Demáka čajsi ešte najväčšmi mrzí, že syna do človečenstva si neuviedol, ako sa na poriadnych rodičov svedčí…

Stará Demáčka, nie mocne zdravá, ochorela temer na smrť, keď jej doniesli zvesť, že jej je syn odobratý. Odvtedy ju vždy slzy zalievajú a na robotu ani pomyslieť, musela všetko na nevestu Anču, vdovu po staršom synovi, prenechať. No i tá, rozžialená, ustavične oči utiera. Ona však smútkom nemôže sa dať pod moc. Ktože by opatril dom, čeľaď. Mara, slúžka, lenivá aj ináč, teraz potratila všetku rezkosť. Nohy zavlačuje ako stará žena, ako by mala centy na nich. Len zato prišla slúžiť sem do tuhej roboty, lebo sa úfala, že ju za Jana vezmú. Veď ju ľúbi. Koľko ráz povedal, že len ju chcel, ani jednej inej, len nemal smelosti vypovedať to i pred otcom a materou. Zato odkladal so ženbou. Čakal, úfal sa, že sa to nejako vyzvie a príde k tomu i bez jeho pričinenia, a hľa, teraz už odíde — ženou mu bude vojna…

„Vidíš, keď si smelosti nemal, teraz sme tak,“ vravela mu ráno v stajni, kde dojila kravy. — Nevesta miesila na koláče, nemohla dojiť. On, nízky, nepatrný, nevydal hlasu, ako ho odobrali, ako by bol onemel, len myslí deň a noc — teraz povie:

„Dočkaj ma; nevydaj sa, Mara!“

„Ja ťa budem čakať, a teba zabijú… mohol si ma vziať,“ povie ona s výčitkou, a hoci ju nik nechcel, doloží: „Ja sa ver’ vydám!“

„Mara, nevydaj sa!“ prosí on.

Ona neodvetí, len hlavou mykne vzdorovite. Rok, ako je v tomto dome, preň, robí ako otrok, pri prísnom gazdovi, a mohla ísť slúžiť do óvody k deťom, kde by si bola voľkala, ihrala sa…

„Nevydaj sa, Mara, kým sa vojna neskončí!“ opätuje naliehavým hlasom.

„Vojna môže trvať aj desať rokov,“ odvetí ona, zazrúc k jeho nohám s hnevom. Tu mu bola, čo ju nebral!

„Tak ma nebudeš čakať?“

„Nebudem!“

S tým skončili; to bola rozlúčka. Mare je len toto ľúto, že musela toľko robiť celý rok, a jej, neochotnej, i za deň je tvrdo byť v ťažkej robote. A teraz, hoc dosiaľ striehla na každú chvíľu, kde by osamote bola s ním — vyhýba mu. On chodí od rána ešte zamĺknutejší, slova nepovie, hlasu jeho nepočuť, ani neje. Načo len budú tie koláče, čo chystajú preň za dve pece?

„No ver’ nás obriadili, ver’ budeme pekne!“ pokyvuje hlavou ustavične starý Demák. Srdce sviera sa mu strachom nielen o život syna, ale i za seba samého. Čo si počne on, starý, sám? Starší syn, Paľo, predišiel ho do hrobu pred dvoma rokmi, tohto mu vezmú teraz a pominie sa i ten. Mladí odchodia, a starý, on, ostáva, aby sa naveky katoval, i vtedy, keby už dobrý bol oddych. A starý Demák v tom žiali chytá si malú plešivú hlavu a vzdychá so zúfalstvom čajsi:

„Bože, prečo my trpíme, za čo sa bijeme?!“ No nenájde na to odvety, ani vysvetlenia…

„Za čo!“ vzdychá stará, sediaca na posteli, nevládna súžbou. „Ktože to vie… hádam ani tí, čo to nastrojili.“

„Ver’ nám nepovedia a sa nás nespýtajú, či chceme vojnu,“ ozve sa nevesta Anča od miesenia. „Ach, keď si pomyslím, že by aj Paľo bol musel teraz ísť… aj za Janom sa mi srdce dobre neroztrhne, a ešte za ním?“ utiera oči zavlhnuté, hoc plakať nestačí. Na nej je celá robota složená. Teraz štrúdle vyťahuje a pečie. Na podkovky už zamiesila — cesto kysne — mak utĺkla. Nachystajú mu, čo vedia najlepšieho, veď sa narobil dosť okolo gazdovstva, napracoval — nech užije. Veď kto zná, či je toto nie ostatné jedivo, čo mu doma chystajú. A starú zalievajú slzy. Prečo sa toto muselo stať i s nimi. Prečo ich Pán Boh neochránil? On, tichý a dobrý syn, ochotný vo všetkom, ktorý pristal vždy na vôľu otca a matere. Uctil ich. Slova zlého nevypustily jeho ústa, ani špatného. Nenadýmal sa, kamarátstva nehľadal, nepil, nechodil do krčmy, ani po nociach sa nemotal ako druhí mládenci, alebo i jeho vrstovník, Ďuro Matvejovie, už ženáč — a predsa i ten i tento musí preč. A kto ich opatrí na starosť, ak padne? Starší syn umrel, v tomto skladali všetko úfanie…

„Veď vraveli páni, že vojna len za tri mesiace potrvá, a ľa, už je štvrť roka kde, a nepriateľ je ešte nie zmrvený, ako sľubovali,“ stene stará.

„Tí tak vedia ako ja!“ odpovie Anča. Ide po vajce do komory, že potrie koláče povrchu ním, aby sa napeknô upiekly, a vezme dve i do vačku pre seba. Predá Židovi, keď si sosbiera viac. Veď sa dosť naderie a dielu nemá do ničoho. Aspoň teraz, keď má prístup ku všetkému, opatrí sa — veď je i jej.

„Iba sa obriaď, Janko môj, a choď sa aj ty poodberať k pánu farárovi, i do školy a všetkým pánom, ako druhí. Rodina ťa vyprevadí všetka, ak nie ďalej, aspoň na chotár,“ povie plačlivým hlasom Demáčka synovi, ako prišiel zo stajne. Zdvihne suchú ruku; túži mu pohladkať vlasy ako dieťaťu, hoci je už pristarý na to. Ruka jej sklesne, nechá tak, len zastene:

„Ach, syn môj, syn môj!“

S veľkou láskou sleduje každý jeho pohyb, ako sa na jej rozkaz umyje, češe a berie čisté rúcho na seba, prizerá sa mu, aby jej takto ostal pred očima. Čo ho čaká tam, čo bude trpieť v tej vojne? Zabijú ho? Tie ruky jeho odtrhne granát, tie nohy odseknú, a tú hlavu jeho možno rozštiepia šabľou?… a v zúfalstve nad tým Demáčka temer zlorečí tej hodine, keď ho na svet doniesla…

Jano, obriadený čisto, ešte postojí nerozhodne za akomak. On, krotký a nesmelý, nikdy nechodil k pánom, to apa vykonali naveky, ak skrsla potreba, on sa nemusel zapodievať s tým. Keby mohol otec miesto neho i toto odbaviť, musel by ísť on. Takto soberie sa sám, povzdychnúc. Vo dverách stretol sa s Marou, ktorá sa vracala od susedov, kde ju po ťapše poslali. Zazrúc Jana, odklonila sa od neho nevľúdne, zrak nabok hodiac.

„Navečer príď do stajne!“ šepol jej. Túži aspoň odobrať sa od nej. Ona sa prešmykla popri ňom, neodpovedala, nedbajúc jeho slov. Vraví gazdinej:

„Tapší mi nedali. Ženy povyvaľované sú po posteliach, ako pobité od žiaľu. Hotovenie musely nechať tak. Kupcovka im prišla dopekať — tej sú ťapše treba.“

„Veď sme aj my tak… čajsi pomrieme od ťažkosti,“ povie Anča, „ale my nemáme Kupcovky, čo by nám prišla dovárať!“ nevesta skrúca sa rezko. Krok jej je obratný, líca horia jej od pilnosti. Do večera dva koše boly nachystané. V nich biely chlieb, 30 podkoviek s makom a lekvárom, koláč a dve štrúdle. Nech nepovie svet, že keď gazdiná chorela, Jano už nebol nijak opatrený.

„Keby ste ho boli aspoň oženili!“ zaupí zrazu v rozcítení veľkom Anča, no hneď nato zľakne sa svojich slov. Veru to: oženili! Ak padne na vojne, mala by diel z majetku i jeho žena, deti, a takto všetko jej deťom ostane.

,Teraz vám je: keby ste ho boli oženili,‘ šomre Mara v duchu, ,ale dosiaľ naveky ste striehli na nás, mňa hanili pred gazdom a gazdinou, ako ste vedeli najhoršie!‘ A Mara v hneve, ako složila lyžicu od večere, ešte kým sa Jano nevrátil od pánov, ušla k materi nocovať.

„Ty, Líza,“ povedala v ten večer Mila priateľke, ktorá prišla bola k nej na celé popoludnie s ručnou prácou, „vieš ty, že je Širický odobratý?“ Bolo jej na rozume, že Líza ani slovom nezmienila sa o tom. Tej krásne oči zablysly sa, no povie hneď:

„Odobratý… ja viem!“

No nevedela. V duchu je zarazená, no nechce prezradiť Mile, že Širický prestal chodiť k nim. Nech nevie príčiny jej zlej vôle, aby netriumfovala, lebo jej závidely všetky lásku jeho.

„Bol sa u vás odobrať? U nás bol včera, i u Štepkov — zajtra odíde. Počuješ, Líza, nebola by som myslela, že ho Magda predsa naozaj ľúbi. Ako odišiel od nich, ostala smutná na smrť.“

Líza mlčí, hoc o ničom nevedela, nechtiac sa prezradiť. No už ďalej neostane u Mily. Poskladá ručnú prácu a ide preč. Vzrušenie zafarbilo jej pekné líca… A ako vyšla zo dvora a prešla k uhlu domu, šmarila košík s ručnou prácou do jarku. Tvár jej horí, krásne pery stisnuté a očú lesk plný vyhrážky. Cestou vyhýbala ľuďom, Janovi Demákovie na poklonu neodpovedala. A predsa citom srdca boli trápení obaja, i on, nemotorný sedliak, i ona, jemná slečna.

„Bol u nás Širický?“ spýtala sa hneď, ako prišla domov a dvere zatvorila za sebou. Horiaci zrak uprie na chladnú tvár Malinskej. Už teraz vie, prečo ju matka poslala k Mile dnes. Aby nestretla sa s ním naostatok — to bol cieľ.

Malinská povedala pokojne, že áno, a žiaľ, nebola ani ona doma, ale u Mollerov. Líza, hryzúc si pery, sadla do kúta so vzdorom. Na večeru nejedla, nepohnúc sa so stoličky, a mala takú tvár odhodlanú, ako by chcela tam ostať na večnosť a hladovať. Keď Širický neprišiel ani po večeri, vtedy žiadala, aby matka poslala preň a zavolala ho na čaj, a keď tá odoprela, požadovala ešte horšie, totiž, aby šla s ňou k nemu, lebo ona chce ho vidieť, kým neodíde na vojnu.

„Ale čo myslíš… je to žart?“

„Žartovať teraz? Ani sa mi nesníva. Ja chcem!“ hodí hlavou samovoľne. Po krásnych lícach lejú sa jej slzy, celý príval. Prečo matka neposlala pre ňu, keď tu bol? Lebo darmo vraví, že nebola doma ani ona. A ak nebola, prečo odišla? To všetko schválne nastrojila jemu nepriateľská mať.

„Chcem ho vidieť, čuješ, mati… Chcem, aby si so mnou šla!“

„Teda sa blázniš!“

„Čo i bláznim. Ja chcem ísť k nemu!“

„Ale ja nejdem s tebou, ani ja to nedovolím. Pomysli, aká nerozumná myšlienka je to od teba. Prečo ísť k nemu? On je spokojný s tým, že ťa nevidel, a ty si nie?“

„Ja nie som spokojná a teraz sa všetko zmenilo. Pochabá myšlienka, nepochabá — čo mňa po tom? Ja chcem ho vidieť ešte raz,“ vraví vždy s väčšou náruživosťou a vždy plačúc. „On ochladol pre čosi, ja som ho urazila, ale neviem, kedy a ako. On sa zmenil… Ja chcem ešte raz byť s ním!“

„A čím ti je on, ten nedouk, bludár?“ zvolá Malinská. „Máš pravdu, zmenila vojna všetko, i stud u žien… Čím ti je on?“

„Všetkým na svete, nevrav zle o ňom!“

„A nevidíš v tom poníženie, keď on ochladol, ako vravíš, a ty ideš za ním? Aký cieľ v tom? Prečo sa znevážiť, čo chceš? Tebe je všetkým na svete, ale ty jemu nie… To je príčina, že neprichodí viac!“ Chladnej panej líca očervenejú, čo prichodí do rozčúlenia, brániac svoje náhľady.

„Ale ja ho ľúbim,“ skríkne Líza. „Radšej ho nad všetko. Nad celý svet, seba i teba… Ja musím ísť k nemu!“

„Aby si mu to povedala?“ povie Malinská a pery stiahnu sa jej trpkosťou. Či zato vychovala dcéru tak starostlive a s takým sebazapieraním, aby jej toto bolo povedané? Radšej bludára Širického ako ju. Na smrť ranila tým matkino srdce.

„Keď on sa neosvedčil, osvedč sa ty,“ pokračuje bezzvučným tónom, „za mojich čias dievča neopovážilo sa ani očú pozdvihnúť na mladého človeka… Aká múdrosť v tom? On odíde, kto zná, či príde zpät a aký príde…“

„Práve preto, že odíde… práve sto ráz preto! Neosvedčil sa, lebo nechcel ma poviazať, — i v tom vidno jeho čestnosť. Že neopovážilo sa dievča očú pozdvihnúť za vašej doby? Zato ste nevidely, za koho idete!“

Malinskej líca vzbĺkly, potom zbledly zas. Nemilý výraz jej oka sa zlomil. I toho musela sa dočkať, že jej dcéra takto vyčíta. Ach, či mala za čo trpieť i núdzu…

„Chcem k nemu, chcem!“ zvolá Líza prudko a s vášňou. „Ideš, či nie? Ak nie — idem sama!“

„Preboha, dievča, ty nevieš, čo chceš! Celý svet nás odsúdi a zneváži. Maj rozum, prosím ťa! Teda ja, stará, mám ísť večer s tebou na byt mladého človeka?!“ A pery panej potriasajú sa v zadržiavanom plači.

No Líza už nepočúva. Berie sa von dverami — ide sama do tmavej noci. Malinská vzchopí sa tiež, zabudnúc aj izby pozamkýnať, čo sa jej nikdy nestalo, a uteká za ňou. Večer je tmavý, ale nebo jasné. Hviezd množstvo blinká na tmavobelasom nebi. Je ticho; ľudí už nieto na dedine, no okná na domoch svietia sa rad-radom. Od krčmy počuť spev. Tam hodujú odchodiaci na vojnu — robia si kar. V speve vyniká jeden hlas, preráža srdečne a rozžialene veľmi. To spieva Jano Demák. Nikdy nechodil do krčmy, teraz je tam, lebo ho potkal smútok najväčší. Pil veľa a teraz spieva, ako mu hrdlo stačí. Počuť jasno na cestu pieseň:

Líza letí hore dedinou; po suchej ceste ozývajú sa jej náhliace, rýchle krôčky. Na polceste od kancelárie dohonila ju Malinská.

„Bláznivé dievča, teraz teda čo?“

„Svieti sa ešte v kancelárii!“ povie Líza s jasaním.

„Tam je Baláň.“

„Nie: ten šiel do Klipkáčov — stretla som ho. To je on!“

,Bár by bol!‘ myslí si Malinská. To je predsa lepšie, ako keby šly na jeho byt, a ak sú ľudia pri ňom — ešte lepšie. „Dievča bez rozumu,“ šomre cez zuby.

Líza nedbá na nádavky, ide tak strmo, temer letí. Mať ju nestačí nasledovať. Prešla hore doprostred dediny, potom kus vyššie. Ztade treba odbočiť napravo k obecnému domu. Už je na vŕšku, kde stojí kancelária. Ide popred okná, najprv tie, ktoré vysoko stoja od zeme, potom nižšie, kde sa vŕšok zvýšil. Zastala pred tými a pozrela do jedného z nich, ktoré bolo otvorené. Áno, tam dnu je on — on sám. Sedí pred dlhým zeleným stolom, opretý chrbtom o stoličku. Oči má privreté, tvár jeho pokrýva veľká bledosť. Na čo myslí? Čo všetko ide mu umom chvíľami, keď ide v ústrety vojne a smrti? Či myslí aj na ňu? A veď je to bláznovstvo túžiť, aby ten, ktorý ide umrieť, myslel na dievča, na ľúbosť — na pletku. Lebo pletka je to len v porovnaní s tým, čo jeho čaká. Líza už ani nežiada si to. Hľadí naň zmenená a skrotnutá, kým z očú lejú sa jej slzy ako na akéhosi povýšeného nad druhých, nedosiahnuteľného, a v srdci iba jediná túžba prudká, horúca: kľaknúť pred neho…

No tu ide mať; počuť jej náhliace sa kroky — už dochodí. Treba konať čosi rýchle, kým nedôjde. Líza strhla s hrude červenú ružu, čo ju mala pripätú, a hodí cez otvorené okno. Ruža preletela a padla na stôl, práve pred neho. Širický na šuchot a zvlnený vzduch, ktorý mu ovial tvár, otvoril oči, a vidiac ružu na zelenom súkne stola, pozrel k otvorenému oknu, vstal rýchle, pristúpil k nemu — a jeho oči padly práve na tú, čo na ňu myslel celý večer, — teraz pred odchodom, podobrom.

„Líza, vy tu?!“ povie tlmene, zľaknutý, akosi mimovoľne vynechajúc slovo: slečna. Svetlo z okna padalo práve na jej tvár, krásnu, vlhkú od sĺz, na jej žiariace oči, vhĺbené v jeho tvár, a on v tej chvíli pochopil, prečo stojí tam. Líca sfarbil mu prudký cit blaha. Hľadia jeden na druhého, ako by sa chceli pohltiť očami. Naraz vystrel ruky oproti nej, srdce schvátil mu cit vášne. Zdvihne, schytí ju, nech zjasní sa mu ostatná chvíľa, keď berie sa umierať, nech odnesie rozpomienku najkrásnejšej chvíle… No tu zaznie triezvy hlas Malinskej:

„Dobrý večer, pán Širický! Ponáhľaš sa, Lízka, veľmi, nevládzem za tebou… Boly sme na prechádzke, Lízku bolela hlava… Hľa, aká je,“ vraví, upozorňujúc ho, a vysvetlí i jej slzy. Ale pritom zabudla, že sú nie odeté na vychádzku a idú od domu, nie proti.

Širický sa zachvel i narovnal. Všetko kúzlo a očarenie zmizlo hneď. Malinskej slová a tón zarazily ho ako mráz. Odpovie chladne, zdvorile.

Ale v Líze vzoprel sa vzdor. Zdvihla hlavu a už jej oči inak hľadia cez slzy — zúrive. Bola by skončila pekne, ale teraz na vzdor vynúti, čo chcela prvej, kým neprišla k nemu. No Malinská pozná svoju dcéru a nemešká veľa. Ako odznela jeho odmeraná odpoveď, už vraví ona:

„Neboly sme doma, keď ste boli u nás. Teraz sme videly osvetlené okná, nuž vravím Lízke: ,Poďme s Bohom dať nastávajúcemu hrdinovi!‘“ Hlas jej zneje bezcitne cez zuby. Oči svietia nepriateľsky, ba so vzdorom, že dostaneš dievča do svojej moci — ja som tu na stráži!

,Hrdina!‘ — blyslo mysľou Širického, a všetko milé, čo bolo ešte pred ním, kleslo a stratilo sa navždy.

„Ja som vás chcela vidieť… chcela som,“ skríkne Líza, pobúrená chladom matkiným, akým vraví k nemu. „To vedzte…“ zasekne sa. Plač, ktorý tak obľubovala vždy, zadúša jej slová. V malomocnej trýzni hryzie si pery, vše šatôčku. Malinská skoro vpadne slovami:

„Áno, chcely sme vás vidieť… to vedzte. Veď idete za všetkých nás život svoj nasadiť. Povinnosťou našou je aspoň takto vám svoj súcit a úctu dokázať — s Bohom teda!… Lízka, poď, bude noc,“ čiaha za rukou dcérinou. Tá sa odtiahla prudko. Nie, takto nemožno odísť. A vtom už nahlas zazneje jej vášnivé štkanie. Malinská zbledla ľakom.

„Ani rúčky nepodáte?“ rečie Líze on, sklonený nad oblok. Hlas zneje mu mäkko, zvlnene, oči plamenno upiera na ňu, nedbajúc Malinskej. Paňou trhlo; srdce jej zabúchalo strachom akosi. Neuchráni ju? Tu je chvíľa záhuby dcéry i jej. Koľkí tak spravili, idúc do vojny, že sa zasnúbili s dievčaťom, ba i sosobášili v ostatnú chvíľu na zlo a nešťastie. I čiaha zas za dcériným ramenom, no tá kročí k oknu bližšie, pritiahnutá jeho pohľadom, a podáva mu svoju bielu ruku. Širický sa naklonil, že ju poľúbi, no Líza podala mu líce svoje. Ale v tej chvíli, kým Širický sa spamätal, Malinská strhla dcéru preč od neho ako kvočka kurča pred jastrabom.

„S Bohom!“ zavolala od uhla domu s takým istým chladom, ako vravela prv, unikajúc víťazne s dcérou.

Širický sa odklonil a odstúpil neistým krokom od okna. Pri stole klesol na stoličku ako guľou ranený, hoci nie je ešte na bojišti. Tvár zblednutú sklonil na prsia a oči zavrel zas. Tak sedel chvíľu. Čo sa dialo v ňom a čo preniesol, kto zná… Ale jeho pery ustato šeptaly slová:

„Dobre tak!“

Ani s bozkom čistej devy neodíde ta, kde smrť čaká na neho… Otvoreným oknom dolieha pieseň Jana Demáka, so srdečným žiaľom spievaná:

„Prevelebný otče,“ oslovil o tri roky pána farára bradatý pomocník notárov, ktorý prišiel na miesto Širického, „veľmi vám preriedila stádce vojna?… Aby ju satan vzal už s nášho hrdla!“

„Prevelebný otec“, štíhly a dosť ešte mladý človek, pohol sa nervózne akosi. Složil karty, tarok, na stôl, kým odpovie.

„Žiaľ, dosť. Dvadsiati padli, sedemnásť je ranených a o trinástich nevieme, kde sa podeli. To je veľa straty v menšej cirkvi.“

Páni — bolo ich viac pospolu — zatíchnu zamyslení a dojatí. Už nik sa neoduševňuje za vojnu a nik nevidí spásu v nej pre krajinu. V každom srdci túžba po pokoji. Hoc víťazia vojská krajiny, vojny sa už nasýtil každý.

„Kedy tomu bude koniec, kedy týmto časom strašným?“ vraví pán Štepka. Duch toho je už celkom ubitý a hlava šedivá. Syn zajatý v Rusku. — „Ťažko je žiť. V krajine úpadok — všetko sa zhoršilo, i mravy. A od vojny, vy kňazi, toho opak ste čakali.“

„Eh, vlasť ako prekvitala!“ povie Moller, už tiež vyrušený z flegmy.

„Bude ešte slávnejšia, len by prišiel pokoj,“ uisťuje Baláň, ktorý doma nestratil nikdy ducha. No tichší je i on. Jeho ústa už ani raz nevypustia pyšné slovo: „Všetci pôjdeme!“

„Pokoj, ale kedy ten bude? O 4 — 5 rokov!“ ozve sa Klipkáč, už všetko v najhoršom svetle vidiac. Vojna vzala mu i štvrtého syna.

„Ako smieš také niečo tvrdiť, starý? Každý dobrý vlastenec žiada pokoj. Nebolo nám dosť vyliatej krvi a nie nás je dosť málo?!“ zavráti ho Baláň, celý očervenený v tvári. Ľaká sa každého takého slova, každej narážky, každej pochybnosti. Či nepôjde i on predsa? Klipkáč pohodí plecom, nedojatý jeho výkrikmi.

„Keby to od nás záviselo, kedy pokoj spraviť — spravili by sme ho hneď. Však, slečna Mila?“ obráti sa radšej k tej. Ona sa zasmiala. Totiž zasnúbila sa so svojím kolegom, ktorý je na vojne tiež, a má si ju po vojne vziať. „A druhé kde sú od vás?“

„Magda doma, tú nemožno vylúdiť nikam. Lízu preložili na druhé miesto, veď viete. Tu zanedbávala svoje povinnosti; nemohla už tu žiť. Hľa, tu na jej miesto je slečna Ida,“ ukáže na veľmi vysoké dievča s krásnymi zubmi, ktoré naveky ukazovala. „O Gréte viete tiež, že šla za ošetrovateľku.“

„No, vidíš ju, vidíš,“ pokrúca hlavou Klipkáč pre Grétu, „na čo sa dala ona, mladušká, ošetrovať ranených… Nešťastná vojna!“

„Eh, preč s tými rečami… Lajko, nalej z toho tvojho vína — či sa dobre pije,“ povie tučný Moller, ktorému všade sa víno dobre pilo. Zagáni na bradáča, že pripomenul vojnu. Kto sa o nej, nenávidenej, teraz už shovára? To je zunované, to sa nepatrí, to je odporné. Nie dosť, čo všetkých tlačí ako kameň — jemu Grétu odňala; nedala sa už zdržať ničím… Drahota neslýchaná, vyžiť nemožno, jesť nieto čo, šatiť sa nieto čím a rekvirovačkami ešte i dušu vytiahnu z ľudí.

„Či sa dobre pije, kde si ho kúpil, Lajko? Zalejme starosti!“

Domáci pán nalial do pohárov vína, ktoré sa spenilo. Páni pochytali každý svoj pohár, prištrngli jeden k druhému a vypili, s pôžitkom obliznúc si pery.

„Výborné víno!“

„No a teraz ďalej do hry! To tvoje ultimo, Štepka, bolo chválitebné!“ Moller shŕňa karty, že ich rozmieša a rozdá, keď vstúpila slúžka Beta. Bola odetá v čiernych šatách, ako všetky ženy v dedine. Slúžila už desať rokov v dome i mala právo prísť do izby kedykoľvek, i keď bola nevolaná.

„Prosím ponížene pána farára, tu je Dubovie Paľo. Prišiel včera na slobodu; na tri týždne ho pustili. Ten vraví, že pán Širický padol,“ dokončí s plačom, zavzdychajúc žiaľne.

„Že padol?!“ skríkli páni, hodiac karty na stôl. Pán farár skočil s divána.

„Zavolaj ho dnu!“ rozkáže vzrušený.

„Že padol, že padol…“ opätujú, ako by nechápali, hoci to teraz na dennom poriadku počuť o padnutí niekoho. Už mohli privyknúť, i privykli na to, a predsa zachvelo sa srdce každého.

„Či sa už nikdy toto neskončí!“ lkaly dámy, zhrozené.

Do izby vošiel vysoký, plecnatý mladý chlap. Rovná, pekná postava jeho prezradzuje silu. Hlava mocná ako levova, krk silný, tvár červená od kypiaceho zdravia. Radosť je hľadieť naň, rozkoš pre oči vidieť jeho mladé svieže telo.

„Tebe ani vojna neškodí!“ povedali mu príjemne dotknutí páni, pozerajúc naň. „A vraj hlad trpia naši vojaci! Že ťa pustili, takého obra… Ty si mal tam ostať do konca vždy!“

Paľo sa usmieva. Ľúbia sa mu obdivujúce slová pánov. V ňom tak tešili sa i na odobierke páni málokrvní, vyžití, tenkých kostí, i všade, kde sa zjaví, temer ho zjedia očima pre jeho silu a krásu.

„Čerstvého ťa vidím, chvála Bohu!“ rečie pán farár, ruku mu podajúc. To šli spraviť i druhí, vítajúc víťaza. Bradáč povie s oduševnením:

„Prisám, ani lev! Veď nie div, že víťazíme s takýmito obrami!“

„Víťazíme, víťazíme — ale v krajine hlad!“ ozve sa Klipkáč.

„Eh, mlč už raz! Nekaz všetko svojimi poznámkami!“ ohriakne ho Moller a ide potľapkať plece hrdinovo. „Povedz, koľkých si zničil nepriateľov? Dúfam, že hodne si ich poslal na druhý svet. Tie ramená! Ty sa prebiješ i cez peklo!“

Paľo usmieva sa zas.

„Pekní, pekní, my, čo sme zdraví,“ povie, „ale poranených keby videli!“ — Potom pokračuje: „Ver’ keď som kývol, to nebolo nadarmo. Ako muchy padali, keď som chytil oberuč flintu, že prišlo na roham.“

Oči pánov s láskou a úľubou spočívajú na ňom. Taká radosť je počuť každé jeho slovo, hoc žízeň za krvou nepriateľa už pohasla. Ale kňaz poodstúpil akýmsi nervóznym pohybom a zrak mimovoľne padol mu na ruky obra, ako by sa bál, že vidí na nich krv.

„No a čo vieš o pánu Širickom? Naozaj padol? Rozprávaj o ňom,“ riekol po chvíli.

Paľova tvár hneď zvážnela. Vzdychol si.

„Ver’ je pravda!“ svesil levovskú hlavu. „Boli to chlapík ku každému dobrý ako brat. Ešte aj nepriateľa ľutovali. A chudák od prvopočiatku žiadali si byť sanitárom.“

„Hľadal, kde ľahšie — prirodzene,“ podotkol Baláň.

„No nemohli sa dočkať toho, museli sa biť. Mysleli sme aj my, ako tuto pán urodzený, že si hľadali poľahody, zato sa ťahajú tatam, že sa boja bitky — ale nie! Ako sme prišli do ohňa, nič sa nemerkovali. Koľko ráz som ich už aj prosil, aby sa chránili, že ich zabijú. Vždy mi povedali: ,A my čo robíme, aj my zabíjame!‘ Nie tak — reku — pán Širický, ale takto: Ja chcem biť, ale seba nedám. Tak zvíťazíme… Nie je pravda?“ Kývli hlavami usrozumene. Pravda, pravda, rozumie sa! Klipkáč neprotirečil tiež tentoraz, ba zvolal:

„Ty si hrdina a víťaz opravdivý!“

Paľo rozpráva ďalej, nedbajúc tentoraz svojej chvály.

„No, oni už taký boli. A iba si to prosili, aby aspoň na roham-nápad neprišlo, že sa im to oškliví… Aj hrozná a hnusná vec je to, pán farár,“ obrátil tvár k tomu, ako by ten bol jediný, ktorý súhlasí a pochopí ho dobre.

„No pravdaže i na to prišlo… Raz po bitke, keď sme zahnali nepriateľa, jeden ranený stenal a volal o pomoc. Nik nechcel k nemu, lebo paľba, hoc poriedku, ešte trvala — oni šli. Dosť sme ich prosili, aby ho nechali, že je to aj tak nie náš ranený, ale Rus — nedbali nič. Šli k nemu, a ako si kľakli, kde ležal, že mu pomôžu, viac ani nevstali. Tam ich guľa trafila do čela… Eh, či sme mali žiaľ za nimi!“

Stará Beta, ktorá pri dverách počúvala vypravovanie, s plačom vyšla zo svetlej izbice pánov. Veď i panie utieraly si oči, ba i pán niektorý, nie to aby neplakal človek prirodzený. Vyšla na ulicu, aby každému, koho uvidí, zvestovala smutnú zvesť, nech zaplačú za dobrým človekom. Na dedine ľudu je vždy dosť takto podvečer, keď pošta prichodí. Ženy v čiernych sukniach, ako kŕdle havranov, obstanú dom poštársky. Čakajú písma od svojich, vzdialených na vojne, alebo v zajatí. Niektoré ženy idú smutné, hlavu nosia svesenú; druhé už privykly či odvykly od mužov, niektoré zrovna už i pozabudly na nich a idú si po listy len zo zvedavosti a aby sa vytŕčaly. Šaty na nich čierne, ale myseľ jasná. Poštár rozdal ružové karty, ktorej ktorá patrila. Ženy s rozhovorom rozchodia sa na všetky strany. Tie smutné čítajú karty idúcky, aby sa čím skôr dozvedely o svojich z písma. Matvejovie pekná Anka číta kartu idúci tiež. Jej tvár je schudnutá a bledá. Krása jej mizne; bujná postava stenkla — vari je to ani nie ona. Žena Paľa Peku nechýba tam tiež. Tá síce nemá nikoho na vojne, vychodí pred dom od zvedavosti, aby vedela o všetkom, čo sa deje na dedine. Je pekná, líčna. Na tvári kvitnú jej ruže, čierne oči jasajú zpod srastených obŕv, na ústach úsmev spokojnosti… Druhé ženy prebehla Katka Stoličkovie. I tá má kartu od muža v hrsti. No nečíta jej po ceste — stačí ju prečítať i doma.

„Chudina Katka, dobre jej je bez muža,“ smeje sa pri smútku Beta z fary. „Oddýchla si od lotra. Tá ver’ nedbá, čo naveky bude vojna. A ten ti vám ešte nebol ranený. No, či nevedel radšej ten padnúť? Ale takého kata guľa nenájde, ani sa ten nepolepší. Vo fašiangoch bol doma, a aký ta šiel, taký prišiel — pohan! Len piť a ženu biť.“

„Všetkých zlých mužov by mali pobrať na vojnu. Nech by ich tam čert vzal,“ mienia ženy.

„Jano Koniar prišiel pred troma dňami na týždeň. Ten sa vraj polepšil. Taký je k žene ako anjel,“ povie jedna.

„Tak tá má osoh z vojny. Veď vravím, že by mali všetkých planých mužov zahnať tatam, nech by alebo padli, alebo sa napravili.“

„Padne ti skôr dobrý ako zlý,“ začne stará Beta z fary, „ako, ľa, pán pomocník Širický!“ A Beta rozpovie s plačom chýr, čo počula od Paľa Dubovie vo svetlici pánov. Ženy si utierajú oči čiernymi zásterami a ľutujú dobrého pána tiež. Veď nikomu protivenstva nijakého nespravil za ten čas, čo bol s nimi v dedine.

„Aspoň nenechal ženu a siroty!“ potešily sa potom.

Demákovie nevesta Anča, ktorá, svokrom poslaná, tiež tam bola list čakať od Jana, i pri tejto príležitosti prešla s cudzieho žiaľu na svoj, ako vždy.

„Keď si pomyslím, ženy, čo som sa nareptala, keď môj Paľo umrel, iba zmrznem, že ma nezhladil so zeme, že ma nestrestal. Teraz vidím, že to tak dobre bolo. Boli by mi ho vzali na vojnu teraz, bol by padol v tom cudzom svete, ako, ľa, i pán Širický, a takto som ho ja doopatrovala, uložila do matky zeme. Predsa je len pravda, ako i v tej pesničke stojí, že: Co Bůh činí, vše dobré jest, svatá jest vůle jeho… Nereptala som ja viac, ako vojna povstala, iba radšej chválu vzdávam Bohu! — Čože je, čo sa stalo?“ zrazu pretrhne reč Anča, obrátiac tvár rýchle proti pošte, kde zaznel zúfalý výkrik, nato krik a hlučná vrava. Niektoré ženy utekaly zľaknuté a — zvedavé.

„Nuž čože je,“ dobehla jedna, vraviac: „Matvejovie Anka vari umrela… Tam ju kriesia, hen! Prišlo jej písmo, že jej muž je zabitý, aby ho viac už nikdy nečakala domov. Bol na varte a tam že si zapálil cigaru — veď viete, aký bol vždy svojej hlavy. Nepriateľ ho zbadal a strelil naň. Guľa mu krížom cez srdce prebehla. Umrel na mieste. A mal vo vačku dovolenie na 4 týždne!“

„Ba že mu hlavu odstrelilo!“ zavolá ktorási.

„Bože, Bože, iba žiaľ všade, iba ten smútok — len to nešťastie vždy,“ horekujú ženy.

„Matvejovie prístavok padol, Matvejovie prístavok padol!“ znelo to z úst do úst po dedine, všade vzbudiac v srdciach strach a ľútosť nad ním i jeho ženou. Len v srdci Zuzy Pekovky zvesť tá nevzbudila sústrasti, skôr uspokojenie a radosť. Stojí tam ako začarená, oči blýskajú jej divné, na ústach úsmev tajnej útechy. Padol Ďuro, jej neverný, pyšný, bezcitný. Ani Anča, boháčka, nebude ho mať. Ako prosila v tých chvíľach žiaľu, aby ich Boh roztrhol, tak ako Anča ju od neho — to sa i stalo. Anča vzala jej Ďura, hoc mohla si vyberať i z desiatich, jej vzal ho Boh. Teraz nech trpí, ako ona trpela, nech umiera žiaľom, ako ona umierala.

„No, či som nepovedala, že mi je dobre, že som muža stratila dávno?“ rečie Anča Demákovie. „Ľa, ako ju šikujú, ani živú, ani mŕtvu. Dobre, že som ja už po tom všetkom — ,co Bůh činí, vše dobré jest!‘“

„Ver’ dobré, tetka!“ dosviedča Zuza Pekovie s ochotou. Keď si aj ona pomyslí, že si čajsi o svet prišla, keď ju za Peku vydali, za neho ani jedna nechcela ísť a ju pohanil Ďuro, keď si vzal druhú, a hľa, ako sa zmenily veci. Tá hrdá, čo víťazila vtedy, je teraz pokorená k zemi — a jej, vtedy pokorenej, je teraz dobre. Ženy druhé hrdlujú sa, orú, kosia, derú sa v chlapských robotách, lebo robotníkov vzala od nich vojna, a jej je dobre pri mužovi, ktorý všetko zaopatrí. Vtedy plakala, teraz je na pokoji. V pokoji môže žiť, pri plnom stole v pohodlnosti, v hojnosti — a Zuzu zašiel taký dobrý cit, ako by med prežierala.